Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. január 2022

Kolektivistické ideológie očami pápežov – extrapolácia na súčasnosť (3/3)

O hlase Cirkvi v aktuálnej situácii

Cirkev a spoločnosť

Sociálna náuka Cirkvi sa rozvinula do systematickej podoby za posledných asi 130 rokov. Počínajúc dielami Leva XIII. a encyklikami Jána Pavla II. končiac.

Touto svojou náukou Cirkev „zostupuje do arény pozemských záujmov, aby tu bránila biednych“. (MeM, 9)

Toto sociálne učenie ohlasuje stále aktuálnu koncepciu spolunažívania, ktorej fundamentálnym princípom je, že jednotliví ľudia sú a musia byť základom, cieľom i subjektmi všetkých ustanovizní, v ktorých sa prejavuje a uskutočňuje spoločenský život. (MeM, 203)

Cirkev ponúka morálne ohodnocovanie skutočnosti ako svoju službu spoločnosti.

Nie je indiferentná voči ničomu, čo si spoločnosť vyberá a čo prežíva z morálneho a tým aj autenticky ľudského hľadiska sociálneho života. Kresťanské posolstvo sa nesmie orientovať vyslovene na nadprirodzenú spásu, ktorá nie je schopná osvecovať prítomnosť na zemi. Cirkev nemôže zostať ľahostajná k spoločenským okolnostiam. (Kom, 71)

Je to jej príspevok k harmonickému ľudskému rozvoju.

Veď či popieranie alebo obmedzovanie ľudských práv, napríklad práva zúčastniť sa na budovaní spoločnosti, práva na slobodu združovať sa, zakladať odborové organizácie, osobne podnikať v hospodárstve – vari toto neochudobňuje ľudskú osobu práve tak, ak nie ešte viac, ako keď je pozbavená hmotných majetkov? A rozvoj, ktorý neberie ohľad na plné uplatňovanie ľudských práv, je naozaj rozvojom ľudským? (SRS, 16)

Isteže, Cirkvi nebolo zverené poslanie viesť ľudí ku šťastiu rýdzo pozemskému a pominuteľnému, ale k večnému. "Cirkev sa nechce a ani nesmie bez vážneho dôvodu miešať do riadenia čisto ľudských vecí."
V žiadnom prípade sa však nemôže vzdať Bohom zverenej úlohy zasahovať svojou autoritou nie do vecí technických, pre ktoré nemá ani primerané prostriedky, ani poverenie zaoberať sa nimi, ale do všetkého, čo má súvis s mravnosťou. V tejto oblasti totiž poklad pravdy, ktorý nám Boh zveril, a nám uložená vážna povinnosť rozširovať a vykladať celý mravný zákon, ako i vyžadovať vhod či nevhod jeho dodržiavanie, vystavujú a podriaďujú nášmu najvyššiemu posúdeniu tak spoločenský ako i hospodársky poriadok. (QA, 41)

Iné nebezpečenstvo (aj pre Cirkev): Ideológia

Kresťanská viera pozýva, aby sa všade hľadalo to, čo je dobré a hodno človeka, stavia sa ponad a niekedy aj proti ideológiám, keďže uznáva Boha, ktorý pristupuje k človekovi ako k zodpovednej slobodnej bytosti.
(OA, 27)

Na priebehu aktuálnych udalostí sa niekedy dramaticky ukazujú mnohostranné okliešťujúce koncepcie ideologického charakteru spojené s pokušením zatemniť obraz o človeku prostredníctvom zdôrazňovania len jednej z jeho charakteristík (zdravie tela?) na úkor všetkých ostatných. (Kom, 124)

Ideologizované prostredie aj v minulosti vyzdvihovalo pojmy, ktoré ohraničovali celkovú pravdu o človeku. Cirkev neváhala pozdvihnúť svoj hlas proti perspektívam, ktoré ho drasticky okliešťovali. Starala sa, aby sa tvrdenie o prvenstve osoby nedávalo do súvislosti s individualistickou alebo kolektivistickou víziou. (Kom, 125)

Prehnané zdôrazňovanie rovnosti môže viesť i individualizmu, v ktorom sa každý dovoláva svojich práv, no zároveň sa zbavuje zodpovednosti za spoločné dobro. (Kom, 158)

Na druhej strane, hrozí tiež nebezpečenstvo, podobne ako v minulosti, keď (marxistická) ideológia absorbovala individuálnu slobodu v kolektivizme. (OA, 26)

Úsilie Cirkvi na obranu a podporu ľudských práv vyplýva z vnímania dôstojnosti človeka „stvoreného na Boží obraz a podobu“. V silne ideologizovanom prostredí, v ktorom stranícka príslušnosť zatemňovala vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti, Cirkev jednoducho a rázne hlásala, že každý človek, nech je akéhokoľvek osobného presvedčenia, nesie v sebe obraz Boha, a preto si zasluhuje úctu a rešpekt voči jeho dôstojnosti, keďže je bytosť Bohom obdarovaná rozumom a slobodnou vôľou. (CA, 22)

V totalitárnych a autoritatívnych režimoch bol do krajnosti hnaný princíp prednosti moci pred rozumom. Človek bol nútený prijímať svetonázor, ku ktorému sa nedopracoval vlastným rozumom a využívaním vlastnej slobody. Tento princíp treba zavrhnúť a v plnom rozsahu uznať práva ľudského svedomia, ktoré je viazané prirodzenou a zjavenou pravdou. Na uznaní týchto práv spočíva prvotný základ každého politického, autenticky slobodného zriadenia. (CA, 29)

Štát alebo aj strana, ktorá si myslí, že môže v dejinách uskutočniť absolútne dobro a seba povyšuje nad všetky hodnoty, nemôže pripustiť, aby mimo vôle vládcov bolo uznané objektívne kritérium dobra a zla, ktoré za určitých okolností môže poslúžiť na posúdenie ich správania. Z toho jasne vyplýva, prečo sa totalitarizmus tak usiluje Cirkev zničiť alebo si ju prinajmenšom podrobiť, keď si z nej robí nástroj svojho ideologického aparátu. (CA, 45)

Aktualizácia: Rád by som v tejto súvislosti poukázal na dva mediálne výstupy dotýkajúce sa témy ĽP v súčasnej situácii, ktoré názorne ukazujú dva veľmi odlišné postoje k štátnej moci.

Prvým je rozhovor s dr. M. Pirošíkovou, bývalou zástupkyňou SR pred ESĽP, ktorá vznáša závažné námietky voči výkonnej moci, týkajúce sa obmedzovania základných ľudských práv.

Vecne, odborne a s pokojným sebavedomím upozorňuje na absenciu súdnej kontroly výkonnej moci, že občan nemá možnosť brániť sa súdnou cestou proti vyhláškam ÚVZ a uzneseniam Vlády SR, čiže je mu upierané základné právo na prístup k súdu v súvislosti s protipandemickými opatreniami.

Apeluje na výkonnú moc, aby zabezpečila možnosť preskúmania týchto opatrení súdom, ďalej že štát má poskytnúť transparentné informácie o bezpečnosti a možných vedľajších účinkoch vakcín, transparentne komunikovať o obsahu zmlúv s výrobcami vakcín a tieto zverejniť pre účely parlamentnej a verejnej kontroly.

Ohľadne možného konfliktu záujmov dr. Pirošíková upozorňuje, že každý jeden odborník, ktorý radí verejnej moci v tomto ohľade, by mal aj verejne deklarovať, či nie je v žiadnom konflikte záujmov.
(zdroj: TA3)

Druhým je rozhovor s arcibiskupom C. Vasiľom, košickým eparchom, ktorý naopak vyjadruje plnú podporu verejnej moci zo strany Cirkvi na Slovensku. Bez jedinej výhrady a tieňa pochybnosti. V úplnej podriadenosti je dokonca prijatá aj dikcia štátu do vnútorných záležitostí života Cirkvi. Najnovšie napríklad, že ak sa chcú veriaci dostať na bohoslužbu, tak sa musia zaočkovať.

Arcibiskup C. Vasiľ:
Myslím si, že spoločnosť má právo vydávať usmernenia, ktoré majú zabezpečiť čo najväčšie spoločné dobro bez toho, aby porušila elementárne ľudské práva. A to či už osobné, alebo skupinové. A dokonca aj ich nedobrovoľné podmienenie v nevyhnutnom a primeranom rozsahu. Slová nevyhnutné a proporcionálne sú tu pre mňa kľúčové. Naopak, myslím si, že najväčšou škodou spoločnosti je, a výsledkom je práve dnešná situácia, že tu dlhodobo dochádza k totálnej strate úcty k akejkoľvek autorite v mene osobnej slobody. Respektíve, často dochádza k podrývaniu aktuálnych nositeľov verejnej autority zo strany tých, ktorí ju chcú získať. Cirkev v tomto nikdy nebude súčasťou takýchto hier. (zdroj: dennikstandard.sk)

Podľa môjho názoru, ten prvý rozhovor je bližší myšlienkam pápežov, ktoré sú zhrnuté v tomto článku. Stručne odôvodním prečo. Dúfam, že uvedené slová budú pochopené v správnom duchu 😊:

Vzrast kriticizmu (voči Cirkvi) mal zaiste rozličné príčiny a sme si istí, že nie vždy v ňom chýbala skutočná láska k Cirkvi.

Je síce správne, aby Cirkev podľa príkladu svojho Učiteľa, ktorý bol "tichý a pokorný srdcom", bola tiež preniknutá pokorou, aby mala kritický zmysel voči všetkému, čo tvorí jej ľudskú povahu a činnosť, a aby bola voči sebe vždy veľmi náročná.

Ale takisto aj kritický postoj musí mať svoje správne hranice. V opačnom prípade prestáva byť konštruktívny a nie je prejavom pravdy, lásky a povďačnosti za milosť, na ktorej máme hlavnú a úplnú účasť práve v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Okrem toho neprejavuje sa v ňom postoj služby. (Redemptor hominis, 4)

Veriaci kresťania máme radi našich otcov biskupov a vážime si ich.

Zo strany cirkevných predstaviteľov však vidíme značne nekritické podriaďovanie sa štátnej moci, ktoré sa javí takmer ako zbožšťovanie jej autority, ktorej rozhodnutia akoby mali charakter dogiem.

Čo nám do spravovania našich vnútorných cirkevných vecí povie vláda, to je sväté. Svätejšie ako Biblia, veď aj tú podrobujeme historicko-kritickým metódam posúdenia jej posolstva.

Veriaci občania, ktorí tieto „dogmy“ neprijímajú (tí, čo si z nejakých dôvodov nemohli alebo nechceli kúpiť miestenku do prvej občiansko-právnej triedy), majú problém a sú vylúčení (aj) z (liturgického) spoločenstva, z plnej účasti na bohoslužbe... Taktiež bohoslužby sú poväčšine deťom a mládeži neprístupné.

Hoci cirkevno-právne je to asi v poriadku, ľudsky a so zmyslom pre vieru sa nad tým veriaci zamýšľajú a porovnávajú.

Kán. 223 - § 2. Cirkevnej autorite prislúcha, aby so zreteľom na spoločné dobro usmerňovala uplatňovanie práv, ktoré sú veriacim vlastné.
Kódex kánonického práva CIC/1981

V susednom Rakúsku štátna moc takisto zavádza tvrdé opatrenia a prísne sa kontroluje ich dodržiavanie. Ale Cirkev v Rakúsku nenapodobňuje štátnu politiku segregácie a vylúčenia nezaočkovaných ľudí. Otcovia biskupi vyhlásili pre náboženský život svoje vlastné pravidlá: Bohoslužby v Rakúsku sú pre všetkých. Na svätú omšu netreba mať ani OTP certifikát, stačí nosiť respirátor. (zdoj: dennikstandard.sk)

Prečo aj Cirkev na Slovensku nie je rovnako autonómna v spravovaní svojich vnútorných vecí? Nerobí si tu štát (už nejaký ten čas) z Cirkvi svoj nástroj? Nástroj svojho (ideologického?) aparátu?

Ak svedomie „má dišpenz“ od pravdy, stáva sa ospravedlnením spoločenskej konformity, prispôsobovania sa. Spoločenská konformita má hlavný cieľ urobiť spolužitie individualít možným. Upúšťa sa od povinnosti hľadať pravdu. Ako aj od akýchkoľvek pochybností o všeobecnej inklinácii spoločnosti a o tom, čo sa jej predkladá, na čo si privykla. Postačuje len, ak je človek o niečom presvedčený a ak je prispôsobivý voči iným. Človek sa redukuje na jeho povrchné presvedčenia a čím menej hĺbky je v ňom, tým lepšie. (J. Ratzinger: Svedomie a pravda)

Sociálne hriechy

Každý hriech spáchaný proti spravodlivosti vo vzťahoch či už osoby k druhej osobe, alebo osoby k spoločnosti, alebo aj spoločnosti k osobe, je sociálnym hriechom.

Ďalej každý hriech proti právam ľudskej osoby, začínajúc právom na život, z ktorého sa nevylučuje ani človek v zárodočnom stave, je sociálnym hriechom, ďalej tiež právo na telesnú, fyzickú integritu; každý hriech proti slobode druhého človeka, zvlášť proti najvyššej slobode veriť v Boha a oslavovať ho, ako aj všetky hriechy proti dôstojnosti a cti blížneho.

Sociálny je tiež hriech proti spoločenskému dobru a proti jeho požiadavkám v celej rozsiahlej oblasti občianskych práv a povinností. (Reconciliatio et paenitentia, 16)

   * * *

Ďalší dokument Sollicitudo rei socialis (1987) napísal Jána Pavol II. v čase, keď už niekoľko rokov trval zápas poľských robotníkov za ľudské a občianske práva (hnutie Solidarność). Pápež vyzdvihol povinnosť solidarity ako morálneho záväzku a otvorene sa zastal robotníkov:

Inzercia

Veľmi mnoho mužov a žien si plne uvedomuje svoju vlastnú dôstojnosť, ako aj dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Toto vedomie sa prejavuje napríklad tým, že sa všade živšie starajú o rešpektovanie ľudských práv a čo najrozhodnejšie sa bojuje proti ich porušovaniu. (SRS, 26)

Keď však verejná moc prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon. (GeS, 27)

Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odopretie poslušnosti občianskym autoritám, keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). (KKC, 2242)

   * * *

Storočnicu rozvoja sociálnej náuky Cirkvi zavŕšil Jána Pavol II. encyklikou Centesimus Annus (1991).

Základný omyl "socializmu" má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za malú časticu sociálneho organizmu a jeho dobro je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu. (CA, 13)

Naviac, tento spoločenský systém funguje podľa schémy, že to toto dobro sa môže realizovať aj bez samotného rozhodovania a bez jedinečnej a výlučnej zodpovednosti jednotlivca.

Človek sa tak redukuje na akúsi sieť sociálnych vzťahov a vytráca sa pojem osoby ako samostatného subjektu mravného rozhodovania.

Z takto mylného pojmu osoby pochádza deformácia práva, ktoré určuje priestor slobode človeka, ako aj popieranie súkromného vlastníctva. (CA, 13)

V socializme máme dočinenia s falošnou koncepciou ľudskej osoby a "subjektivity" spoločnosti.

Nikto nemôže žiadneho iného človeka, nech je to ktokoľvek, právoplatne pozbaviť týchto práv, lebo by to znamenalo páchať násilie na jeho prirodzenosti. (Kom, 153)

Násilie páchané takýmto spôsobom na osobách sa potom musí ustavične zdôvodňovať klamstvom a falošne predstierať, že má pred očami obhajobu nejakého práva alebo ochranu pred cudzím ohrozením. (CA, 23)

Situáciu nespravodlivosti a útlaku marxizmus využíval, aby sa z nich živil. (CA, 26)

Kresťanská antropológia a materializmus sú v úplnom rozpore, keďže tento oberá človeka o jednu jeho podstatnú dimenziu, a to duchovnú.

Cirkev je a musí zostať "znakom a ochranou transcendencie ľudskej osoby", nesmie opustiť človeka. (CA, 55)

Rozmanité dimenzie

Boh stvoril človeka ako jednotu duše a tela, ako osobu corpore et anima unus. Telesný rozmer umožňuje človekovi vložiť sa do materiálneho sveta ako do miesta svojej realizácie a svojej slobody. Zároveň človek svojou duchovnosťou presahuje celistvosť vecí a preniká hlbšie do štruktúry skutočnosti. (Kom, 127-8)

Človek má teda dve odlišné charakteristiky: je materiálne bytie spojené s týmto svetom prostredníctvom svojho tela a duchovné bytie otvorené transcendentnosti objavovania hĺbok pravdy vďaka svojej inteligencii, ktorou má účasť na svetle Božieho rozumu. (Kom, 129)

Materializmus, ktorý považuje ducha iba za prejav hmoty, nevystihuje pravdu o komplexnosti, celistvosti a jednote ľudského bytia.

Každý člen spoločnosti vďaka svojej schopnosti poznávať dobro ho aj uskutočňuje pre seba i pre druhých. Z lásky k vlastnému dobru i k dobru iných sa spája do skupín, ktorých cieľom je dosahovanie spoločného dobra. (Kom, 150)

Táto „socializácia“ (v zmysle združovania) je vyjadrením prirodzeného sklonu, ktorý pobáda ľudí združovať sa na dosiahnutie cieľov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca. Rozvíja schopnosti osoby, najmä jej schopnosť iniciatívy a zmysel pre zodpovednosť. Pomáha chrániť jej práva. (KKC, 1882)

Sociálna náuka pozýva každé svedomie, aby vzájomne reagovalo s každým druhým, v plnej slobode a spoluzodpovednosti so všetkými a vo vzťahoch voči všetkým. (Kom, 163)

Solidarita je základná sociálna čnosť orientovaná na spoločné dobro. (SRS, 40)

Zhrnutie

Článok podáva v historickom slede stručný prehľad úvah pápežov o základných právach človeka a ich vzťahu k spoločnému dobru počínajúc obdobím asi sedemdesiat rokov pred vyhlásením Všeobecnej deklarácie ľudských práv (OSN, 1948).

Z nej potom vychádza Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a iné dokumenty súvisiace s predmetnou témou, napr. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne.

Tieto dokumenty sa stali prameňom pre ústavy súčasných moderných štátov vrátane Slovenskej republiky a tvoria základ vnútroštátneho i medzinárodného práva.

Súbor sociálnych encyklík predstavuje hutný a kompaktný text, ktorý pomáha čitateľovi pochopiť princípy vychádzajúce z kresťanstva, ktoré nepochybne ovplyvnili uvedené dokumenty, lepšie porozumieť „duchu“ zákona a získať aj určitý nadhľad a orientáciu v tom, čo sa v spoločnosti deje dnes.

Článok sa pokúsil naplniť ašpiráciu metódou hermeneutiky kontinuty, ak sa tak dá povedať, extrapolovať niektoré úvahy pápežov analyzujúce sociálnu situáciu v minulosti na dnešok.

Minimálne ponúknuť inšpiráciu v úvahách pápežov, ktoré nepochybne viedol Kristov Duch, ktorý je ten istý včera i dnes.

        <<< 2. časť

Autor (1973) je bývalý matfyzák, oázista, futbalista, univerzitný učiteľ... súčasný manžel, otec, IT-špecialista pendler, univerzálny športovec amatér, podporučík v zálohe... budúci (ciele nie sú zoradené podľa priority) vlastník rodinného domu, starý otec, malý farmár, motorkár, občan neba - ideálne mučeník...

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.