Istota prameniaca z viery

Naše zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať tu.

Verše 6 a 8 Pavol formuluje veľmi podobne a obsahujú aj veľmi podobnú myšlienku, avšak robí v nich aj istý dôležitý rozdiel. Pozrime sa teda najprv na to spoločné. Už na prvý pohľad si môžeme všimnúť takmer identickú formuláciu na začiatku 6. a 8. verša: „Sme plní dôvery...“ V slovenčine nemáme úplne adekvátny výraz pre grécke slovo, ktoré stojí za týmto naším prekladom. Grécke sloveso θαρρέω [tharreo] totiž znamená niečo viac než len mať dôveru a skôr sa približuje významu „byť si istý“, hoci takýto preklad by bol predsa len prisilný.

Tomuto významu zodpovedá aj nasledujúce vyjadrenie: „...a vieme“. Kresťan má istotu, ktorá však pramení z viery, nie je to teda istota hmatateľná či prameniaca už z nejakej predošlej skúsenosti. Totiž predmetom toho, v čo má kresťan takúto istotu je to, že v terajšom pozemskom živote nemôže dosiahnuť plnosť spoločenstva s Bohom.

Pavol na vyjadrenie tejto myšlienky používa obrazný vyjadrenie „byť doma“, respektíve „byť mimo domova“. Vyjadrenie „sme vzdialení“ by sme totiž mohli preložiť doslovnejšie práve aj ako „byť mimo domova“. Hoci sa môže zdať, že my ľudia sme doma tu na tomto svete, kresťan má istotu prameniacu z viery, že doma je u Pána. Túto myšlienku zdieľajú obidva verše.

Rozdiel medzi nimi je v tom, že kým v 6. verši sa hovorí o istom poznaní: „vieme“, v 8. verši sa hovorí o túžbe: „chceme“. Pavol teda nielen akoby vyučuje svojich adresátov v čo môžu mať dôveru, alebo až istotu, ale zároveň motivuje ich vôľu. Nie je dôležité len vedieť, že na tomto svete nie sme v skutočnosti doma, ale toto poznanie má prirodzene vzbudzovať túžbu po dosiahnutí pravého domova.

Nie je dôležité len vedieť, že na tomto svete nie sme v skutočnosti doma, ale toto poznanie má prirodzene vzbudzovať túžbu po dosiahnutí pravého domova.Zdieľať

Deviaty verš nás necháva trochu v rozpakoch. Ako treba rozumieť tomu, že sa kresťan usiluje páčiť Kristovi doma aj mimo domu? Čo znamená „byť doma“ v tomto prípade? Zdá sa, že najlepšie sa tomu rozumie tak, že ono „doma“ označuje prebývanie v tele, teda na tomto svete, ako sa to vyjadruje aj v úvode dnešného úryvku. Čo potom ale znamená, že sa kresťan usiluje páčiť Pánovi aj mimo domu, teda mimo pozemského domu? Má zmysel sa usilovať páčiť sa Pánovi, keď už je pri ňom? Veď ono povzbudenie páčiť sa Pánovi, tak ako stojí vo svojom kontexte, má priamy súvis s túžbou dosiahnuť pravý domov v prebývaní s Pánom – kresťan sa usiluje páčiť Pánovi, aby s ním mohol navždy prebývať v jednom spoločenstve.

Lepšie porozumieme týmto slovám, ak záver tohto vyjadrenia preložíme trochu ináč, ale samozrejme spôsobom, ktorý gréčtina na tomto mieste umožňuje: „Usilujeme páčiť sa mu, či sme doma, alebo z domu odchádzame.“ Je to teda výzva zachovať si vernosť Kristovi až do úplného zavŕšenia tohto života a to aj v momente samotného odchodu a prechodu do sveta nového, aby v ňom kresťan mohol nájsť svoj skutočný domov. Čosi podobné hovorí Pavol na inom mieste vo svojich listoch: „Či žijeme, či umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14,8)

Kresťan teda vo svojom živote zakúša isté napätie a dynamiku. Na strane jednej sa ako človek prirodzene cíti byť doma na tomto svete. Na strane druhej viera v zmŕtvychvstalého Krista mu dáva až istotu, že jeho skutočným domovom nemôže byť tento svet, pretože tu nemôže zakúšať bezprostredné spoločenstvo s Kristom, po ktorom túži. Preto prirodzeným vyústením tohto poznania je túžba ono spoločenstvo dosiahnuť, a tak dosiahnuť aj svoj domov. Doma sa totiž cítime predovšetkým tam, kde môžeme zdieľať spoločný život s milovanými.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.