Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
20. február 2021

Dlugošovci z Ľubotíc: Nechceme si nechať dobré veci za svojimi dverami

Dlugošovci z Ľubotíc: Nechceme si nechať dobré veci za svojimi dverami

Spomínam si na prvú návštevu priestorov Domčekova v netypickej dedinke Ľubotice, ktorá bola kedysi predmestím Prešova. Zaujímavé prostredie, kreatívne prispôsobené potrebám všetkých vekových kategórií, ma napĺňalo akýmsi zvláštnym pokojom, ba úžasom. Pôsobí tu trojgeneračná rodinka: manželia Ondrej a Lucia, ich deti, ktoré sú prvými prijímateľmi tvorivých aktivít, následne ponúkaných všetkým deťom, a Luciina mamka, ktorá tu vypomáha šitím, maľovaním a všetkým čo treba. Starostlivé, až detailné dolaďovanie priestorov a nekonečné trávenie času celej rodinky v Domčekove na mňa pôsobilo, akoby šlo o ich „externú obývačku“, o ktorú sa delia ročne aj s tisíckou ľudí. O službe na vidieku deťom, rodičom i starým ľuďom, o prevádzkovaní Montessori dielničiek Átria Dobrého pastiera, o odvahe donekonečna sa vzdelávať i o tom, aké je to byť celý deň spolu, porozprávali manželia Ondrej a Lucia Dlugošovci, ktorým sa po Matejovi (8) a Laure (4) nedávno narodila dcérka Sára.

Obaja pracujete v OZ KreDO, v Domčekove. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

L.: Ráno Sárka prebudí celý dom, dáme spoločnú modlitbu, potom si chystáme raňajky. Do práce ideme všetci spolu, deti idú tiež s nami. Popritom ako tu pracujeme si deti pri nás robia samostatne úlohy a tvorivé veci. Keď je to tu otvorené aj pre verejnosť, sú aj s ostatnými deťmi. Matej si rieši školu, skladá si mapy, pracuje s montessori materiálmi alebo je vonku. Mimo kovidu k nám prichádzajú ľudia od nula po 99 rokov. 

Pre každú vekovú kategóriu je vyhradený presný čas. Realizujú sa tu kluby pre deti, tínedžerov, mamičky, seniorov a iné skupinové aktivity. Vstup je voľný pre každého, ľudia sem prichádzajú aj kedykoľvek počas otváracích hodín.

O.: Náš deň je flexibilný. Nie je to zabehnutá klasika: raňajky, deti do školy, každý z nás do inej práce. Celá rodina sme vždy pokope. Keďže teraz skupinové aktivity nemôžeme organizovať, pripravujeme priestory a aktivity. Dva roky nám stáli na dokončovanie niektoré katechetické materiály, tak teraz cez koronu konečne máme čas si ich domaľovať, dolepiť. Takže sme vďační aj za tento čas. Tiež vybavujeme administratívu, robíme individuálne sociálne poradenstvá. Toto je teraz náš „netypický bežný deň“.

„Nájdi si prácu, ktorú miluješ, a už nikdy nebudeš musieť chodiť do práce.“ Zdieľať

Takže ste prakticky celý deň spolu – ako manželia a aj s deťmi. Aké má výhody takýto život a práca, a aké nevýhody?

L.: Výhody, ich je tak veľa, že sa ani nedajú všetky povedať. Napríklad to, že sa vidíme, že vidíš každú chvíľu to dieťa, čím žije, čo robí. Ďalej je tu flexibilita, vieme sa prispôsobiť aj potrebám našich detí. Tiež máme slobodu v kreativite. Robíš to, čo vidíš, že má zmysel. Že ľudia to chcú, že si to pýtajú.

Super je aj to, že sa tu s Ondrejom dopĺňame. Ja niečo vymyslím, a on to musí zrealizovať. (smiech) Ale aj na seba narážame, hlavne keď je tu kopec detí, treba to niekedy predýchať. V také dni si to musíme s Ondrejom večer poriadne zrekapitulovať. Náročné je to v tom, že riešime cudzie deti a zároveň aj svoje. Ale tiež práve toto vytvára akúsi synergiu. Náš život asi vystihuje citát: „Nájdi si prácu, ktorú miluješ, a už nikdy nebudeš musieť chodiť do práce.“ Keby to pre nás bola práca, tak by sme to nedali.

O.: Risk je v tom, že sme financovaní projektom a ako skoro každá mladá rodina máme úver. No veľkou výhodou je, že nám nikto nedýcha na krk. Máme takú slobodu v práci. Kamarát mi povedal, že mi závidí, lebo robíme niečo zmysluplné, že naša práca má pridanú hodnotu. Odovzdávame klientom niečo viac. Nielen že poradiť, ale niečo hodnotné im odovzdávať, delíme sa o skúsenosti, vytvárame priestor na spoločné stretávanie a priateľstvá.

Nepotrebujeme interaktívne tabule a super programy, aby sme ľuďom prinášali niečo zmysluplné Zdieľať

Aké aktivity ľuďom ponúkate?

L.: Pre nás je prioritou mapovanie potrieb ľudí, čo potrebujú a čo chcú, a myslíme, že je aj našou „svätou“ povinnosťou to zisťovať. Snažíme sa využívať to, čo tu máme, potenciál mamiek: jedna je psychologička, iná vie háčkovať, iná vie šiť. A tak sme tu v rámci klubov pre mamičky mali logopedičku, psychologičku, jedna mamička nás naučila kváskovať, ďalšia zas robiť košíky, vyrábali sme včelobaly – vždy to, čo mamky potrebujú. Pre deti tu je herňa, Átrium Dobrého pastiera Montessori dielničky. Rodinám ponúkame základné sociálne poradenstvo. Seniori k nám chodia hrať ping pong, cvičiť, hrať šípky, kalčeto – podľa toho, čo chcú. Chodili nám pomáhať aj okolo záhrady. Zoberú rukavice do ruksaka a kým sa deti hrajú na ihrisku, oni plejú.

O.: Robíme aj klub Domáci kutil, máme tu pracovný stôl, zveráky, náradia, šroubováky. Deti sa učia píliť, používať rôzne nástroje, brúsiť. Nie všetci otcovia sú zruční, niektorí si zas nemôžu dovoliť majstrovať v byte. Tak im ponúkame priestor. V lete nám chlapci urobili vyvýšený záhon a hmyzí domček. Mali sme tu aj 5-ročného chlapca, ktorý celé 2 hodiny strávil iba s ručnou vŕtačkou. Jednoducho ponúkame ľuďom priestor na sebarealizáciu – aby sa mohli rozvíjať. A naozaj, niekedy menej je viac. Nepotrebujeme interaktívne tabule a super programy na to, aby sme ľuďom prinášali niečo zmysluplné.

„Vy tu také normálne veci robíte!“ Zdieľať

V Domčekove niekedy trávite aj soboty alebo ste tu dlho do večera. Po večeroch, keď ste konečne doma, píšete projekty, aby ste mali z čoho fungovať. Prečo to všetko robíte? 

O.: Lebo nám to dáva zmysel. A tiež prichádza spätná väzba od ľudí. Naozaj, nie je to o tom, že nám odbije pracovná doba a vtedy zavrieme dvere. Aj ľudia v tom vidia zmysel, často hovoria, že im to pomohlo. Tiež to vidíme na tom, že veľa ľudí aj nám nezištne pomáha. Nerobíme to len preto, aby tu chodili iba cudzie deti, ale robíme to aj pre naše.

L.: Ale aj naopak: to, čo chceme pre vlastné deti, chceme aj pre cudzie. A áno, tá spätná väzba od ľudí je pre nás veľmi dôležitá. Vidíme, ako sa rozvíjajú deti, pri Katechézach, ako objavujú Boha, dávame priestor realizovať sa mamkám. Ľudia nám často hovoria: „Sme radi, že tu také niečo je. Prichádzame sem, lebo vás poznáme a vám dôverujeme. Vidíme, čo robíte, decká tu šroubujú, montujú, zbierajú bylinky, robia sirupy. Vy tu také normálne veci robíte!“

V súčasnosti tu pracujú 4 zamestnanci, máte veľa dobrovoľníkov, mimo korony poskytujete full-time program pre všetkých. Ako to celé vzniklo?

O.: Celé to má na svedomí vieš kto? Róbert Fico. (smiech) Boli sme na návšteve a v telke bežala tlačovka, že vláda chce podporiť zosúladenie pracovného a rodinného života. Tak sme sa rozhodli napísať projekt a od 1.6.2015 sme mohli prvýkrát zamestnať mamičky v tomto priestore a vytvoriť tu aj materský kútik. Táto výzva nás vtedy naštartovala a veľmi nám pomohla, lebo konečne sme mohli zamestnávať ľudí. Dovtedy sme mali vždy projekty len na materiál.

L: V skutočnosti to vzniklo oveľa skôr, dlhé roky sme dobrovoľníčili pri práci s deťmi a s mladými na táboroch, pastoračných aktivitách, stretkách. Vždy nám bolo dobrovoľníctvo blízke. Tak sme sa aj spoznali s Ondrejom. A takto v akcii sme sa veľmi dobre spoznali. 

Bolo vaším zámerom nájsť si niečo také, kde budete môcť byť všetci celý deň spolu?

L.: Postupne sa to vyvíjalo, nevedeli sme, ako to bude. Nad všetkým Pán Boh drží ochrannú ruku. Schválili nám prvotný projekt, a potom to pokračovalo. Veľa vecí bolo s otáznikom, ale všetko sa to vyriešilo. V predošlom projekte Ondrej nemohol byť zamestnaný, v tomto môže, ale popri práci si dorába školu. Veľmi nám pomohlo Božie riadenie. Ale zažili sme si aj takú klasiku, keď Ondrej chodil inde do roboty. 

O.: Vtedy sa Matej postavil pred dvere a spýtal sa: „Tatík, kedy prídeš naspäť? Večer?“ A to som ešte vždy po robote pribehol do Domčekova, a porobil, čo bolo treba. Popritom sme ešte stavali dom. Začiatky boli ťažké.

Domčekovo tvorí okrem iného aj plne vybavená Montessori trieda a vo vedľajšej miestnosti máte Átrium Dobrého pastiera. Ako ste sa dostali k Montessori pedagogike?

L.: Keď bol Matej malý, sama som si študovala, ako sa dieťa vyvíja a aké pomôcky sú preňho vhodné. Bola som na jednom monte-víkende a tam som sa o tom niečo dozvedela. V tomto prístupe mi zarezonoval zdravý rozum. Potom som bola v Prahe na kurze pre deti vo veku 0-3 rokov, toto bol pre mňa „aha-moment“. Tam som si uvedomila, že je to prirodzená metóda pre všetky deti. Doma som to začala realizovať s Matejom, nechcela som míňať peniaze na hlúposti, tak na Vianoce či narodeniny som mu kupovala monte-pomôcky. Kolegyne ma potom dokopali k tomu, aby som v Domčekove urobila Monte-kluby pre deti. Postupne ako deti odrastali, s Ondrejom sme sa rozhodli urobiť si aj kurz 3-6. Prísť na kurz z východu do Bratislavy 23-krát bolo popri 2 malých deťoch veľmi náročné.

O.: Ale deti sa dodnes pýtajú, kedy zas budú bratislavské bagety. Boli síce urobené v Prešove, plnené rezňami, ale rozbalili sme si ich až v Bratislave. Takže im sa to asi páčilo.

Inzercia

Okrem toho sme však našu prácu túžili prepojiť s duchovnom. Celá osoba je u Márie Montessoriovej „rozšpikovaná“, ale duchovno nám tam chýbalo. Túto oblasť doplnili Katechézy Dobrého pastiera, tam nám to celé tak zacvaklo.

Syna vzdelávate doma. Prečo?

O.: Sme sa tak rozhodli. Prvý polrok bol v škole. Potom prišiel lockdown, takže prestal chodiť a od septembra sme ho už nechali na domácom vzdelávaní. Tiež máme tú možnosť. Nie každý má na to podmienky, priestor a pomôcky ku vzdelávaniu. Takže to je asi ten základný prvok. Mnohí rodičia by chceli, ale z pracovných či objektívnych dôvodov nemôžu.

L: Matej bol aj počas celého predškolského veku doma, nevidela som potrebu ho socializovať, keďže sa môže vzdelávať tu v Domčekove. Tým, že som ho mohla mať pri sebe počas práce, videla som, že sám napreduje. Bolo preňho stratou času, keď počítali v škole 2+2. On si do sklíčka zbiera rôzne druhy motýľov, naštudoval si ich v encyklopédii. Sám sa rozhodol študovať si aj 2. svetovú vojnu. Čo ho zaujíma, tým smerom ide. Pritom povinnú školskú jazdu má zvládnutú. 

K domácemu vzdelávaniu nás ale veľmi inšpirovali aj ľudia z okolia. Ja som ich vždy v duchu obdivovala, že by som chcela aj ja, hoci som nevedela, čo to bude obnášať.

Prvýkrát som sa s vami stretla na permakultúrnych seminároch Zdravá záhrada, ktoré organizuje iniciatíva Kresťan na vidieku. Prečo vás zaujíma aj permakultúra?

L.: Ja som permakultúru chcela pre svoju potrebu, aby som deti mohla viesť k vzťahu k prírode. Chcela by som si vytvoriť zdravú záhradku, kde by sa dalo niečo pojedať, aj nejaké bylinky, kvety, preto ma to osobne lákalo. Je to zdravšie, deti vidia, ako to rastie, ako sa to zbiera a pripravuje. Tak sa mi to spojilo aj s encyklikou Laudato si.

O.: Tiež sa potrebujeme posúvať a ponúkať ľuďom vždy niečo naviac. Preto by sme sa chceli realizovať aj v rámci záhrady pri Domčekove. Pestovanie sa dá využiť aj v monte kluboch v rámci cvičení praktického života či kozmickej výchovy. Je to proste súčasť života.

Keď vidíš, že to funguje, nedá ti nedať to ďalej Zdieľať

Koľko sa u vás vystriedalo ľudí?

O.: Cez rôzne projekty sa u nás pracovne vystriedalo okolo 8 ľudí. Na táboroch a počas školského roka nám pomáha cca 10-12 dobrovoľníkov. Čo sa týka prijímateľov, za rok a pol sa u nás vystrieda aj 1500 rôznych ľudí. Prevažne sú to miestni z Ľubotíc alebo aj z okolia: zo Sekčova a z Prešova. Popri bežných aktivitách máme vždy nejakých dobrovoľníkov, ktorí prídu urobiť program.

Aké máte plány a vízie do budúcnosti?

L.: Už pri tej korone ani nevieme. Ťažko je teraz plánovať. Chceme fungovať a pokračovať v tom, čo robíme. Splnila sa nám taká vízia, o ktorej sme ani nesnívali. Takže teraz si užívame, že môžeme byť druhým k dispozícii.

O.: No máme túžbu podeliť sa o naše skúsenosti aj s inými, príkladom dobrej praxe to posunúť ďalej. Aj znevýhodneným skupinám a tým, ktorí to potrebujú.

„Nie rozdávať oblečenie alebo jedlo zadarmo; pomáhať k sebarealizácii!“ Zdieľať

OZ KreDO je Kreatívna Dobrovoľnícka Organizácia. V čom chcete byť inšpiráciou pre iných?

L.: Mnohí nás berú, že sme sci-fi. Pre mňa je toto životný štýl, ktorý nám sadol ako rodine, nie každý má takú možnosť, nie každému vyhovuje taký systém. Inšpiráciou iným však môžeme byť aktivitami, ktoré robíme: že sa tu ľudia cítia dobre, môže ich to nakopnúť. Že sa môžu zapojiť do aktivít ako účastníci aj ako dobrovoľníci. Ponúkame inovatívne prístupy, inšpirujeme k angažovanosti. Pre mňa sú veľkou inšpiráciou ľudia, oni nás inšpirujú k tomu, aby sme vytvorili priestor na sebarozvíjanie a na rast.

Pre mňa je sociálna práca, ktorú robíme, pomocou k svojpomoci, k sebarealizácii. Nie rozdávať oblečenie alebo jedlo zadarmo, ale dať človeku niečo, v čom sa môže rozvíjať, to, čo je v Maslowovej pyramíde to najvyššie. Pomáhame k službe a k angažovanosti.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí snívajú o podobnom slobodnom živote? Máte nejaký tip, ako začať?

L.: V prvom rade je dôležité mať víziu, sen, čo človek chce. Potom zvažovať svoje možnosti. Čo môžem, čo k tomu potrebujem, vytvoriť si podpornú sieť ľudí a priateľov. A je to taký krok, skok do neznáma. Treba však vykročiť. Idem a skúsim, čo mi to prináša. Či ma to napĺňa alebo či to bolo mimo. A potom sa obzrieť, či je to osožné a zmysluplné aj pre iných ľudí. Toto je pre mňa gro. Keby som nemala podporu od ľudí a ich spätnú väzbu, že je to žiadané, osožné a dáva to zmysel, tak by ma všetko prevalcovalo.

Vnímam, že je dôležité využiť to, čo mi Pán Boh dal. Využiť možnosti, ktoré mám v rodine. Nenechať si tie veci doma, za svojimi dverami, ale posunúť to. Šíriť dobrú správu ďalej – ako evanjelium. Že by sa to zúročilo. V prvom rade doma, ale keď vidíš, že to funguje, nedá ti nedať to ďalej. 

Ivana Németová

 

Inšpiratívne príbehy z vidieka je projekt iniciatívy Kresťan na vidieku, spoluorganizátormi sú Fórum života a Fórum kresťanských inštitúcií (FKI). Zverejňované sú v rámci portálu Zastolom.sk na blogu Denníka Postoj. Ak chcete dostávať príbeh a kresťanské enviro-inšpirácie každé 2 týždne do svojej mejlovej schránky, prihláste sa na odber newslettra Kresťan na vidieku.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame