Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. apríl 2021

Monika z Podpoľania: Na počiatku bola túžba žiť inak

Inšpiratívny príbeh rodiny Fialovcov z lazov
Monika z Podpoľania: Na počiatku bola túžba žiť inak

„Zdalo sa nám, že sme obklopení príliš umelým svetom. Svetom, kde je síce všetko, ale treba za to platiť skôr peniazmi ako námahou,“ priznáva Monika. Dospelí si dokážu všetko zracionalizovať. A preto nám napokon až tak neprekáža žiť v umelom svete. Veď strava zo supermarketov je predsa lacnejšia, život mimo bytovky je menej pohodlný, musíme si brať nadčasy, aby sme uživili rodinu... Pre Fialovcov bol rozhodujúci pohľad na ich deti. Zdravý a šťastný výraz detskej tváre nedokáže klamať. A teraz si celá rodinka užíva sladké plody rozhodnutia žiť inak – hoci aj v pote tváre. Samozrejme, to neznamená, že každý sa má presťahovať na vidiek; každý je však povolaný nasledovať túžbu po inom, zdravšom a plnšom živote. O ceste svojej rodiny k takémuto životu píše Monika, ktorá sa s manželom a deťmi presťahovala na lazy.

Píšem tento text v kuchyni s kachľovou pecou. Sedím s hrnčekom kávy, dieťa pokojne spí pri mne a ja pozerám z okna, či pri tom nezbadám srnky, čo k nám chodievajú z blízkeho lesa alebo zajaca ušiaka. Naše tri ovečky sa spokojne pasú na čerstvej jarnej tráve, deti behajú po vonku a naháňajú chúďa mačku, aby ju vyhrešili, že ulovila drozda, ktorého ony, samozrejme, nakoniec zachránili. S vyhliadkou z nášho kopca sa cítim ako hradná pani. Všade naokolo lazy, domy poskrývané v záhyboch kopcov. V diaľke vidím našu dedinu, náš kostol a cestu. Všetko to mám na dosah a pritom som obklopená prírodou. To je miesto, kde bývame, polosamota na Podpoľaní, náš domov.

„Narastalo v nás presvedčenie, že život v meste nie je celkom pre nás a že v ňom nie je možné žiť to, čo by sme chceli dopriať našim deťom.“ Zdieľať

Prišli sme sem, keď sme čakali druhé bábätko. Ani ja, ani môj manžel nie sme odtiaľto a až na jednu kamarátku a jej rodičov sme tu nepoznali nikoho. Ocitli sme sa tu tak trochu nečakane a predsa, každý, kto nás lepšie pozná, by povedal, že sa to dalo čakať. Našej ceste sem totiž predchádzalo dlhšie obdobie hľadania, na počiatku ktorého bola túžba žiť inak. Inak ako sme žili prvé dva roky s prvorodenou dcérkou v Bratislave, a vlastne inak, ako sme žili aj roky predtým. S príchodom dieťaťa sa to pre nás stalo ešte nástojčivejším. 

Narastalo v nás presvedčenie, že život v meste nie je celkom pre nás a že v ňom nie je možné žiť to, čo by sme chceli dopriať našim deťom. Chýbala nám príroda. Zdalo sa nám, že sme obklopení príliš umelým svetom. Svetom, kde je síce všetko, ale treba za to platiť skôr peniazmi ako námahou. Deti v tomto svete chodia po chodníkoch, aby ich nezrazilo auto. Kupujú si jedlo v obchode a nemajú ani poňatia, ako vzniklo a kto ho vyrobil. Nepoznajú svojich susedov, lebo bývajú v príliš veľkej bytovke alebo ich nevidia cez betónový plot. Hrať sa chodia prevažne na ihrisko a keď prší, ostávajú doma... Viem, nie je to čiernobiele. Aj my sme sa vtedy tešili z mnohých dobier, ktoré sme v meste mali. Vzťahy, dobrá práca, vzdelanie, kultúra a mnohé ďalšie. Nie je to málo, ale pre nás to nebolo to hlavné. Hľadali sme niečo iné. Akoby taký skutočnejší život. 

„Teraz tu žijeme už tretí rok. Neprešiel deň, v ktorom by sme za to necítili vďačnosť. Sme odhodlaní, ale neskúsení, máme otvorené dlane, ale chýba nám zručnosť...“ Zdieľať

Presťahovaním sa na vidiek sme sa chceli priblížiť k nášmu ideálu, ale chcelo to pomerne veľkú dávku odvahy aj dôvery. Teraz tu žijeme už tretí rok. Neprešiel deň, v ktorom by sme za to necítili vďačnosť. Za náš malý domček a možnosť dotýkať sa takto zblízka Bohom stvoreného života. Je to krásne. A je to aj ťažké. Sme odhodlaní, ale neskúsení, máme otvorené dlane, ale chýba nám zručnosť, chceli sme toto všetko veľmi žiť v komunite, ale sme tu zatiaľ sami... Sme obyčajní rodičia, ktorí sa učia vychovávať svoje deti, začínajúci chovatelia troch oviec a pestovatelia juniori, ktorí ešte tento rok nič nezasadili. Učíme sa za pochodu. V niečom to nie je žiadna idylka, či s kachľovou pecou či bez. Ale viete čo? Je to ono.

Viem to podľa toho, že naše deti tu behajú hore-dole bosé, ale šťastné, špinavé, ale dychtivé po objavovaní každého jedného kúska zeme. Slobodné, s otvorenou náručou aj srdcom. My tu tiež beháme hore-dole. Raz naháňame deti, inokedy ovce, sme špinaví od roboty, ale šťastní. Vidiek nám každý deň ukazuje cestu toho plnšieho života, po ktorom sme túžili. A tak ideme ďalej s otvoreným srdcom voči tomu, k čomu nás Boh na tomto kúsku zeme ešte povolá. 

Inzercia

 

Monika Fialová

 

Inšpiratívne príbehy z vidieka je projekt iniciatívy Kresťan na vidieku, spoluorganizátormi sú Fórum života a Fórum kresťanských inštitúcií (FKI). Zverejňované sú v rámci portálu Zastolom.sk.
Ak chcete dostávať príbeh a kresťanské enviro-inšpirácie každé 2 týždne do svojej mejlovej schránky, prihláste sa na odber newslettra Kresťan na vidieku.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva