Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. január 2022

Kolektivistické ideológie očami pápežov – extrapolácia na súčasnosť (1/3)

Úvaha o ľudských právach, spoločnom dobre a rovnováhe medzi nimi.

Cieľom článku je priblížiť úvahy pápežov o základných právach človeka (osobitne práva na súkromné vlastníctvo) a ich vzťahu k spoločnému dobru v kontexte ideológií rozmáhajúcich sa v minulom storočí.

Článok má ambíciu transponovať tieto úvahy na súčasnosť použitím metódy analógie ([vtedy] právo na súkromné vlastníctvo) so zreteľom na [dnes] základné právo každého človeka na osobnú integritu, na spravodlivé súdne konanie, na slobodné hľadanie pravdy, na slobodné vyjadrenie a šírenie svojej mienky, na právo byť pravdivo informovaný o verejných udalostiach a to pri zachovaní rovnováhy s požiadavkami spoločného dobra.

Z týchto úvah vyplynie praktický návrh, jedna z možností, ako zvýšiť percento zaočkovaných.

Článok zároveň chronologicky sleduje súvisiace pápežské encykliky (gr. εγκύκλιος, lat. encyclicus - okružný), listy pápeža biskupom a všetkým veriacim. Text je zväčša kompilát myšlienok pápežov použitím nasledovných zdrojov:

Krátke doplňujúce komentáre naznačujú možné premostenie na dnešnú situáciu. Sú vyznačené kurzívou ako Aktualizácia.

Historický úvod

Presuňme sa v čase približne 130 rokov späť.

Zatiaľ čo sa vďaka masívnej industrializácii hromadili neobyčajne veľké bohatstvá v rukách niekoľkých jednotlivcov, robotnícke vrstvy sa nachádzali vo veľmi ťažších podmienkach. S ich krajnou biedou výrazne kontrastovala hojnosť a bezhraničný luxus hŕstky privilegovaných.

V mnohých krajinách vtedy navyše verejná moc so zavrhnutiahodnou nespravodlivosťou odopierala prirodzené právo združovať sa tým, ktorí ho najviac potrebovali na svoju ochranu pred vykorisťovaním zo strany mocných.

Táto situácia robotníkov v 19. storočí, najmä v jeho druhej polovici, podnietila vznik a rozmach hnutia socialistov. Ich akcent na triedne antagonizmy, triedny boj, zospoločenštenie súkromného vlastníctva (lat. communis: spoločný) bola agenda, ktorou pripravovali revolúciu, ktorá mala byť prvým krokom v prechode od kapitalizmu ku komunizmu, ideálnej beztriednej spoločnosti. Iba dočasnou medzi-fázou v tomto prechode mala byť a napokon aj bola tzv. diktatúra proletariátu, neskoršie pomenovaná „reálny socializmus“.

V socializme sa hľadelo na človeka, ale aj ekonomiku, spoločnosť či dejiny výlučne cez prizmu vedeckého svetonázoru, ktorý vychádzal z dialektického materializmu (viď ďalej). Iný názor, než ten oficiálny, odobrený jedinou vládnucou stranou, sa nepripúšťal.

Čo na to pápeži?

V roku 1891 napísal Lev XIII. encykliku Rerum novarum, dokument zásadného významu pre sociálne učenie Cirkvi.

V centre pápežovho posolstva bola obhajoba prirodzeného práva človeka na súkromné vlastníctvo proti socialistickej myšlienke kolektivizácie.

Socialisti sledovali spoločné dobro robotníckej triedy – širokých vrstiev proletariátu: dožadovali sa zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát. Touto zmenou vlastníctva z osobného na kolektívne a rovnakým rozdeľovaním ziskov a výhod medzi občanov chceli radikálne napraviť zlo. (RR, 3)

Tým však upierali robotníkovi slobodu investovať svoje zárobky, čím ho oberali o právo a nádej na zhodnotenie domáceho vlastníctva a zlepšenie vlastného stavu. (RR, 4)

Človek vďaka nesmiernej šírke svojho poznania a taktiež vďaka svojej slobode musí mať možnosť vyberať si prostriedky, ktoré považuje za vhodné na zabezpečovanie svojho živobytia, tvrdil pápež. (RR, 6)

Myšlienka kolektivizácie je škodlivá práve tým, že sa protiví tomuto jeho právu (na súkromné vlastníctvo) a protiví sa aj ďalším prirodzeným právam jednotlivcov, pričom rozvracia úlohy štátu a ruší všeobecný pokoj. (RR, 12)

Každý pokus, ktorý ide proti prirodzenosti vecí, sa ukáže ako márny, uzatvára pápež. (RR, 14)

Praktický príklad trochu neskoršieho dáta na ilustráciu.

Začiatkom 50-tych rokov moja stará mama zostala vdovou s desiatimi deťmi. Najmladší mal štyri roky. Vlastnili niekoľko hektárov pôdy, pár koní, nejaký dobytok a iné hospodárske zvieratá. V rámci obce to bolo stredne veľké hospodárstvo. V tom čase museli odovzdávať štátu podiely (tzv. kontingenty) z úrody obilia, plodín, z mäsa, vajec... Miestny národný výbor z dôvodov plánovania udeľoval povolenie na súvisiace aktivity, napríklad na domáce zakáľačky ošípaných.
Nasýtiť desať detí nebolo pre moju babku jednoduché a tak zabili nejaké ošípané bez povolenia. Niekto ich udal a úrady im všetko mäso a výrobky zobrali. Stará mama napísala list prezidentovi A. Zápotockému a ten zariadil, aby ich úrady odškodnili.

Je viac človek alebo kolektív?

Ďalší pápež Pius XI. v sociálnej encyklike Quadragesimo anno (1931) zdôrazňuje spoločné dobro a objasňuje jeho vzťah s právami jednotlivcov.

Súkromné vlastníctvo uštedruje ľuďom prirodzenosť, teda samotný Stvoriteľ jednak na to, aby sa jednotlivci mohli postarať o seba a o svoju rodinu, ako i na to, aby vďaka spoločenskej ustanovizni (štátu) boli Stvoriteľove dobrá určené pre celú ľudskú rodinu. (QA, 45)

Ľudia musia mať ohľad nielen na vlastný prospech, ale takisto na spoločné dobro. A štát musí zladiť práva súkromného vlastníctva s potrebami spoločného dobra. (QA, 49)

Aktualizácia: V súčasnosti sa táto úvaha týka v úvode spomenutých práv na jednej strane a spoločného dobra v podobe ochrany verejného zdravia na strane druhej.

Verejná moc však nemôže užívať toto svoje právo svojvoľne; treba totiž, aby ostalo vždy nedotknuté a neporušené prirodzené právo na súkromné vlastníctvo a na dedičné odovzdávanie vlastných dobier, právo, ktoré štát nemôže potlačiť, pretože "človek bol skôr než štát", potvrdzuje pápež ontologické prvenstvo človeka pred štátom. (QA, 49)

   * * *

Pius XI. v ďalšej svojej sociálnej encyklike Divini Redemptoris (1937) dopĺňa analýzu vtedajšieho stavu spoločnosti, najmä tej časti, ktorá bola pod vplyvom dialektického materializmu.

Podľa tejto teórie existuje iba jediná skutočnosť, a to hmota so svojimi slepými silami, z ktorej sa vyvinuli rastliny, zvieratá i ľudia, a aj ľudská spoločnosť. Tento vývoj smeruje ku spoločnosti bez tried. Komunisti chcú urýchliť zápas, ktorým svet smeruje ku konečnému vyrovnaniu. Preto sa usilujú, aby sa triedne rozpory (antagonizmy) v spoločnosti ešte viac vyostrili, a aby následne triedny boj priniesol oslobodenie v službách pokroku ľudstva. (DR, 9)

Komunizmus upiera človekovi slobodu a tým odoberá ľudskej osobnosti dôstojnosť. Vo vzťahu jednotlivca ku spoločnosti sa upiera ľudskej osobnosti akékoľvek prirodzené právo, lebo v komunizme človek nie je ničím iným ako nepatrným kolieskom v súkolesí; vo vzájomných vzťahoch ľudí medzi sebou hlavným a jediným zdrojom takzvanej autority a podriadenosti medzi ľuďmi je kolektív. (DR, 10)

V komunizme by jedinou úlohou spoločnosti bolo vyrábať dobrá prostredníctvom kolektívnej práce. Jej cieľom by bolo užívať pozemské dobrá v pozemskom raji, v ktorom "by každý dával podľa svojich síl a dostával podľa svojich potrieb". (DR, 12)

Keď si konečne všetci raz v podmienkach bez akýchkoľvek triednych rozdielov osvoja riadne kolektívne zmýšľanie, dôvod existencie štátu zanikne. Kým ale tento blažený stav ešte nie je ešte uskutočnený, komunizmus v štáte a v štátnej moci vidí najúčinnejší a najvšeobecnejší nástroj na dosiahnutie svojho cieľa. (DR, 13)

Podľa pápeža je tento systém plný bludov a sofizmov, je v rozpore s rozumom a aj s Božím zjavením, pretože neuznáva pravú podstatu a účelu štátu; popiera práva ľudskej osoby, jej slobodu a dôstojnosť. (DR, 14)

Inzercia

Človek má duchovnú a nesmrteľnú dušu; je osobou, ktorú Boh obdivuhodne obdaril darmi tela i ducha. Jej posledným cieľom v budúcom živote je Boh.

Preto ho Boh obdaril mnohými a rozmanitými prednosťami: právom na život, na nedotknuteľnosť tela, na existenčné prostriedky; právom združovať sa, právom vlastniť, právom používať majetok; právom kráčať k poslednému cieľu po ceste, ktorú vyznačil Boh – právom na náboženskú slobodu... (DR, 27)

Boh však človeka súčasne určil aj pre život spoločenský, čo si vyžaduje už jeho prirodzenosť. V Stvoriteľovom pláne je spoločnosť prirodzeným prostriedkom, ktorý človek môže a má používať na to, aby dosiahol svoj cieľ; lebo ľudská spoločnosť je pre človeka, a nie opačne. (DR, 29)

Preto sa človek nesmie vyzúvať z povinností voči občianskej spoločnosti, ako ich stanovil Boh, a predstavitelia autority majú právo donútiť ho, aby svoje povinnosti plnil, ak by sa nezákonne proti nim staval. Ale ani spoločnosť nesmie olupovať človeka a osobné práva, ktorými ho Boh obdaroval a z ktorých najdôležitejšie sme spomenuli vyššie, ani mu zásadne znemožňovať ich využívanie. (DR, 30)

Najvlastnejšia a najdôležitejšia úloha verejnej a občianskej moci spočíva v účinnej podpore súladu a usporiadania všetkých sociálnych síl, v zabezpečení rovnováhy pravdy a spravodlivosti uvádzajúc do súladu práva a povinnosti jedných s právami a povinnosťami druhých. (DR, 32)

Aktualizácia: Zdá sa, že pri hľadaní rovnováhy medzi právami jednotlivca a spoločným dobrom existuje pre štát červená čiara, ktorú nesmie prekročiť: Nesiahať na základné ľudské práva. Samozrejme pri zachovaní princípov právneho štátu.

Okrem komutatívnej (výmennej) spravodlivosti, aby bolo prísne zachované všeobecné rozdelenie dobier a aby sa rozširovaním hraníc svojho vlastníctva nezasahovalo do práv iných, totiž existuje aj sociálna spravodlivosť. Jej zvláštnym rysom je, že vymáha od jednotlivcov všetko to, čo vyžaduje všeobecný blahobyt. (DR, 51)

Ale ako v každom živom organizme nie je postarané o celok, ak sa nedostane všetkým jednotlivým častiam a údom to, čo potrebujú, aby mohli vykonávať svoju funkciu, práve tak nemôže byť riadne postarané o sociálne organizmy a blahobyt celej spoločnosti, ak nedostanú jednotliví jej príslušníci, totiž ľudia vystrojení dôstojnosťou osoby, všetko to, čo každý potrebuje pre svoju spoločenskú úlohu. (tamže)

Neskôr aj Pius XII. potvrdzuje: "Človeka, ako takého v žiadnom prípade nemožno pokladať za predmet a pasívny prvok sociálneho života; naopak, treba ho mať za jeho subjekt, základ a cieľ." (PIT, 23)

Uprednostňovanie štruktúr a technickej organizácie pred osobami a požiadavkami na ich dôstojnosť je výrazom materialistickej antropológie; Takáto priorita je v rozpore s nastolením spravodlivého spoločenského poriadku. (Libertatis conscientia, 75)

   * * *

Pius XI. musel zároveň bojovať aj na ďalšom ideologickom bojovom poli. Encyklikou Mit brennender Sorge (1937) reaguje na mylné idey rozpínajúceho sa národného socializmu. Pápež tentoraz vystupuje na obranu iného základného ľudského práva, práva na náboženskú slobodu, a analyzuje situáciu v nacistickom Nemecku.

Aktualizácia: V úvahe snáď možno právo na náboženskú slobodu nahradiť akýmkoľvek iným základným ľudským právom. (Poznámka: Text encykliky nie je rozdelený do bodov.)

Zakuklenými aj viditeľnými donucovacími opatreniami, zastrašovaním, vyhrážaním sa hospodárskymi, stavovskými, občianskymi a inými nevýhodami robí sa nátlak na náboženskú vernosť katolíkov, a najmä na isté triedy katolíckych úradníkov. Tento nátlak je práve taký protiprávny, ako je ľudsky nedôstojný.

Pápež nalieha na uznanie základov právneho života a právnej starostlivosti – na takzvané prirodzené právo, ktoré bolo rukou samého Stvoriteľa vpísané do ľudských sŕdc. Vo svetle príkazov tohto prirodzeného práva možno skúmať každé pozitívne právo, nech už prichádza od ktoréhokoľvek zákonodarcu, aby sa zistila mravnosť jeho obsahu, a teda aj jeho mravná záväznosť a povinnosť svedomia voči nemu. Ľudské zákony, ktoré sú v nezlučiteľnom rozpore s prirodzeným právom, majú vrodenú vnútornú chybu, ktorú nemôže sanovať nijaký donucovací prostriedok a nijaký vonkajší mocenský vplyv.

Nacisti mali zásadu: Právo je to, čo prospieva národu.

Táto zásada, pokračuje pápež, zabúda - spojujúc dohromady hľadisko užitočnosti a hľadisko právne - na základnú skutočnosť, že človek ako osobnosť má Bohom dané práva, ktoré spoločnosť nesmie popierať, rušiť, skracovať ani akokoľvek inak na ne siahať.

Kto nedbá na túto pravdu, prehliada, že ozajstný všeobecný blahobyt sa napokon určuje a spoznáva z prirodzenosti človeka v jej harmonickej rovnováhe osobného práva a sociálnej viazanosti, ako aj z účelu spoločnosti, určeného tou istou ľudskou prirodzenosťou.

"Nikdy nie je niečo užitočné, ak to nie je zároveň mravne dobré. A je to mravne dobré nie preto, že je to užitočné, ale je to užitočné preto, lebo je to mravne dobré" (Cicero, De officiis), pápež pripomína zásadu rímskeho práva.

Veriaci človek má nenarušiteľné právo vyznávať svoju vieru a prejavovať ju v jej primeraných formách. Zákony, ktoré potláčajú alebo sťažujú vyznávanie a prejavy viery, sú v rozpore s prirodzeným zákonom; obraňuje pápež náboženskú slobodu.

Zákon sa nazýva prirodzený, pretože rozum, z ktorého sa rozširuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti, Je všeobecný, pretože platí pre všetkých ľudí, pretože je vsadený do rozumu. Prirodzený zákon vyjadruje dôstojnosť osoby a kladie ju za základ jej práv a základných povinností. (Kom, 140)
Spoločný i osobný rast všetkých môže umožniť jedine uznanie ľudskej dôstojnosti. (Kom, 145)

Zákon a iné opatrenia, ktoré vylučujú túto slobodu, alebo ju hrozbami a donucovaním pozbavujú účinnosti, sú v rozpore s prirodzeným zákonom a sú vo svojom najvnútornejšom jadre nemravné. Nútia rodičov do mučivých konfliktov svedomia, lebo nemôžu dávať štátu to, čo žiada, a súčasne neokrádať Boha o to, čo je Božie.

Poznámka: V Nemecku sa vtedy konkrétne jednalo o právo veriacich rodičov na slobodný výber neideologizovanej školy pre ich deti, keďže nacisti masívne decimovali katolícke školstvo, čím otvorene porušovali medzinárodnú zmluvu (konkordát) so Svätou stolicou.

A preto aj v budúcnosti budeme neúnavne a otvorene zodpovedným miestam pripomínať nezákonnosť doterajších donucovacích opatrení a povinnosť pripustiť v tejto veci slobodný prejav vôle. Zatiaľ nezabúdajte, obracia sa pápež na kresťanských rodičov, nijaká pozemská moc vás nemôže oslobodiť od Bohom ustanoveného záväzku zodpovednosti, ktorá vás viaže k vašim deťom.

Aktualizácia: Snáď možno tieto myšlienky aplikovať aj na úvahy o zodpovednosti rodičov v otázke povinného očkovania ich detí použitím vakcíny schválenej pre núdzové použitie. Je dôležité dať dôraz na „informované svedomie“ (viď ďalej).
V prvej vete tohto odstavca nebolo úmyslom autora prirovnávať súčasnú situáciu k situácii v nacistickom Nemecku 30-tych rokov, ale zdôrazniť zodpovednosť a slobodnú vôľu rodičov v súvislosti s tým, čo sa robí s ich deťmi.
Akákoľvek podobnosť predchádzajúcich odstavcov s aktuálnou situáciu v spoločnosti sa ponecháva sa na posúdenie čitateľovi.

Stvoriteľ si želá, aby aj obsiahlejšie a vyššie hodnoty, ktoré nemôže vytvoriť jednotlivec, ale iba spoločnosť, napokon slúžili jeho prirodzenému i nadprirodzenému rozvoju. Odklon od tohto poriadku otriasa nosnými piliermi spoločnosti a ohrozuje mier, bezpečnosť, ba aj existenciu samej spoločnosti.

V nasledujúcich rokoch dejiny poskytli ľudstvu bolestnú lekciu, kam až môže vyústiť v praxi nerešpektovanie vyššie uvedených teoretických princípov.

Po skončení druhej svetovej vojny sa ako odozva na vojnové hrôzy rozšíril živší zmysel pre ľudské práva. (CA, 21)

V decembri 1948 bola na pôde OSN prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, tento „skutočný medzník na ceste morálneho vývoja ľudstva“ (Ján Pavol II.)

        >>> 2. časť

Autor (1973) je bývalý matfyzák, oázista, futbalista, univerzitný učiteľ... súčasný manžel, otec, IT-špecialista pendler, univerzálny športovec amatér, podporučík v zálohe... budúci (ciele nie sú zoradené podľa priority) vlastník rodinného domu, starý otec, malý farmár, motorkár, občan neba - ideálne mučeník...

Odporúčame

Blog
O duši ľudu v deň vzniku Slovenskej republiky

O duši ľudu v deň vzniku Slovenskej republiky

Dúha pod Lomnickým štítom zahaleným v oblakoch bola dnes dopoludnia počas mojej novoročnej prechádzky a modlitby znamením nádeje, že náš ľud znovuobjaví svoju dušu, aby mohol kráčať do budúcnosti v potrebnej jednote duchov, že preváži solidarita nad individualizmom. Pápež nám o tom v minulom roku povedal naozaj veľa.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.