Drahý pápež, hľa, takto ťa milujeme!

„Evanjelium je pre všetkých, a nie iba pre niektorých,“ neúnavne opakuje pápež. „Nie je len pre tých, ktorí sa nám zdajú bližší, vnímavejší, prístupnejší. Je pre všetkých. Nemajte strach ísť a prinášať Krista do každého prostredia až po existenciálne periférie, aj tomu, kto sa zdá byť vzdialenejší, ľahostajnejší. Pán hľadá všetkých, chce, aby všetci cítili teplo jeho milosrdenstva a jeho lásky.“ (Christus vivit, 177). Skúsenosti mnohých hovoria, že na našich dedinách, v našich domovoch a kostoloch to takto nefunguje. Niečo tam smrdí. A nie sú to Rómovia.

Vstúpim do kostola, akurát je 21. výročie posviacky chrámu. Hneď pri vchode sa zarazím nad otrasným obrazom, ktorý sa mi naskytol: v kostole sú ľudia rozdelení na dva tábory. Vpredu vpravo pár žien v strednom a staršom veku, v ľavom zadnom kúte kostola vyše 20 rómskych mladých. V duchu premýšľam, prečo to je takto rozdelené. Odpoveď nenechá na seba dlho čakať. 

Počas omše sa zo zadného kúta občasne ozve zakašľanie, zasmiatie, vŕzganie stoličky. Pravý tábor aktívne odpovedá nevraživými pohľadmi. Za každým zvukom zozadu nasleduje otočenie sa žien spredu... a čím viac sa stupňujú pohľady žien plné strachu, tým viac „odpovedí“ zozadu prichádza. Situácia začína byť takmer komická. A predsa, pre niektorých sa napätie stupňuje. Všimnem si, že jediná chvíľa počas omše, keď sa predná strana neobzrie dozadu, je počas kňazovej výzvy: „Dajte si znak pokoja.“ 

Smutné.

Najväčšou a najhlbšou túžbou nás kresťanov má byť spása duší – duše našej vlastnej a duší našich blížnych. Ježiš na otázku zákonníka „A kto je môj blížny?“ dal odpoveď podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi: môj blížny je každý, naozaj každý človek, a zvlášť ten, ktorý je vylúčený či trpiaci. Rómovia sú na Slovensku vylúčenou skupinou – dôvody teraz, prosím, neriešme – a mnohí z nich s tým chcú niečo robiť. No aj tak sú hádzaní do jedného vreca. A dokonca ešte aj pred Bohom z nich robíme „Božie deti druhej kategórie“. No pred Bohom to takto nefunguje.

Ako kresťanom by nám malo záležať na tom, aby každý človek spoznal Boha ako láskavého Otca. Rómovia ho ako takého túžia spoznať. Silne vnímajú, že ho potrebujú. No aký obraz Boha im dávame? Akého Boha spoznávajú v našich kostoloch? Boha policajta, ktorý striehne na prehrešky a drží si odstup? Ja prvá nechcem takého boha, pre ktorého budem druhoradá, boha, ktorého najlepší služobníci sú bodyguardi, ktorí na mňa zazerajú a nepustia ma k nemu, boha, ktorý iba sleduje, či sa dokážem slušne tváriť a ktorý nerozozná pretvarovanie sa a povrchnosť od čistých úmyslov. A preto sa čudujem, že tí Rómovia z danej obce do toho kostola vôbec prišli... a budem sa ešte viac čudovať, keď prídu aj nabudúce. No napriek tomu si to veľmi želám.

Odvážim sa povedať, že by sme mali Rómom ruky-nohy bozkávať, keď sa odvážia prísť na omšu. Šialenstvo? No nepomiatla som sa. Čo urobil otec z podobenstva o mártnotratnom synovi? „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ Zároveň nás Pán Ježiš vyzýva: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš otec.“A teda namiesto žiarlivosti staršieho syna by sme mali napodobňovať Otcovo milosrdenstvo – nielen v slovách, ale najmä v skutkoch.

Ako sa to dá v praxi zrealizovať? 

V takmer dokonalom svete by kňaz usporiadal stretnutie svojich farníkov z majority a vysvetlil by im, že každý kresťan má aj „misijné poslanie“ – že každý má priložiť ruku k dielu, aby sa viera šírila. A že týmto farníkom Boh dáva úžasnú milosť tým, že majú medzi sebou ľudí, ktorí Boha ešte nepoznajú, no túžia po ňom. A kňaz by im ďalej navrhol praktické kroky, ktoré by on sám ako prvý dodržiaval: keď Rómovia vstúpia do chrámu, čakať ich pri dverách, pozdraviť sa, podať im ruku, usmiať sa, zaujímať sa o nich, pozvať ich sadnúť si dopredu. Po omši sa s nimi pozhovárať, popýtať sa, ako sa majú. V ďalšom kroku s nimi organizovať nácviky piesní, pozvať ich k hudobnému sprievodu na omši. Také jednoduché! Takýto prístup láme ľady.

Lenže nie sme ani v takmerdokonalom svete. Žiaľ. Skúsenosť hovorí, že keď sa kňazi vo svojich farnostiach o také niečo pokúsili, stretli sa nielen s nezáujmom, ale aj s ohováraním, so sťažnosťami biskupovi a dokonca s vyhrážaním či poškodením majetku (viď. „Auto poliate farbou“).

Aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo vznikla Gréckokatolícka rómska misia (GRM). Ako výsledok toho, že kresťania nie sú schopní ani ochotní nasledovať svojho Otca v láske a milosrdenstve. Aby medzi farníkmi nevznikali pohoršenia, že kňaz sa zaujíma o spásu duší Rómov (tento problém sa týka tak rímskokatolíckych, ako i gréckokatolíckych farností), začal vladyka vyčleňovať kňazov špeciálne pre pastoráciu Rómov, bez ohľadu na farnosť.

A čuduj sa svete – funguje to. Kňazi sú radi, že nemusia riešiť žiarlivých farníkov, Rómovia sú šťastní, že nikto z majority im nedýcha na krk a nepripomína, že oni sú tí „zlí hriešnici“, no najviac sa tešia asi nerómske babky, že konečne majú od tých „Cigánov“ „svatý pokoj“.

Za 15 rokov takéhoto fungovania Gréckokatolíckej rómskej misie (ktorá sa však ako cirkevná organizácia vyprofilovala až v r. 2017), sa skutočne zmenila tvárnosť niektorých dedín, v ktorých sú rómske osady. Žiaľ, je otázne, nakoľko si to uvedomili aj majoritní obyvatelia. No Rómovia z Čičavy, Hlinného, Soli, Jastrabia nad Topľou a z ďalších osád aj z okresov Starej Ľubovne a Bardejova o tom vedia svoje. Dostali príležitosť spoznať Boha a slúžiť mu naplno, zúčastňovať sa liturgií bez toho, aby na nich niekto zazeral, dostali zodpovednosť šíriť ďalej to, čo dostali. A každú z týchto príležitostí využili.

Skúste niekomu stále opakovať, že je zlý a aj sa k nemu tak aj správať – a stavte sa, že zlý aj bude. A skúste niekomu opakovať, že je milovaný – a bude milovať. Samozrejme, ohlasovanie viery nespočíva iba v milom prístupe. Aby to fungovalo, treba niekedy aj ráznosť. Nikto nevie Rómov tak „prefackať“ ako otec Martin (riaditeľ GRM), a predsa ho majú radi. Naposledy rómskym mužom z Varhaňoviec otcovsky vynadal, že sedia počas slávenia liturgie vzadu. Že to sa na chlapov nepatrí, v minulosti to takto nebolo. Odvtedy ho chlapi čakajú nastúpení v predných laviciach, ženy a deti sedia pomedzi alebo za nimi. Takáto disciplína nie je ani v majorite.

Ohlasovanie sa však vždy musí začínať spoznaním Božej lásky, až potom spoznaním našej hriešnosti a chýb. Prvým krokom nikdy nesmie byť to druhé.

Žalm 41 hovorí: „Blažený, kto pamätá na bedára.“ Nevravím, že Rómovia sú bezchybní – no v tejto veci – ako sa k nim správajú niektorí pseudo-kresťania – som sa rozhodla stáť na ich strane a hovoriť o tom. Nebudete ma mať radi. Ale ani Ježiša nemali. Lebo stoloval s tými, ktorí sa vymykali náboženským predstavám: s mýtnikmi a neviestkami...

Ivana Németová

Ak chcete dostávať novinky z Gréckokatolíckej rómskej misie, prihláste sa na odber newslettra.

Gréckokatolícka rómska misia: Sprevádzať rómsky ľud na ceste do radostnej večnosti cez zmierenie, zbožnosť a angažovanosť. Viac ako 15 rokov duchovne slúžime pre Rómov a s Rómami v 4 okresoch (16 obciach) Prešovského kraja. Sme tím 9 gréckokatolíckych kňazov a viac ako 50 spolupracovníkov a dobrovoľníkov. Aktuálne meníme bývalé SOU lesnícke v chatovej časti Sigord (pri Prešove) na krajské centrum rómskej misie. Viac na romskamisia.sk. Rómska misia je misia možná!