Hľadieť vírusom do očí - oprava fontu

V čase, keď som pracoval v Oblastnej galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, mal som okrem správy zbierok a kurátorských príprav výstavných podujatí na starosti aj veľmi slušnú galerijnú knižnicu. Mnohé tituly z nej som recenzoval na stránkach vtedy jediného odborného periodika Výtvarný život. Tak som a dostal aj k veľkej monografii geniálneho španielskeho maliara Francesca Goyu. Zvlášť ma – ako dieťa z rodiny psychiatrov – oslovili (ohúrili) majstrove diela, keď po prekonaní ťažkej encefalitídy (1792) ohluchol a neskôr aj pod vplyvom psychických problémov začal maľovať povestné pittura negra (čierne maľby) v Dome hluchého, ako jeho ateliér začali nazývať Goyovi súčasníci. Zvlášť mi utkveli autorove expresívne pointované lepty, okrem Útrap vojny aj osemdielny cyklus „Spánok rozumu plodí príšery“. Čas bežal a ja som tento zážitok kvôli mnohým iným veciam vytesnil.

Deja vú prišlo temer po štyridsiatich rokoch. Nie však kvôli stretnutiu s Goyovou zranenou a znepokojujúcou imaginatívnosťou, ale kvôli jednému knižnému titulu, ktorý som v čase voľnejších epidemiologických opatrení objavil na pultoch môjho srdcového kníhkupectva Artfórum v Bratislave. Nepatrím, našťastie, k celebritám, čítam ako učiteľ literatúry, koľko vládzem, nikto sa ma nepýta (ako to býva vo výročných koncoročných anketách) na moje čitateľské preferencie. A predsa si myslím, že medzi anotovanými titulmi sa veľmi opodstatnene mala objaviť výnimočná kniha rozhovorov, ktoré od jari do októbra (face to face aj online) viedol publicista Aleš Palán s biochemikom profesorom Janom Konvalinkom. Knihu vydalo nakladateľstvo Prostor a má práve ten goyovský názov „Spánok rozumu plodí príšery“. Treba ešte povedať, že knihu okrem mimoriadnej úrovne rozhovoru (a to ako po stránke otázok, tak aj odpovedí) kongeniálne sprevádzajú snovo až hypnoticky pôsobiace fotografie Jana Šibíka (prestížny fotoreportér všetkých významných svetových konfliktov za ostatné tri desaťročia), snímané počas mesiacov pandémie najmä v pražských uliciach. Dokonca aj samotný protagonista Jan Konvalinka, ktorý sa – ako priznáva v texte – desil predstavy byť „modelom“, tu vyznieva ako anjel milosrdenstva, nie apokalypsy, ktorá sa nám s pandémiou môže asociovať.

Skôr ako sa začítate, asi bude dobré povedať si, s kým v tomto výnimočnom knižnom artefakte máte česť. Profesora Konvalinku som zachytil v nejakom rozhovore o koronavíruse niekedy začiatkom jari. Detaily si nepamätám, ale utkvel mi kdesi hlboko v podvedomí jeho náročný, vôbec nie lacný vedecký optimizmus. Druhýkrát som sa s jeho pohľadmi na epidémie 21. storočia stretol v kolektívnej monografii Doba koronavirová. A zase ma potešilo, ako dôverne hovorí o víroch, ktorým celý profesionálny život pozerá zblízka do očí. Dokonca ich hrozivosť občas úsmevne personalizuje, keď hovorí, ako a za akých okolností sa z týchto evolučných predátorov a zabijakov stávajú „chcípačkovia“. Tretie stretnutie v podobe rozsiahleho knižného rozhovoru patrilo k udalostiam môjho (nielen čitateľského) života na konci dramatického roka 2020. Takže – kto je tým protagonistom?

Pomôžem si internetovým heslom. Profesor RNDr. Jan Konvalinka, CSc sa narodil v roku 1963 v Chomutove. Vyštudoval biochémiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Prahe. Odborné stáže absolvoval na univerzitách v Londýne, Cardiffe, Heidelbergu a Hamburgu. Je vedúcim vedeckej skupiny Ústavu organickej chémie a biochémie českej Akadémie vied a členom Učenej spoločnosti ČR. Od roku 2014 je prorektorom Karlovej univerity pre vedu a výskum. Vo výskumnej činnosti sa zaoberá proteázami retrovírov a neuropeptidázami. Jeho výskum zásadne súvisí s vírovými epidémiami, ale aj aj s porozumením nádorovým ochoreniam či AIDS. Koncom roka 2020 bol menovaný riadnym univerzitným profesorom. Netreba vari zdôrazňovať, že má na svojom vedeckom publikačnom konte stovky štúdií a citácií v indexovaných prestížnych periodikách a médiách.

Takýto „ťažký kaliber“ si nateraz vybral chartista a vynikajúci publicista Aleš Palán. Jeho publicistiku sledujem sporadicky, z množstva publikovaných rozhovorov mám v knižnici stretnutia so šumavskými samotármi (Raději zešílet v divočině (Prostor 2018) , s Danielom a Jiřím Reynekovými (Kdo chodí tmami, Torst 2004, Petrkov 2012) a so psychológom Jarom Křivohlavým (Dvě lásky ,Karmelitánské nakladatelství 2008). Od publicistov, ktorí si trúfnu na „veľké mená“, sa očakáva istý univerzalizmus – aby vedeli, ako sa hovorí, „nič o všetkom“, na rozdiel od expertov, ktorí vedia „všetko o ničom“. To zdanlivé „nič“ môže mať famóznu podobu, ak sa stretne charizmatický pýtač s nemenej disponovaným recipientom. Ak sa dokážu naladiť na rovnakú strunu a nepodliezať latku s ohľadom na publikum či nedajbože bulvár. Alešovi Palánovi táto neľahká platónska misia vyšla nad očakávanie. Mám v tomto roku za sebou viacero knižných rozhovorov ( Sudor - Palko, Štrasser – Hašto, Majchrák, Hanus – Cyril Vasiľ, Majchrák, Rábara - Krčméry), takže moje predstavy aj teraz boli maximalistické. Naozaj, táto publicistická disciplína patrí k najťažším, ak sa nerobí na lacný efekt a aktuálnu módu, čo v plnom rozsahu platí aj o tomto exkluzívnom kompendiu vedy, múdrosti a potrebnej vône človečiny.

Po týchto základných informáciách sa môže čitateľ oprávnene pýtať, čo také nové, silné, doteraz neznáme prináša – podľa mňa – strhujúci rozhovor. Nepatrí sa prezrádzať všetko, potom by bolestivá aj obveseľujúca rozkoš z čítania bola určite veľmi oklieštená. Možno dobrou motiváciou bude parafrázovať anotáciu na prebale knihy.

„Může virus zemřít? A jak se z virů chcípáčků stávají světoví šampióni? Máme se obávat silného státu? A jaký smysl má mýlit se?

Pandemie nemoci covid-19 přináší záplavu otázek, ale málo jasných odpovědí. Komu věřit, když je všude plno odborníků? Publicista Aleš Palán se rozhodl uvěřit člověku, který s viry žije skoro celý profesní život. Rozhovor s předním českým biochemikem a prorektorem Karlovy Univerzity Janem Konvalinkou je výletem do světa vědy, smrtících virů, i nevědeckých fám; do zákulisí koronavirové pandemie i chyb, kterých jsme se dopustili. V neposlední řadě nahlédneme do života kluka ze severu Čech, který se původně chtěl stát egyptologem, aby se nakonec ocitl ve světě neviditelných zabijáků. Jeho nadhled i humor ale dávají naději, že vědění je silnější než strach.“

Ako sami vidíte, teda čítate, tých silných tém je viac než dosť. Spánok rozumu plodiaci príšery môže byť a aj je silnou metaforou pre konšpiračné teórie a hoaxy, ktorým sa v knihe venuje primeraná pozornosť a aj oprávnené znepokojenie. Mňa, odchovaného na ironizujúcom modeli university novel (odnož skupiny Rozhnevaní mladí muži vo Veľkej Británii) a na knihách Davida Lodgea, Kingsleyho Amisa či Malcolma Bradburyho, ktorí karikujú akademické prostredie ako priestor pre vyprázdnené rituály a predstieranie výskumu či odborných konferencií pod nepriznanou zámienkou hedonistických avantúr a nemravností, Konvalinkov vhľad do tajov a peripetií medzinárodného univerzitného prostredia mimoriadne zaujal. Aj preto je táto lektúra dobrou školou pre potrebné zmeny v našom výskumnom prostredí a vede, kde – ako preukazuje aj boj s epidémiou na Slovensku – kádre máme, aj silné osobnosti, aj talenty a nápady, nie som si však istý, či rovnako zmýšľajú politické elity a všetci tí, ktorí rozhodujú o použití štátneho mešca či iných (európskych) spôsobov financovania. Okrem toho – pri vysoko fundovanom odbornom kredite si na odpovediach Jana Konvalinku vážim aj zjavnú ľudskosť, empatiu, vnímavosť na problémy druhu homo sapiens, aj špecifický humor a štylistickú brilantnosť a jasnosť, ktorá má možno korene v ranom stretnutí s dielom Karla Čapka – a možno ešte viac v silnej duchovnosti českého (dokonca aj tzv. ateistického alebo něcistického) vedeckého, kultúrneho a spoločenského prostredia. Aj aternatívneho či undergroundového okruhu. Oceňujem, akým spôsobom Jan Konvalinka tolerantne hovorí o práve na omyl aj o súbežných mohutnostiach vedeckého objavovania, akými sú intuícia a náboženská viera. Pri tom je autor hlbokým demokratom, pokiaľ ide o správu vecí človekových a politickú moc, ktorá nie je karikatúrou či paškvilom verejného dobra. Tam patrí aj právo na každý dobre vyargumentovaný názor a diskusiu – s výnimkou extrémizmu a násilia.

Nechcem tvrdiť, že ide o kľúčový okamih rozhovoru, predsa len ma zaujal aj príbeh významného českého vedca, biochemika Tomáša Hudlického, dlhodobo pôsobiaceho v Kanade, pri ktorom sa inak pomalý a príjemný tok otázok a odpovedí začína zauzľovať. Tento – dnes proskribovaný – vedec uverejnil odborný text, v ktorom použil zrejme nešťastnú formuláciu, aby sa vedecké rady (nielen amerických univerzít) rozširovali na základe kvality, a nie na základe iných ako odborných kritérií. Okamžite bol obvinený z xenofóbie, genderových stereotypov, rasovej intolerancie a z obludného odmietania diverzity a inklúzie. Článok nielenže zmizol z odborného priestoru, ale bol odstránený aj z medzinárodného indexu vôbec publikovaných diel. Keď sa svojho kolegu písomne zastal Jan Konvalinka so štyrmi tuctami významných vedeckých kapacít, dostali varovanie z nemeckého akademického prostredia, že si sami pília konár pod svojou budúcnosťou. Myslím, že tento príbeh by sa veľmi hodil do fundamentálnej práce Vladimíra Palka „Levy prichádzajú“. Jan Konvalinka – vo svetle jedinečného interview ponad hranice úzko špecializovaného odboru – nie je bigotným fundamentalistom, ale autentickým katolíkom, ktorý chce, aby inkluzivita a diverzita slobody prejavu platila aj pre jeho kolegu, ktorý sa stal zvečera do rána personou non grata.

Profesor Konvalinka celý svoj profesionálny život, ktorý sa premieta aj do jeho života privátneho, zblízka hľadí do očí vražedným vírusom. Možno práve preto je v jeho fantastických odpovediach tak veľa ozajstného, poctivého, čistého života. O nádeji ani nehovoriac. To je dobrá správa v mori strašidelných štatistík a aj médiami indukovanej depresie.