Pocta Erikovi, chalanovi s večným úsmevom.

Dnes je pre mnohých z nás úplne prirodzené plánovanie. Máme svoje diáre, kde si zapisujeme, čo chceme v danom dni urobiť. Niekedy je toho viac a mnohé veci máme iba v mysli. Buď nás prenasledujú ako výčitky, zabudneme na ne, alebo ich odsunieme. Dávame prioritu svojej rodine, ktorú milujeme, práci, svojim povinnostiam a keď si spomenieme na niekoho, koho sme dlho nevideli, aj tak sa mu neozveme. Obhajujeme sa nedostatkom času, hoci jeden telefonát, či esemeska nás môže zdržať iba niekoľko minút. Žijeme často v stereotype nášho života, kde sa snažíme síce robiť všetko naplno, byť každému ústretový, ochotný vždy poradiť, ale niekedy padáme od únavy. Už ani nevládzeme niečo začať budovať a rozvíjať. Aj vzťahy, vďaka ktorým sa môžeme možno skôr dostať k tomu, po čom túžime, a o čo sa celé roky snažíme. Ak nie sme v danej oblasti profesionáli musíme sa všetko učiť od samého začiatku. Stretnúť a porozprávať sa s niekým, kto už niečo podobné dokázal a rozumie tomu, čo robíme je vždy prínosom. O to viac, ak je to dobrý človek. Stačí sa mu jednoducho iba ozvať. A porozprávať sa nielen o jeho práci, ale aj o tom, čo práve prežíva a prejaviť tým obyčajnú ľudskosť.

Každý z nás chodil na strednú, či vysokú školu, niektorí spolužiaci nám boli viac sympatickí, iní menej, ale na každého máme nejaké spomienky. 
Ako ja na spolužiaka Erika z Piešťan. Na dobu, ktorá vtedy diktovala študentom podmienky, ako prejavovať, alebo skôr neprejavovať svoju vieru. Či sa v kostole, ktorého návšteva bola súčasťou exkurzie v rámci cestovného ruchu môžem prežehnať aj keď sa stanem terčom nenávisti mojej učiteľky. Alebo ma iná upozorní už ako dospelého človeka, že si mám skryť zlatý krížik na krku. 
Mnohí moji spolužiaci z celej republiky boli akoby výkvetom všetkého, len nie toho dobrého. S posmeškami, lebo som ten krížik stále nosila ako svoju súčasť a dar od krstného otca, ktorého som mala rada. Aj keď som kvôli tomu dostávala horšie známky. A prežehnanie v kostole som považovala za prirodzenú úctu k Bohu. Veď tiež pozdravím aj cudzieho človeka na našej ulici, lebo je to pre mňa normálne a slušné.

Zo všetkých spolužiakov mi najviac sedel práve Erik. Pre mňa jeden zo svetlých bodov v našej triede. Nikdy nič nekomentoval, ani sa ma nezastával, ani naopak neútočil. Pôsobil skôr tichým a nenápadným dojmov, bol nekonfliktný a usmieval sa tak, ako to iba on vedel. V jeho úsmeve bola milota, dobrota, múdrosť a pokora. Presne akým bol on sám. Tiež úprimná chlapčenskosť, ktorú si zachoval myslím, že po celý život. Keď sme sa po niekoľkých rokoch stretli, ja ako recepčná v hoteli, ktorý bol sídlom Art filmu a on ako „chalan od filmu“, povedali sme si, že sa niekedy stretneme a viac sa porozprávame. Bola som rada, že sa mu darí. Vtedy som ani nemala tušenie, ako sa za ďalšie roky budú uberať naše cesty. Ani to, že raz budem písať blog práve o Erikovi. O človeku, na ktorého som si často spomenula, ale nikdy som sa mu neozvala. Nie iba ako významnému filmovému producentovi, ktorý mal na konte veľa úspešných a oceňovaných filmov, ale hlavne ako človeku, ktorý mi bol niečím tak blízky.

Chcela som to urobiť až nedávno, kedy mi k nemu úplne nečakane zaleteli myšlienky. Sadla som si za notebook, že sa s ním konečne spojím a dohodneme si stretnutie. Tešila som sa, ako sa budeme rozprávať o tom, ako sa mu darí, o našich rodinách, o jeho filmoch, aj o mojej knihe, ktorú plánujem vydať. O tom, ako dávať ľuďom pocit, že život má zmysel so všetkým, čo nám prináša. V mysli som už preberala, kedy najbližšie cestujem urobiť rozhovor do Rádia do Bratislavy. 
Keď som si „vygúglila“ jeho meno, zostala som akoby zamrznutá. Nechcela som uveriť tomu, že Erik Panák minulý rok odišiel do večnostil…  Sedela som ešte dlho so slzami v očiach, čítala o ňom všetky články a v hlave mala otázku, prečo som si až teraz našla čas. S výčitkami, čo mi bránilo urobiť to skôr.

Práve včera by mal Erik narodeniny. Jediné, čo môžem teraz urobiť, je modliť sa, nech odpočíva v pokoji. Tiež za jeho rodinu, za jeho dospelé deti. Aj keď sa nepoznáme, predsa máme niečo spoločné. Síce neporovnateľné, ale v našich životoch sme stretli úžasného človeka.
Hoci jeho životná púť skončila nečakane a tak skoro, mala obrovský zmysel. Ako filmový producent tu zanechal svoje filmy, svoju tvorbu, pre všetkých, ktorí chcú v živote viac toho dobrého. Bol tiež obľúbeným pedagógom na VŠMÚ, ale hlavne milujúcim otcom a človekom ochotným vždy pomôcť.

Žil naplnený život bez pretvárky, so srdcom na dlani, s úsmevom, ktorým vyjadroval lásku k ľuďom. A tá nikdy nezanikne, ale zostáva v našich srdciach navždy.

Ľuba Struková