Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. február 2021

Martin Kramara / Nikto pred oltárom nesľubuje, že sa nechá otĺkať

Rozhovor s hovorcom Konferencie biskupov Slovenska o domácom násilí
Martin Kramara / Nikto pred oltárom nesľubuje, že sa nechá otĺkať

Je istá hranica únosnosti toho, čo je prípustné a veľakrát hrdinské znášať a Bohu predkladať ako obetu, ale domáce násilie to určite nie je. V rozhovore s CSIDr. Martinom Kramarom, ThLic. sa dozviete, aká nevypovedaná pravda je zahrnutá v cirkevnom manželskom sľube, kde sú v manželstve hranice; čo robiť, ak jeden z manželov je tyran, či treba požiadať o rozluku alebo o preverenie platnosti manželského zväzku a tiež, či má kresťan zasahovať do problémov iných rodín.

Ako treba chápať manželský sľub vernosti – v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí?

Okolnosti života si nevyberáme. Prichádzajú najrôznejšie situácie: niekedy sa darí a všetko funguje tak, ako si človek predstavoval, inokedy je to presne naopak. Môže prísť choroba, nehoda, strata zamestnania, všeličo. V dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí je práve o tom. Nikto nedovidí desať a už vôbec nie päťdesiat rokov dopredu, ale to rozhodnutie zostať spolu a zostať si verní sa vzťahuje na všetky okolnosti, ktoré nie je možné dovidieť. Aby sa obaja mohli spoľahnúť na to, že budú stáť pri sebe, aj keď bude nevyhnutné sa uskromniť, aj keď zlyhá zdravie, aj keď sa nesplnia všetky plány. Na druhej strane, keď hovoríme o téme domáceho násilia, hovoríme o čomsi celkom inom. Nikto totiž pred oltárom nesľubuje, že sa nechá otĺkať alebo že bude znášať úmyselné psychické či fyzické ubližovanie. Je úplný nezmysel, aby manžel manželke opakovane ubližoval a zároveň ešte tvrdil, že ona to musí vydržať, veď mu v kostole sľúbila vernosť. 

Ak sa tak stane, ako má takejto situácii čeliť obeť domáceho násilia, ktorá bola vychovávaná v katolíckej viere? 

Samozrejme, je dobré, ak dokáže zareagovať tak, že si nenechá ubližovať. Teda, že hneď na začiatku, už prvý prejav násilia zarazí, odmietne, dá jasne najavo, že takéto čosi neexistuje, nemôže byť. Tým netvrdím, že sa má obeť ubrániť sama. Chcem len povedať, že v niektorých prípadoch býva problém aj to, že násilník nikdy nedostal „lekciu“, aby sa zháčil, nik ho nezarazil, a tak pokračuje v tyranii ďalej.

 „Domáce násilie je  dôvod na požiadanie o rozluku – muž ženu nikdy nemôže zbiť. Nikdy.“ Zdieľať

Dokedy má obeť násilie trpezlivo znášať a v ktorom momente v sebaobrane radikálne konať – teda, kde je hranica ľudskej dôstojnosti, ktorú si má človek právo chrániť? 

Hranica je celkom určite fyzické násilie. To žiadna žena nie je povinná znášať, ani voči sebe, ani voči deťom. Muž ženu nikdy nemôže zbiť. Nikdy. Ak sa predsa stalo, že ju udrel v nejakých extrémnych okolnostiach, a bol to naozaj len jednorazový skrat v limitnej situácii, a ak vinník následne oľutoval, odprosil a bolo mu odpustené, dajme tomu, to môže byť jedna vec... Ale ak sa násilie opakuje a pokračuje, tak treba odísť. Treba nájsť spôsob, ako obete dostať do bezpečia a potom riešiť ďalšie veci.

Najhoršie je, keď obete s násilníkmi tvoria akoby „pár“, myslím to teraz z pohľadu psychológie. Ten násilník akoby si práve takú vedel nájsť, ktorá to násilie bude trpieť: priam, ako by to vedel vycítiť... Vedome či podvedome sa s ňou dá dohromady. A čím dlhšie potom trvá, než si obeť uvedomí, že je obeťou, a že násilie nemôže tolerovať, tým je to komplikovanejšie. Ešte raz: fyzické násilie je určite hranica.

Trpieť domáce násilie a prinášať ho Bohu ako obetu je nezmysel s katastrofálnymi následkami. Ak dá takúto radu spovedník, treba nájsť iného. Zdieľať

Na koho v Katolíckej cirkvi sa človek trpiaci v rodine s tyranom môže obrátiť s prosbou o pomoc?

Iste je možné obrátiť sa s prosbou o pomoc na spovedníka: ten zväčša dokáže dať ďalšie odporúčania, čo robiť, ako postupovať, kam ísť. Ak by však obeť dostala radu, že má násilie znášať a trpieť, tak treba hľadať iného spovedníka, lebo to je nezmysel. Žiaľ, stali sa aj také prípady: kňaz nesprávne vyhodnotil, čo sa dialo, a povedal, že to môže byť pre obeť cesta k svätosti a tak ďalej. Pozor. Nechápem síce, ako sa také niečo mohlo stať, pretože sme v tomto smere všetci dostali aspoň základnú formáciu, ale treba zdôrazniť, že je to mylné odporúčanie – a veľmi pravdepodobne s katastrofálnymi následkami. Je istá hranica únosnosti toho, čo je prípustné a hádam aj hrdinské znášať, ale fyzické násilie je určite za touto hranicou. To musí skončiť, obete sa musia dostať do bezpečia, a potom sa dajú robiť ďalšie kroky.

Povinnosti kňazov sú veľmi všestranné; sú popri všetkých svojich úlohách, dostatočne pripravení aj na pomoc obetiam domáceho násilia?

Áno, kňazi majú formáciu aj v tomto smere, hoci nie sú špecialistami na problematiku domáceho násilia. A v prostredí Cirkvi samotnej alebo z neho vychádzajúc existujú centrá pre pomoc obetiam násilia, na ktoré sa aj duchovní môžu obrátiť, keď vidia, že daný prípad presahuje ich možnosti či kompetencie.

Ako správne postupovať, ak obeť domáceho násilia odíde od partnera – tyrana – je to dôvod na požiadanie o rozluku?

Ak je dôvodom odchodu násilie, je to dôvod na požiadanie o rozluku. Treba zájsť za miestnym farárom a poradiť sa, ako riešiť takýto rodinný problém na individuálnej úrovni.

Kedy je v týchto súvislostiach dôvod podať žiadosť o preskúmanie platnosti manželstva?

To je otázka pre cirkevných právnikov: myslím, že ju na pôde tohto článku nevyriešime. Kto však má pochybnosti o platnosti svojho manželstva, môže ju dať preskúmať. V danom kontexte sa dá na všeobecnej rovine povedať, že je zrejmé, že nik by do manželského spolužitia nevstupoval, keby vedel, že sa v ňom stane obeťou násilia. Lebo to naozaj nie je obsahom sľubu – v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí

Ako má obeť svojmu tyranovi odpustiť v prípade, ak jej rany sú stále živé, a ich bolesť prehlušuje, teda aj znemožňuje jej dobrý úmysel odpustiť?

V každom prípade je vždy najskôr potrebné, aby sa obeť násilia dostala do bezpečia, a nič jej viac nehrozilo. To je kľúčové. Cesta hľadania odpustenia je následne takisto dôležitá: je to však proces. A treba s pokorou uznať, že veľmi dlhý a neľahký proces. To sa jednoducho nedá z minúty na minútu. Ak sa nejaký problém hromadí roky, nevyrieši sa za jeden rozhovor. Samozrejme, je veľmi nápomocné, keď časom obeť násilia nájde silu neprechovávať v sebe hnev, vyslobodiť sa aj vnútorne z ublíženia, ktoré utrpela. Rana na duši sa tak môže postupne zahojiť. Ale pozor, neexistujú lacné skratky. Proces hojenia je dlhý.

„Odpustenie nie je to isté, čo zmierenie a zmierenie nie je to isté, čo zabudnutie. Nemožno chcieť od nevinnej obete, aby sa šla najskôr zmieriť s násilníkom, a až potom prišla na spoveď. To je nezmysel.“ Zdieľať

Keďže zmierenie obete s tyranom je komplikovaná dlhodobá záležitosť, môže obeť pristupovať v takomto stave k svätému prijímaniu – v kontexte evanjelia Mt 5, 23-24 „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom...“, čo sa zdá v takýchto prípadoch nemožné?

Odpustenie nie je to isté, čo zmierenie a zmierenie nie je to isté, čo zabudnutie. O tom by sa dalo dlho rozprávať. To sú veci na rozhovor so spovedníkom. V každom prípade, nemožno chcieť od nevinnej obete, aby sa šla najskôr zmieriťs násilníkom, a až potom prišla na spoveď. To je nezmysel. Iste, každý spovedník sa bude snažiť, aby človek neudržiaval vo svojom srdci hnev alebo nenávisť za to, čo sa mu stalo: ale ako sme už spomenuli, odpustenie násilníkovi je veľmi náročný a dlhý proces, a to je nevyhnutné brať do úvahy. Samotné rozhodnutie snažiť sa hľadať cestu odpustenia je už veľkým krokom, a každý kňaz to vie.  

Čo potrebuje pochopiť, prijať, zmeniť či vykonať takýto zranený človek, ak sa má v živote posunúť správnym smerom vpred? 

Obeť musí mať jasné v tom, že si násilie nezasluhuje a že je neprípustné, aby jej niekto ubližoval: že násilie nemá ticho znášať, ale treba hľadať cestu, aby sa skončilo a ona mohla znovu normálne, pokojne a šťastne žiť. 

Inzercia

Ak má kresťan podozrenie, že v nejakej inej rodine prepuklo domáce násilie, má sa angažovať v pomoci? 

Na toto je ťažké dať všeobecnú odpoveď. Existujú „talianske“manželstvá, kde môžete mať ráno dojem, akoby sa blížil koniec sveta, lebo vaši susedia po sebe tak hlasno kričia... Ale popoludní ich stretnete v parku, so zmrzlinou, vedú sa za ruky akoby sa nič nestalo. Lenže tam je to, dajme tomu, vzájomné: pohulákajú po sebe, lebo sú obaja neústupčivé povahy, ale je to bez následkov. Je to len ich hádavý spôsob komunikácie. V takomto prípade je vhodné im príležitostne dohovoriť, aby o svojich problémoch neinformovali všetkých susedov v paneláku, ale netreba na nich hneď volať policajtov. 

Pri spozorovaní násilia treba rozhodne konať. Nezostať slepými, hluchými, ľahostajnými, neslobodno „strčiť hlavu do piesku“, a „starať sa o seba“. Zdieľať

A ak sa podozrenie potvrdilo, že členovia rodiny naozaj trpia brutalitu domáceho násilia?

Keď je jasné, že u susedov dochádza k fyzickému násiliu, treba volať policajtov. Lebo ak má násilník pocit beztrestnosti a dojem, že si voči nemu nikto nič nedovolí, bude to len horšie. Tam sa netreba zľaknúť, ale konať. 

Teda nečakať, až si rodina vyrieši problém svojpomocne...

Pravdaže, neslobodno sa spoliehať na to, že obeť zastaví svojho tyrana. Nie. Keď je zrejmé, že dochádza k násiliu, naozaj treba zasiahnuť aj zvonka: keď počujeme alebo vidíme, že v rodine niekto druhému ubližuje, treba volať políciu. Neslobodno „strčiť hlavu do piesku“ a „starať sa o seba“. To neobstojí. Je na mieste konať. Teraz mám na mysli situáciu, keď sme priamo svedkami toho, že sa pácha násilie.

Tyrani sa pretvarujú a mnohí pôsobia navonok veľmi zbožne. Sú aktívni vo farnosti, prítomní na svätých omšiach – aký postoj voči takejto skutočnosti treba zaujať?

Samozrejme, kľúčové je zistiť, že sa niekto pretvaruje. Ale keď už to vyjde na povrch, spoločenstvo veriacich nemôže takéto pretvarovanie tolerovať a musí dať danému človeku jasne najavo, že takéto správanie v našom strede nemá miesto.

Ale v takýchto prípadoch často človek nevidí do hĺbky cudzieho problému a nepozná jeho príčinu...

Áno, žiaľ, vo väčšine prípadov to nie je také jednoduché. Skôr si musíme dať veci dohromady. Lebo vnímame len následky toho, čo sa deje v pozadí tak, že to pred našimi očami a ušami zostáva skryté. Tam sa treba presvedčiť, že naše podozrenie má reálny základ, a pomôcť obeti, aby sa vymanila zo začarovaného kruhu. 

Niekedy možno stačí presvedčiť ju, aby sa sama rozhodla konať, inokedy je potrebné pomôcť, nájsť cestu. Sú situácie, keď stačí o veciach povedať niekomu z rodiny, bratovi, sestre, rodičom, a širšia rodina si s tým poradí, ochráni, pomôže ukrivdeným. Inokedy to nejde, je potrebná pomoc zvonku. Treba hľadať odborníkov, krízové centrum a podobne. Našťastie, informácie sú dnes pomerne dostupné: keď už sa ľudia rozhodnú konať, cesta sa nájde. Nemyslím, že existuje univerzálne riešenie. Na mieste je určite obozretnosť a primeranosť. Netreba sa hrať na hrdinov, že my všetko vyriešime. Je dobré sa poradiť, zatelefonovať, opýtať. Určite však nezostať slepými, hluchými a ľahostajnými.

CSIDr. Martin Kramara, ThLic., absolvoval Phillips Academy - Andover v Massachusetts, v štúdiách pokračoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenskéhov Bratislave a na Pontificia Universitas Sanctae Crucis v Ríme. V roku 2011 sa stal duchovným správcom Slovenskej katolíckej misie v Ríme. O dva roky neskôr začal pracovať v Tlačovej kancelárii Konferencie biskupov Slovenska,kde siedmy rok pôsobí ako hovorca Konferencie biskupov Slovenska.

 

Júlia Kubicová

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Pán Krajniak trepe a klame

Pán Krajniak trepe a klame

Jeho vyšinutú požiadavku o otváraní kostolov nechám bokom. Budem reagovať len na jeho veľkohubé reči o tom, koľko peňazí rozdal počas výkonu svojej funkcie ľuďom, ktorých finančne postihli opatrenia vlády počas súčastnej pandémie.