Blahoslavení nepočujúci, lebo oni sa budú tešiť (zo Silvestra)

Odkedy nám dcéra pred mnohými rokmi priviedla domov verného psíka Cosma, a už zostal, kým ona sa vybrala na skusy do šíreho sveta, odkedy u nás cez sviatky bývajú naše malé vnúčatká, odkedy svokor zomieral po mozgovej príhode viac ako pätnásť rokov pripútaný na lôžko, a vyrušovalo ho všetko, okrem ticha pre pomalé umieranie, odkedy nám do dvoj-okna v obývačke narazil splašený vták, ktorý si rozbil zobáčik a zanechal na skle krvavú škvrnu, bytostne neznášam silvestrovský večer a noc. V prvom rade mi prekáža, ba vyrušuje ma akýsi nepísaný, skoro povinný príkaz zabávať sa, že tá pľuha – starý rok – sa konečne pobrala kade ľahšie. Nie, nie, každý rok má dosť svojho trápenia, nijaké lepšie nebude, lebo my sa nelepšíme, skôr mám pocit, akoby sme dekadenciu našich (ne)cností doviedli na samotný okraj útesu. Silvestrovský večer doslova nenávidím. Najradšej by som si o ôsmej večer ľahol do postele a prespal všetky tie výbuchy, treštenia pofidérnej radosti, a možno aj zúrivé prejavy frustrácie a ohromnej zlosti, ktorú za všetkými tými ohňostrojmi, kdesi pod prahom povinného optimizmu, cítim. Prosím vás, aká radosť, aký ošiaľ, aké nádeje, keď aj v Novom roku budeme rovnako tupí, nemenní a ohlušení všetkými tými zvodnými sirénami prospechu, nenažranosti, závisti a zloby!? Závidím nepočujúcim, nie ich hendikep, ktorý hlbokým spôsobom súvisí s jazykom a komunikáciou, ale tú slobodu – nepočuť, ako sa ktosi odbavuje pri ejakuláciách petárd a výbuchov. Vôbec si tých pyromaniakov nedokážem predstaviť: čo sú to za ľudia, sú to moji známi, naozaj sa dokážu tešiť z týrania iných, ľudí, bábätiek, zvierat, prírody? Je to naozaj adrenalín, alebo len metamorfovaná agresivita, ktorá sa konečne môže legálne vybiť? Uznávam civilizované krajiny, kde ten bordel silvestrovskej noci zakázali predávať, aj múdre mestské rady kultivovaných európskych miest, kde tie infantilné vojnové imitácie zakázali používať. Naozaj je ešte vždy slobodou jednotlivca vstúpiť takouto spektakulárnou tyraniou do života iných, rovnako slobodných? Akú radosť môže mať človek na trávniku pri sídliskovom paneláku, keď jeho extatický výbušný výron spôsobí môjmu bratovi ťažké poškodenie sluchu a tinitus s dlhoročnými následkami?

Viac než kedykoľvek predtým, ale na Silvestra si to uvedomujem asi najsilnejšie, potrebujeme ticho. Trebárs aj na stretnutie s vlastnou prázdnotou. Ticho ako alternatívu ku kriku reklám a ohlušujúcej inflácii devalvovaného slova. Ticho ako poslednú možnosť začuť skapínajúci hlások svedomia. Ticho ako návrat k prapočiatku, do doby k predartikulačnej, pred babylonské zmätenie jazykov, ktoré prestali rozumieť sami sebe a hlboko vpečateným, tradične vrodeným inštinktom. Od Vianoc sa pripravujem na ticho, ktoré je s blížiacim sa Silvestrom čoraz menej pravdepodobné. Čítam si o ňom nádherné knihy: Erling Kagge – Ticho v období hluku; Robert Sarah: Sila ticha (proti diktatúre hluku); Josef Formánek: Kniha o tichu. Raz všetky tie výbuchy, ohne, prskavky, svietiace a duniace márnosti pominú. Všetci tam smerujeme a konfrontácii so zmysluplným tichom stvoriteľskej otázky sa nevyhneme. Ako odpovieme, keď už ani mlčať nedokážeme?

Pekný Nový rok, priatelia!