Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. január 2022

Kolektivistické ideológie očami pápežov – extrapolácia na súčasnosť (2/3)

...utláčaným prisudzuje právo. Biblia, žalm 146

Problematiku mieru, ale aj ochrany dôstojnosti a slobody ľudskej osoby, ktoré musia zostať nedotknuté, ďalej rozvíjal Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris (1963).

Každý človek je osoba, čiže je vo svojej prirodzenosti obdarený rozumom a slobodnou vôľou, a preto ako taký má práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z jeho prirodzenosti. Z toho dôvodu sú tieto práva všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné. (PiT, 3)

Človek má právo na život, na telesnú integritu, ako aj na primerané prostriedky zabezpečujúce dôstojnú životnú úroveň, najmä výživu, odev, byt, odpočinok, lekárske ošetrenie, a tiež na potrebné služby, ktoré majú občianske vrchnosti zabezpečiť jednotlivcom, teda právo na pomoc v prípade choroby, invalidity, ovdovenia, staroby, nezamestnanosti a vôbec v prípade nezavinenej straty prostriedkov potrebných na živobytie. (PiT, 4)

Človek má okrem toho prirodzené právo na príslušnú úctu a na dobré meno, ďalej na slobodné hľadanie pravdy, ako aj na slobodné vyjadrenie a šírenie svojej mienky a na vykonávanie akejkoľvek umeleckej činnosti, pokiaľ sa tým nenarušuje mravný poriadok a spoločné dobro; a konečne má právo byť pravdivo informovaný o verejných udalostiach. (PiT, 5)

Človek má zároveň prirodzené právo na vzdelanie, a preto sa mu musí sprístupniť tak základné vzdelanie, ako aj - úmerne s kultúrnym rozvojom jednotlivých štátov - odborná a profesionálna príprava. Medzi práva človeka patrí aj to, aby mohol uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako súkromne tak i verejne vyznávať svoje náboženstvo. (tamže)

V ľudskom spoločenstve prirodzenému právu jedného človeka prislúcha povinnosť u všetkých ostatných, totiž povinnosť toto právo uznať a rešpektovať ho. Lebo každé základné právo človeka odvodzuje svoju záväznosť a platnosť z prirodzeného zákona, ktorý to právo udeľuje, a zároveň ukladá príslušnú povinnosť. (PiT, 13)

Ľudia sú od prirodzenosti spoločenské tvory, a preto majú nažívať spolu a hľadať svoje vzájomné dobro. Dobre usporiadané ľudské spolužitie si teda vyžaduje, aby všetci navzájom uznávali a plnili svoje práva i povinnosti a zároveň aby každý veľkodušne prispel svojim podielom k utváraniu takých prostredí, v ktorých by občianske práva a povinnosti boli čoraz dokonalejšie a užitočnejšie zaručené. (PiT, 14)

Dôstojnosť ľudskej osoby si vyžaduje, aby každý mohol konať slobodne a na vlastnú zodpovednosť. Preto každý má v občianskom živote uplatňovať svoje práva, plniť svoje povinnosti a družne spolupracovať s inými. (PiT, 15)

Ľudská spoločnosť sa totiž vzmáha v slobode, teda v podmienkach vyhovujúcich dôstojnosti občanov, ktorí berú na seba zodpovednosť za svoje činy, keďže majú rozumnú prirodzenosť. (PiT, 16)

Ten, kto má určité práva, má aj povinnosť dožadovať sa svojich práv, keďže sú výrazom jeho ľudskej dôstojnosti; ostatní však majú povinnosť uznať tieto práva a mať ich v úcte. (PiT, 19)

Moc, zakladajúca sa jedine alebo predovšetkým na hrozbách a strachu pred trestami, prípadne na sľubovaní odmien, nemôže účinne viesť k sledovaniu spoločného dobra všetkých. A keby sa tak azda aj stalo, nebolo by to dôstojné ľudí, čo majú a používajú svoj rozum a slobodnú vôľu. (PiT, 20)Všeobecné dobro totiž veľmi úzko súvisí s ľudskou prirodzenosťou, a preto si nemôže zachovať celistvosť svojej najvnútornejšej podstaty a plnosť svojej účinnosti, iba ak bude neprestajne brať zreteľ na ľudskú osobu. (PiT, 23)

"Človeka, ako takého v žiadnom prípade nemožno pokladať za predmet a pasívny prvok sociálneho života; naopak, treba ho mať za jeho subjekt, základ a cieľ", pripomína pápež slová Pia XII. (PiT, 11)

Aktualizácia: Na zvýšenie zaočkovanosti sa volili klasické marketingové postupy ako pri iných bežných produktoch: lotéria, finančný príspevok, televízna reklama, voucher... Nedostatok tohto prístupu v danej situácii spočíva v tom, že človek v ňom je akoby „objekt“ voľného trhu.

Bežný produkt (napr. program mobilného operátora) je stále určitá „externalita“, ktorá sa priamo bytostne nedotýka jeho vnútornej ľudskej podstaty, jeho vlastného JA ako osoby.

S novou očkovacou látkou na báze mRNA je už situácia trochu iná, pretože sa akoby stávala súčasťou (funkčného dizajnu) jeho tela. Ak teda chceme zvýšiť zaočkovanosť, mal by sa viac brať ohľad na človeka ako na „subjekt“, osobu, ktorá má svoju dôstojnosť, nakoľko má vlastný rozum a slobodnú vôľu. Teraz naozaj platí to, čo v iných súvislostiach kričia pro-choice aktivisti: „To je moje telo! Mám právo...“

Aktivity na podporu očkovania, ak chcú byť úspešnejšie, by teda mali viac zohľadniť ľudskú dôstojnosť, ktorá spočíva v tom, že každá osoba má svoj vlastný rozum a slobodnú vôľu. To súvisí aj s veľmi delikátnym a individuálnym pojmom „svedomia“, ktoré má byť in-formované (viď ďalej). Štát by preto nemal v tejto situácii iba natvrdo skopírovať marketingové postupy, ktorými chcú zvyčajne nejaký predajcovia zvýšiť úroveň predaja svojich produktov.

Človek je osoba, nie len indivíduum. Osoba je vo svojej prirodzenosti obdarená rozumom a slobodnou vôľou. Ide teda o skutočnosť, ktorá značne presahuje realitu subjektu vyjadrujúceho sa v potrebách chápaných v čisto materiálnej dimenzii. (Kom, 391)

Veľmi by pomohlo, keby verejnoprávna televízia výrazným navýšením príslušných vysielacích formátov zabezpečila, nakoľko máme núdzový stav, aby súvisiace otázky boli predmetom verejnej diskusie.

Ak sa aj šíria rôzne alternatívne názory, niektoré označované ako dezinformácie, mohli by sa tieto zdroje „využiť“ na osvetu v diskusných reláciách, kde bude relevantné odborné zastúpenie oboch táborov. Tieto si vo vzájomnom dialógu a v pokojnej odbornej diskusii budú môcť navzájom, ale aj občanom, objasniť svoje stanoviská. Občania dostanú odpovede na svoje otázky a pochybnosti. Či už ide o lekárske, právne, etické, sociálne, ekonomické alebo iné aspekty. 

Bohužiaľ, ministerkou Kolíkovou zamýšľaná úprava trestného zákona o šírení nepravdivej informácie sa javí ako „jazda v protismere“. 

Svedomie - najskrytejšie jadro a svätyňa človeka

Sloboda prejavu, teda právo na slobodné hľadanie pravdy, ako aj na slobodné vyjadrenie a šírenie svojej mienky, úzko súvisí so slobodu svedomia, aby svedomie mohlo byť správne in-formované.

Dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. (GeS, 17)

Autorita je totiž moc hlavne duchovného rázu; preto verejné vrchnosti majú apelovať na svedomie jednotlivých občanov, t.j. na povinnosť, ktorú má každý z nich, ochotne prispieť svojim podielom k dobru všetkých. Všetci ľudia sú však čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovní; preto nikomu nie je dovolené dakoho vnútorne donucovať: to môže jedine Boh, lebo len on skúma a súdi skryté úmysly srdca. (PiT, 20)

Nie je možné pasívne akceptovať a ešte menej aktívne podporovať také skupiny, ktoré sa násilím či manipuláciou zmocňujú verejnej mienky štátneho aparátu a zneužívajú spoločnosť vnucovaním importovanej ideológie, ktorá je v rozpore so skutočnými kultúrnymi hodnotami ľudí. Tu je vhodné pripomenúť vážnu morálnu i politickú zodpovednosť intelektuálov. (Libertatis conscientia, 75)

Záujem všeobecného dobra si vyžaduje, aby verejné vrchnosti jednak určili a chránili občianske práva, jednak aby ich zveľaďovali, dbajúc pritom o dokonalú rovnováhu, aby totiž neuprednostňovali práva určitých jednotlivcov alebo skupín, aby sa tak vyhlo vzniku privilegovaných kruhov v štáte. (PiT, 27)

Verejné vrchnosti sa zvlášť majú starať o to, aby sa jednak ľudské práva uznávali, rešpektovali, boli vo vzájomnom súlade, aby boli chránené a napomáhané a jednak aby každý mohol ľahšie plniť svoje povinnosti. Lebo "chrániť nedotknuteľné ľudské práva a starať sa, aby sa každý mohol nehatenejšie venovať svojim povinnostiam, je hlavnou úlohou každej verejnej moci." (Pius XII.) (PiT, 24)

Inzercia

Poznámka: Dohovor o ochrane ĽP a základných slobôd spája v jednom článku (čl. 9) slobodu svedomia a slobodu myslenia s náboženskou slobodou.

Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. (Dignitatis humanae, 2)

   * * *

Ján XXIII. vo svojej ďalšej encyklike Mater et magistra (1961) podčiarkuje sociálny aspekt prirodzených práva človeka.

Pokiaľ ide o užívanie hmotných dobier, právo každého človeka na užívanie týchto dobier pre vlastnú obživu je v prednostnom vzťahu (!) voči každému inému právu hospodárskej povahy, a teda aj voči právu na vlastníctvo. (MeM, 30)

Isteže, aj právo na vlastníctvo dobier je prirodzeným právom, avšak podľa objektívneho Bohom stanoveného poriadku právo na vlastníctvo musí byť upravené tak, aby neprekážalo naplneniu "neodvolateľnej požiadavky, aby dobrá, ktoré Boh stvoril pre všetkých ľudí, boli rovnoprávne prístupné všetkým podľa zásad spravodlivosti a lásky", cituje pápež svojho predchodcu. (tamže)

Nedotknuteľnosť práva na vlastníctvo. Vždy?

Verejné blaho si niekedy vyžaduje vyvlastnenie, ak vzhľadom na svoju rozsiahlosť, na slabé alebo nijaké zužitkovanie, na biedu, ktorá z toho vyplýva obyvateľstvu, na značné škody spôsobené záujmom krajiny určité majetky sú na prekážku kolektívnej prosperity. (PP, 24)

Ústava SR, Čl. 20:
(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Aktualizácia: Rovnako nebezpečné, ako zanedbanie nevyhnutnej miery, teda neprimeranosť zásahov štátnej moci pri sledovaní ochrany verejného zdravia, je aj to, keď sú tieto jej zásahy neodôvodnené a diskriminačné.

Hoci v osobitných situáciách sú zvýšené právomoci verejnej moci legitímne, ak táto moc siaha nejakým spôsobom na základné ľudské práva, musia tieto zásahy atribúty spĺňať nevyhnutnosti, proporcionality a dočasnosti.

Zároveň musí byť dodržaná vyváženosť medzi všetkými zložkami moci (výkonná, súdna a zákonodarná moc) a princíp ich vzájomnej kontroly.

Napokon ohľadne „nevyhnutnej miery“, ak sa pri vyvlastnení, možno v mene nejakej ideológie, extrémne zanedbá, tak dochádza k znárodneniu, ku kolektivizácii. Analogicky to platí aj o iných právach, nie len o práve na osobné vlastníctvo.

Ak sa pri obmedzovaní týchto práv nedodrží nevyhnutná miera, potom je oprávnená obava, že sa v istom zmysle vraciame späť (hoci s inými, viac sofistikovanými okolnosťami) na začiatok 50-tych v komunistickom bloku, kde sa vlády takisto snažili sledovať dobro spoločnosti, v ich ponímaní.

Musí však stále byť zachovaná zásada, že prítomnosť štátu (pápež myslí špecificky v hospodárskej oblasti, ale platí to aj obecne, pozn. aut.), hoci je rozsiahla a prenikavá, sa nesmie vykonávať tak, aby stále väčšmi obmedzovala oblasť slobodnej osobnej iniciatívy jednotlivých občanov, ale, naopak, aby zabezpečila v tejto oblasti tú najväčšiu možnú ochranu základných osobných práv pre všetkých a pre každého. Medzi týmito právami treba zdôrazniť právo, ktoré majú jednotlivé osoby, aby boli a zostali za normálnych okolností prvými zodpovednými za vydržiavanie seba i svojej rodiny. (MeM, 42)

Socializácia a zodpovednosť

Spoločnosť je výtvorom ľudí, rozumných bytostí, slobodných a prirodzene náklonných konať zodpovedne. Ak štruktúry, fungovanie alebo prostredie istého (hospodárskeho) systému sú také, že spôsobujú ujmu ľudskej dôstojnosti tým, že v ľuďoch systematicky otupujú zmysel pre zodpovednosť, alebo vytvárajú prekážky, aby sa akýmkoľvek spôsobom mohla prejaviť ich osobná iniciatíva, takýto systém je nespravodlivý. (MeM, 70)

Základné práva človeka (aj na vlastníctvo výrobných dobier) majú trvalú platnosť práve preto, lebo sú to prirodzené práva, založené na ontologickom a finalistickom prvenstve jednotlivých ľudí voči spoločnosti. (MeM, 96)

Nemožno na základe nejakého (parciálne dobrého) dôvodu prinútiť celú jednu kategóriu občanov k trvalému stavu ekonomicko-sociálnej menejcennosti a pozbaviť ju kúpnej sily, nevyhnutnej pre dôstojnú životnú úroveň. Bolo by to v očividnom rozpore so spoločným dobrom. (MeM, 126)

Činnosť verejnej moci však musí vždy vychádzať zo zamerania na spoločné dobro. (MeM, 137)

       <<< 1. časť                 3. časť >>>

Autor (1973) je bývalý matfyzák, oázista, futbalista, univerzitný učiteľ... súčasný manžel, otec, IT-špecialista pendler, univerzálny športovec amatér, podporučík v zálohe... budúci (ciele nie sú zoradené podľa priority) vlastník rodinného domu, starý otec, malý farmár, motorkár, občan neba - ideálne mučeník...

Odporúčame

Blog
O duši ľudu v deň vzniku Slovenskej republiky

O duši ľudu v deň vzniku Slovenskej republiky

Dúha pod Lomnickým štítom zahaleným v oblakoch bola dnes dopoludnia počas mojej novoročnej prechádzky a modlitby znamením nádeje, že náš ľud znovuobjaví svoju dušu, aby mohol kráčať do budúcnosti v potrebnej jednote duchov, že preváži solidarita nad individualizmom. Pápež nám o tom v minulom roku povedal naozaj veľa.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.