Islamisti zrovnali so zemou sýrsky kláštor Mar Elian. Vzdorujú posledné kresťanské dediny

V prebiehajúcej utečeneckej kríze je dôležité, aby sme neprestali hovoriť aj o ľuďoch, ktorí sa majú podstatne horšie ako migranti niekde na ceste medzi Budapešťou a Mníchovom.

V informačnej vojne na tému utečencov a migrácie, ktorá momentálne panuje v mediálnom priestore a na sociálnych sieťach, sa strácajú niektoré nemenej dôležité správy. Týkajú sa napríklad diania priamo v centre udalostí, ktoré sú za súčasnú utečeneckú krízu spoluzodpovedné. Konkrétne ide o zničenie starobylého sýrskeho kláštora Mar Elian, známeho centra medzináboženského dialógu. Pred tromi týždňami ho islamskí teroristi, po predchádzajúcom dobytí neďalekého mesta Karjatain (Qaryatayn), zlikvidovali doslova antickými postupmi – zrovnali so zemou a zasypali.

Čo sa stalo s tisíckami kresťanov?

Deštrukciou posvätného miesta nielen pre kresťanov, ale aj pre moslimov, dali radikáli z Islamského štátu (IS) najavo, že si na svojom území neželajú nijakých kresťanov a príslušníkov iných náboženských menšín. Spôsob, akým tento barbarský čin vykonali, si nezvolili náhodne. V staroveku sa praktizoval tam, kde bol jasný zámer odstrániť z kolektívnej pamäti akúkoľvek spomienku na určitú osobnosť, jav či kultúru. V tomto prípade ide o nehumánny akt definitívneho skoncovania s kresťanskou minulosťou Sýrie.

Kláštor sa nachádzal v púštnej oáze približne v polovici cesty medzi mestami Homs a Palmýra. V minulosti jeho okolím viedla dôležitá obchodná cesta z Blízkeho východu do Mezopotámie. Meno niesol podľa ranokresťanského mučeníka z Homsu, lekára Eliana, syna rímskeho dôstojníka, ktorý svojho syna v roku 284 pre jeho vieru sám zavraždil. Na mieste Elianovej mučeníckej smrti vyrástol v 5. storočí kláštor. Počas svojej tisícpäťstoročnej histórie bolo toto posvätné miesto niekoľkokrát poškodené, ale vždy sa ho podarilo obnoviť.

"Mlčanie sveta o tragédiách, akou bolo zbúranie kláštora Mar Elian, nahráva tým, ktorí nechcú, aby sa hovorilo o ľuďoch, ktorí sú príliš ďaleko od možnosti sa čo i len priblížiť k hraniciam Schengenu."

Zdieľať

Každý rok, 9. septembra, na sviatok patróna Eliana, sa stal miestom putovania pre tisícky sýrskych kresťanov. V novodobých dejinách bol v osemdesiatych rokoch minulého storočia prácne obnovený a osídlený mníchmi zo sýrskej katolíckej cirkvi. Od roku 2007 bol súčasťou medzinárodného ekumenického spoločenstva pod vedením talianskeho jezuitu Paola dall’Oglia (nezvestný od roku 2013) z asi 40 kilometrov vzdialeného materského kláštora Mar Musa al Habashi.

Posledný predstavený kláštora Mar Elian, Jacques Mourad, zmizol bez stopy spolu s jedným diakonom ešte 27. mája tohto roku. Jeho únos bol akousi zlou predzvesťou toho, čo malo prísť o niekoľko mesiacov neskôr. Po páde Karjatainu do rúk IS našlo v areáli kláštora útočisko spolu bezmála 5000 ľudí bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť. Len spomedzi kresťanov sa tam ukrývalo asi 1400 sýrsko-ortodoxných, 400 sýrsko-katolíckych a ďalších približne dvesto iných veriacich. Čo sa stalo s týmito ľuďmi po zničení kláštora, nevedno. Neprítomnosť akýchkoľvek správ a mrazivé ticho okolo celej udalosti vzbudzuje tie najhoršie obavy. V prípade likvidácie starobylého kláštora Mar Elian nejde len o zničenie jednej z mnohých kresťanských pamiatok vo vojnou zmietanej Sýrii. Ako miesto islamsko-kresťanského dialógu malo nadregionálny význam v podobe modelu vzájomného spolužitia rozdielnych náboženstiev a konfesií.

Vzdorujú už len posledné kresťanské dediny

Región, ktorý bol v minulosti kresťanským centrom Sýrie, leží v troskách. Na jeho území už bolo zničených asi 80 kostolov a kláštorov. Skutočný počet obetí vraždených orgií islamistov sa tu vyšplhal na tisíce. Žiaľ, nie každý, kto sa ocitol v obkolesení IS, mal alebo má tú možnosť, aby z osídiel teroru unikol. Pritom ešte stále svojmu osudu vzdoruje posledných 27 kresťanských dedín v starobylom Wadi Nasra (Údolie kresťanov), ktoré tu vydržali všetky drámy dejín od svojho založenia v 12. storočí. Ako dlho sa im to za jednotného mlčania médií a nezáujmu politických elít podarí? Bude to týždeň či dva? Rovnako materský kláštor Mar Musa sa zatiaľ neocitol v rukách islamistov. Nateraz sa z neho stalo posledné útočisko pre tisícky beznádejne zúfalých kresťanov a iných neželaných menšín na území kontrolovanom IS.

Na rozdiel od mnohých iných vyhnancov, títo nemajú také šťastie, aby vôbec dostali možnosť niekam ujsť. Hlúpo povedané, niet kam. Sú uväznení a hermeticky uzavretí v obkľúčení IS. O diskomforte stanového mestečka na Keleti pályaudvar môžu len snívať ako o nedosiahnuteľnom luxuse.

Mlčanie sveta o tragédiách, akou bolo zbúranie kláštora Mar Elian, nahráva tým, ktorí nechcú, aby sa hovorilo o ľuďoch, ktorí sú príliš ďaleko od možnosti sa čo i len priblížiť k hraniciam Schengenu. Pápež František pred niekoľkými dňami v liste patriarchálnemu vikárovi v Jordánsku, biskupovi Marounovi Lahmanovi, napísal: „Nanovo vyslovujem svoje želanie, že so zreteľom na neakceptovateľné zločiny nezostane medzinárodné spoločenstvo nečinne mlčať.“

Vzhľadom na okolnosti, ktorých sme v tejto súvislosti svedkami, svedčí momentálne dianie skôr o tom, že pápežov apel nikto neberie vážne. Škoda, lebo aj u nás sa toho o mnohých iných pontifikových výzvach popísalo dosť. Táto, pomerne čerstvá, nezaznela vôbec.

"Sme svedkami miestami nedôstojnej hystérie v podobe sugestívnych fotografií, emotívnych komentárov a niekedy až agresívne zdieľaných za a proti (neraz z pochybných zdrojov) o migrantoch za našimi hraniciami."

Zdieľať

Žiaľ, umlčaný hlas nemých svedkov nekončiaceho krviprelievania v Sýrii a Iraku v poslednej dobe príliš nepočuť ani na Slovensku. Pritom práve títo nepovšimnutí vyhnanci by si zaslúžili minimálne taký záujem, akého sa dostáva ich šťastnejším „kolegom“ na úteku do Európy. Dnes sme svedkami miestami nedôstojnej hystérie v podobe sugestívnych fotografií, emotívnych komentárov a niekedy až agresívne zdieľaných za a proti (neraz z pochybných zdrojov) o migrantoch za našimi hraniciami.

Spôsob, akým sa o celej záležitosti komunikuje, stihol za posledné dva týždne rozhádať aj dlhoročných priateľov. V školách proti sebe poštval spolužiakov a pošramotil vzťahy na nejednom pracovisku. Už teraz je zrejmé, že mediálne predbiehanie sa v senzáciách na tému utečencov evidentne zneužíva ich neľahký status. Nejeden autor účelovým spájaním nesúvisiacich tém pri tom všetkom naplnil literu bulvárnej žurnalistiky v podobe šírenia a živenia „teórie spektakulárneho“ podľa Umberta Eca.

V žiadnom prípade nejde o to, aby sme teraz prestali vecne a s „rozumom v hrsti“ hovoriť o skutočných problémoch spojených s agendou utečeneckej krízy. Ide o to, aby sme popri utečencoch v Európe nezamlčovali témy o neporovnateľne horších podmienkach, v akých v bezprostrednom ohrození života, a bez solídneho záujmu okolitého sveta, ostávajú rukojemníci islamistov ďaleko od hraníc Schengenu.

Gabriel Hunčaga

Ilustračné foto: Coup De Pouce

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo