Prvýkrát v slobodnom svete

Prvýkrát v slobodnom svete

Aj v týchto dňoch kontroverzií, ako a kto by mal alebo má oslavovať výročie Novembra 1989, sa mi vybavujú mnohé spomienky, ktoré časom stratili svoju ťaživosť, lebo pamäť ju vytesňuje v prospech vecí príjemnejších či úsmevných. Nostalgia za starými časmi, v ktorých vraj bolo lepšie, lebo každý mal prácu a aké-také živobytie, ma nijako nedojíma. Áno, možno lepšie bolo tým, ktorí si cez súdružské známosti vedeli na stôl zadovážiť mandarínky, banány alebo inú exkluzívnu poživeň. Ale to všetko je už dnes len také žánrové klišé.

Pamätám si aj veci oveľa intímnejšie: istý čas na trhu vypadol toaletný papier, no my, ktorí sme prázdniny trávili u starých rodičov, sme s tým nemali závažnejší problém, nakoľko sme boli naučení v nevykúrenej búdke za stodolou nad latrínou robiť tieto vzácne úkony s novinovým papierom, porezaným na malé štvrtky. Vedeli sme, ako papier zhúžviť domäkka, aby z toho úkonu nebola trauma, aj keď tlačiarenska čerň tiež nebola nijaké závratné víťazstvo. Dobrý dojem však prevažoval: komunistická Pravda končila tam, kde vždy patrila.

Inokedy zase vypadli z trhu dámske hygienické vložky a na rad musela prísť opäť raz ľudová tvorivosť – od dômyselných vatových balíčkov až po onuce v gázovej bandáži. Pamätám si, ako sa práve vtedy objavilo protirežimistické štvorveršie: „Soudružky, dnes nejsou vložky!/ Co si dáme mezi nožky?/ Z Moskvy přišla depeše:/ Dejte si tam Jakeše!“ Vždy som mal rád poéziu, aj preto mi táto lyricko – epická gnóma utkvela v hlave. Ale mohol by som pokračovať aj mojím prvým bicyklom, ktorý som po roku čakania získal za výraznej asistencie tajomníka okresnej organizácie Komunistickej strany. Dnes tento polstoročný stroj chovám v mimoriadnej úcte, lebo bol z čias, kedy sa nedalo kúpiť všetko. A klientelizmus nemal také protivné meno, pretože smeroval k triednej rovnosti. Takže sa na tej mrcine s pýchou vozím dodnes a najradšej v slušivom obleku s kravatou. Dlhé roky som na ňom chodieval na zasadnutia mestského zastupiteľstva, čo moja manželka komentovala slovami, že vyzerám ako postava z Gogoľovej prózy.

Naozaj bolo lepšie sobášiť sa tajne, nechať svoje deti krstiť načierno na iných farách, skrývať duchovnú literatúru, ktorá sa nám dostávala do rúk konšpiratívnym spôsobom. Po večeroch s uchom na tranzistorákoch počúvať Hlas Ameriky alebo vysielania rádia Slobodná Európa či ružence Rádia Vatikán. Démon súhlasu, o ktorom písal zvečnelý Dominik Tatarka, vyčíňal ako zmyslov zbavený, aj keď bol len potemkinovskou kulisou na javisku verejného života, ktorý sa diametrálne líšil od života súkromného. Zistili sme, že schizofrénia nie je len závažné psychické onemocnenie, ale aj vhodný spôsob, akési mimikry, s ktorým sa dalo prežiť v normalizačnom režime „lenabysomnenarazilizmu“ (Jevtušenko).

Kľúčová spomienka na čas pred a po je – paradoxne – mladšia. Paradoxne preto, že kým v Sovietskom zväze sa s gorbačovovskou perestrojkou začali topiť kremeľské ľady, kým východnú Nemci sa dali na pochod krajinami strednej Európy a Poliaci si konečne vyvzdorovali legalizáciu Solidarity v politickom živote, na Slovensku ešte začiatkom roka 1989 hibernoval súdružský režim a papalášizmus, ktorý sa desil nielen prestavby ale aj glasnosti. Stranícka gerontokracia len predstierala uvoľnenie a na pomýlenie do popredia vysunula mladšiu generáciu komsomoľcov, ktorí po roku 1989 patrili k priekopníkom mafiánskeho privatizačného kapitalizmu. Vrátane tej eštebáckej luzy, ktorá sa veľmi rýchlo zorientovala.

Nie o tom však chcem. V lete roka 1989 cestovná kancelária Čedok predsa len zažiarila pozdným osvietenstvom a zorganizovala – už bez povinnosti tých juhoslávskych vycestovacích doložiek a devízových prísľubov – poznávací a pobytový zájazd do Talianska. To bola nevídaná vec. Prvýkrát sme aj s manželkou mohli navštíviť ten nepriateľský, dekadentný, imperialistický Západ, ktorý sme doteraz poznali iba z pohľadu berlínskej televíznej veže na deliaci múr, ponuré šero jednej časti mesta a jas na druhej strane železnej opony.

Stará zaslúžená karosa sa pohla z Bratislavy smer Florencia, Rím, Marotta, San Marino a Benátky. Osádka autobusu bola na prvý pohľad divná – niečo medzi nadržanými idealistami a larvovanými špicľami. Neviem, ktorých bolo viac, no napokon sa vyvrbili aj pasažieri, ktorí pre každý prípad naveky zmizli v uliciach Ríma. Jeden z cestujúcich poslednú noc odmietol vyjsť z izby hotela v Benátkach, takže jeho manželka na Slovensko odchádzala bez neho. Cestovanie karosou, nestriedmosť „ v trove a trúnku“ (Fándly), najmä však nocovanie v polohe skrčencov boli tiež akýmsi skanzenom našineckých návykov. Aj bizarných: zvláštni pasažieri – otec s dvomi adolscentnými synmi sa kdesi na odpočívadle za Dolomitmi prezliekli do pyžám a pre každý prípad starostlivý otec ešte natiahol na noc budík, aby neprespali ranné stretnutie s talianskym kapitalizmom. V beletrii by to vyzeralo ako fikcia, tu je to holý fakt – potichu sme sa s manželkou chichúňali, trápiac sa, kde si vystrieť nohy a ako nájsť polohu spiaceho indiána.

Šok zo Západu bol naozaj robustný. Po konzumácii rezňov s uhorkami a jablkovom koláči, uloženom v odpornej plechovej škatuli, sme zastavili kdesi za Grazom na odpočívadle. Vediac, že finančne by sme mohli byť v úzkych pri každej imperialistickej roztopaši, prozreteľne som za autobusom na trávniku rozložil starý hliníkový varič na pevný lieh a ukuchtil som dve šálky fajnovej popradskej kávy s poctivým lógrom. Tento rituál som potom opakoval vo všetkých izbách, na hotelových balkónoch a odpočívadlách po celom Taliansku. Šok zo Západu mi spôsobovali aj toaletné zariadenia, dovtedy nevídané: človek netušil, odkiaľ, kedy a na základe akého impulzu sa spustí voda. Takú variabilitu sme si my, čo sme vyrástli na lavóroch a studniach či obyčajných kohútikoch nedokázali predstaviť. Občas som sa až zľakol, keď sa ten zázrak vody vyrútil z nečakaného miesta či neviditeľného zdroja. Huncúti kapitalistickí, automatizujú aj tam, kde si Slovák dovtedy vystačil so zdravým sedliackym rozumom.

O pamiatkach Florencie, Ríma, Benátok písať nebudem – aj keď ten kontext slobody poznať univerzálne umelecké a kultúrne skvosty z prvej ruky bol a zostáva nezabudnuteľný. Ja osobne som si vzhľadom na krátkosť času vyberal iba malé sústa – nie galériu Uffizi, ale Museo di San Marco s úžasnými evanjeliovými maľbami Fra Angelica na malých drevených doskách. Pri soche Michelangelovho Dávida sa mi nevdojak vybavila spomienka na Hemigwayovu knihu Pohyblivý sviatok, kde v kapitole o otázke proporcií nabáda svojho priateľa, spisovateľa Francisa Scotta Fitzgeralda, aby sa netrápil svojou fyziologickou výbavou, veď – aha – Dávid, a napriek tomu dokázal zdolať Goliáša! Takýchto hlúpostí mi prišlo na myseľ ešte veľa – dokonca som mal akési deja vú, že vo vodách Fontány di Trevi v Ríme vidím stáť premočenú Anitu Eckergovú zo Sladkého života. Ach, tie fontány!

Moja cesta do Talianska mala ešte jeden, takpovediac mimoturistický cieľ. Rehoľné sestry z Beckova mi prostredníctvom môjho otca pribalili do kufrov nejaké liturgické výšivky pre Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ale aj prízemnejšie komodity, vrátane oštiepkov, klobások a slivovice pre niekoľkých slovenských kňazov v Ríme. Tak sme mali s manželkou česť poznať výnimočného saleziána dona Štefana Šilhára, v sprievode ktorého sme prešli časť Ríma, videli chýrečné oratóriá dona Bosca so športujúcou mládežou, najmä však získali vzácne knihy, vydávané SÚSCM alebo Křesťanskou akadémiou, kľúčovými exilovými vydavateľstvami vo Večnom meste. Vtedy sme ešte netušili, že ten nečakaný knižný fond sa ešte rozrastie. V čínskom hoteli s papundeklovými stenami sme sa stretli s jezuitom Jozefom Gajdárom, ktorý pracoval v Rádiu Vatikán. V mojom detstve tento muž a blízky priateľ môjho otca – detského psychiatra, zohral dosť silnú úlohu. Ako malí chalani sme chodievali s rodičmi na Homôlku s viacerými rodinami a deckami. Po večeroch a improvizovaných chatových omšiach nás zabával práve Jožko Gajdár, veselý Boží muž a skvelý harmonikár. Ešte dnes ho vidím, ako naťahuje mechy akordeónu a strúha nepredstaviteľné grimasy spod šašovskej čiapky, ktorú si zhotovil z prasknutej futbalovej lopty. Takže práve s ním (emigrantom z roku 1983) sme sa ilegálne stretli v onom čínskom hoteli. Mňa aj manželku začal premáhať akýsi strach, lebo aj steny mali uši, a Jožko rozprávajúci hurónskym hlasom nám priniesol aj dva igelitové vaky plné kníh. Po polnoci hlasy v hoteli stíchli, Jožko odišiel, a my sme len nemo pozerali na tie dve vrecia – čo s nimi? Ako vôbec prísť s nimi do autobusu? Ráno pred odchodom z hotela sme už mali jasno: urobil som kritickú selekciu, po ktorej časť kníh zostala v palmovej zimnej záhrade hotela, zvyšok som naukladal do veľkej nákupnej tašky v dôvere, že hádam to nejako domov dotrepeme. „Danajský dar“ dnes, našťastie, leží na policiach mojej knižnice, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Náš strach nebol iracionálny: od toho večera sa na nás začala lepiť jedna všetečná cestujúca, ktorá mala všelijaké narážky: že večer sme boli hluční, že ktože sa to s nami tak zabával? Že kadečo nechtiac počula. S manželkou sme jej dali meno Mata Hari. Šokom bolo, že sme ju stretli aj v pútnickom meste Loreto, hoci sme k domu Zjavenia Panne Márii išli v noci a potajomky z hotela vlakom. Manželka prorokovala, že z tohto všetkého bude doma riadny bengál. Aj keby, vidieť tie tisícky vozíčkárov v sprievode rehoľných sestier či civilov, na to sa len tak nedá zabudnúť. Podobne ako ani na stretnutie s downikmi, ktorí neboli nedôstojne izolovaní ako v komunistických ústavoch, ale bývali s nami na jednom poschodí hotela v Marotte a rovnako s nami chodievali tancovať do hotelovej tančiarne. Neviem, ako lepšie bolo za „socíku“ u nás, ale inkluzívnosť, integráciu a vlastne aj dôstojnosť každej ľudskej osoby sme začali objavovať o dobrých 30 rokov neskôr.

V benátskych lagúnach sme po koncerte Pink Floyd videli plávať súvislé plochy plechoviek od coca-coly a piva, ktoré hrmotne rozrážali štíhle člny gondolierov. Poslednú noc v lacnom penzióne som kvôli komárom strávil v nepohodlnej vani (uzavretú kúpeľňu som predtým „vyčistil“ od freneticky hvízdajúceho hmyzu). A potom už cesta smerovala do rodného – teda najkrajnejšieho (Ferlinghetti) – kraja s tušením, čo nás asi na hraniciach čaká. Intuícia neklamala. Na slovenskej strane Bergu mala colnú službu odporná harpyja, ktorá si to evidentne užívala. Pred oknami šoféra karosy zaparkovala dlhý stôl na kolesách a po jednom sme sa s batožinami podrobovali punktičkárskej prehliadke. Využijúc dav vyplašených spolupasažierov pred nami, veľkú čiernu tašku s knihami som zakopol popod autobus. Po prehliadke som ju z druhej strany autobusu rovnakým spôsobom vrátil naspäť, aj keď mi takpovediac lepilo. V kufroch sme nemali nič prohibičné, ani nákupy, veď na ne nebolo dosť devíz. Horšie dopadol nejaký Ing. Novák s manželkou, ktorému hybké ruky v gumených rukaviciach vydolovali z kufra niekoľko veľkých biblií a vrecko ružencov z Vatikánu. Kontraband mu, samozrejme, zabavili. Nejaký čas ho vypočúvali na mieste, a potom to prenechali orgánom činným v takýchto konaniach v mieste bydliska. Dostal vysokú finančnú pokutu a zbavili ho postu zástupcu na strednej škole, vrátane miesta učiteľa. Po troch mesiacoch – to už po novembri 1989 – mu všetko vrátili a stal sa riaditeľom na škole, z ktorej kvôli „flagrantnému porušovaniu zákonov“ komunistickej spoločnosti musel odísť.

Návrat do vlasti bol komparatívne šokujúci aj inak – na bratislavskej hlavnej stanici, kde sme s manželkou čakali na rýchlik do Trenčína, panovala iná gastronomická a hygienická kultúra, ako v tých fajnových talianskych kaviarňach, pizzériách, cukrárňach či na rakúskych odpočívadlách. Vôňa domova je naozaj neopakovateľná, zvlášť ak máte hnoj zažraný v koži a vašu pomyselnú tisícročnú hodnotovú úroveň a mentálne archetypy formovala skutočnosť, že ste sa celé tie storočia museli pozerať do konského zadku z pozície paholkov.

Verím však, že nie. Že dnes sme v mnohom ďalej. Len paholkovia, ktorí chcú slobodu oslavovať násilím, nevedia o nej zhola nič. Nič z tých zápasov o slobodu nezažili. Nevedia, nepoznajú, necítia. Sú frustrovaní a zakomplexovaní, preto sa ukazujú v zbroji arogancie a agresivity. Akokoľvek: len v očiach slobodného sveta môžeme vidieť, kde sú naše triesky a kde fanatické brvná.