Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
01. október 2020

Všeobecný protikatolícky hejt. Vieš, na koho nadávaš?

Včera som sa ponáhľala na sv. omšu, a tak som si na pomoc privolala taxík. Keď sa šofér dozvedel, že idem do kostola, tak si ma v spätnom zrkadle premeral a položil mi otázku: Takže pre toto ste sa rozhodli? Navštevovať takúto inštitúciu?
Všeobecný protikatolícky hejt. Vieš, na koho nadávaš?

Proticirkevné nálady tu boli vždy. Ale v poslednej dobe je titul veriaci už skoro ako nadávka. Hany a invektívy majú pritom veľmi nestabilný základ. Raz mi vyčítajú, že som slepá ovca, ktorá nevidí chyby duchovných. Keď ich ubezpečím, že do kostola chodím za Pánom Bohom a nie za kňazom, tak príde nová výčitka. To vážne? Veríš na rozprávkovú bytosť? A tak sa znovu obhajujem. Tentokrát protiotázkou: A v čo veríte Vy? V dobro? Karmu? Osud? V čom sa odo mňa líšite? „Lenže cirkev je zlá.“, prichádza nová téza. „Manipuluje. Deptá. Je proti pokroku.“ Aj v tejto chvíli siaham po argumentoch. Hovorím o prvých univerzitách, vzniku západnej civilizácie, spomeniem Cyrila a Metoda... Lenže čoskoro sa spod hladiny vynára nová výčitka. A ďalšia. A vtedy mi to cvakne.

Tu vôbec nejde o to, že by verejnosti chýbali racionálne argumenty. V súčasnej dobe o racionalitu vôbec nejde. Súčasný dav je poznačený vášňou, horúčkovitou snahou nájsť vinníka a oslobodiť tak seba samého od vlastného nešťastia. Do istej miery je to pochopiteľné. Ocitli sme sa v pandémii, ľudia prichádzajú o zdravie aj prácu. Ale vôbec nám nepomôže projektovať svoje zúfalstvo do Cirkvi, či ho akokoľvek jednostranne zamerať, externalizovať a zvaliť vinu na druhého. Najnovšie za šírenie koronavírusu.

Koronu dostaneš zjavne v kostole

Áno. Stále častejšie sa stretávam aj s touto výčitkou. Vraj otvorené kostoly môžu za to, že sa tak rýchlo šíri nákaza. Neviem sa ubrániť dojmu, že fanúšikovia tejto teórie už asi dlho v kostole neboli. Keď sa totiž po kostole obzerám ja, som zakaždým svedkom rovnakej situácie: ľudia vojdú do kostola s rúškom na tvári. Pri vchode si vydezinfikujú ruky a potom sa usadia, pekne v rozstupoch, niekoľko metrov od seba. Po modlitbách prichádza na rad prijímanie a aj v tomto kontexte sú dodržané všetky protiepidemiologické opatrenia. Prichádza požehnanie a ľudia s rúškami na tvári odchádzajú postupne domov. Žiadne rozhovory. Žiadne objatia, podávanie rúk. Žiadna fyzická blízkosť, ani kontakt. Tak ja neviem – nakazíte sa s najväčšou pravdepodobnosťou tu, alebo večer v podniku či kaviarni? Na internáte alebo len tak na prechádzke preplneným centrom, v rozhovore a bez rúška?

Cirkev nemyslela iba na seba, keď sa snažila udržať bohoslužby pri živote. Zalobovala aj za kolegov z kultúry a športu. Aj v tomto prípade prišli za odmenu výčitky: „Áno. Vďaka cirkvi tu budeme mať tú pliagu ešte ďalší polrok!“,  píše sa v internetových diskusiách...

Mám pocit, že je jedno, čo cirkev urobí alebo neurobí. Lebo všetko bude zlé. Nejakým nedopatrením sme sa totiž dostali do situácie, keď sme vždy na vine, bez ohľadu na argumenty, bez ohľadu na racionalitu. Nie, neplačem, ani sa neľutujem. Viem, že útoky sú daňou za to, že hlas katolicizmu na Slovensku ešte žije, či dokonca, má svoj celospoločenský vplyv. Ale chcem vyjadriť, že je to nefér. Lebo hejteri v skutočnosti nebojujú s Vatikánskou bankou, ani s fantómom cirkevnej mafie. Ich invektívy sa dotýkajú ľudí, ktorí s ich nešťastím nič nemajú, či dokonca, možno ich v živote budú potrebovať.

Hejty a fantóm cirkevnej mafie

Pred pár dňami som bola v nemocnici na Heydukovej.  Čakáreň plná onkologických pacientov. Kde tu bolo vidieť prechádzať rehoľné sestry. „Pani, stratili ste sa? Počkajte, odprevadím Vás.“, hovorila jedna sestra zrovna staršej pacientke, ktorá sa zjavne stratila v útrobách nemocnice. Sestru s rovnakým habitom som stretla na večernej svätej omši a napadlo mi, či to nie je rovnaká osoba z rána.

Priala by som si, aby ste to videli. To množstvo tichej služby a mravenčej práce, ktorú nikto nevidí. Sú to vaši príbuzní, o ktorých sa „mníšky“ starajú v nemocnici. Vaše deti, ktoré „černokňažníci“ pripravujú na sväté prijímanie, počúvajú o problémoch vašich rodín v spovednici a snažia sa im poradiť. Sú to vaši rodičia a starí rodičia, ktorých „tá cirkevná mafia“ odprevádza na posledný odpočinok, uľavuje od bolesti smútkom trpiacej duši. Sú to vaši najbližší, ktorí klopú na dvere „tých sektárskych kostolov“ v čase, keď si zúfajú a nevedia v živote rady. A sú to vaše rodiny, ste to vy, som to ja, my všetci, za ktorých sa „pánbičkári“ modlia. Viem, vy ste sa o to neprosili. A máte pravdu - napokon nikto nečaká vďačnosť ani obdiv. Ale možno kúsok elementárnej úcty, možnosť slobodne praktizovať to, čo je pre nás sväté.

Inzercia

- „Viete, pre mňa to nie je inštitúcia“, odpovedala som taxikárovi s úsmevom. „Skrátka sa chcem pomodliť, poprosiť o ochranu a bezpečie pre nás všetkých.“

- „Aha... Veď na tom nie je nič zlé.“

- „Veď ja viem, že nie.“

A skutočne nie. Chceme sa len pomodliť. Nič viac a nič menej. Tak jednoduché to je.

 

Moderná žena, akých je v Bratislave plno. Akurát, že som katolíčka. Milujem hĺbku našej viery, hľadanie pravdy a konverzie svetákov. Na Postoji píšem najmä úvahy, no kde tu narazíte aj na vecný komentár. Vyštudovala som publicistiku na Viedenskej univerzite. Živím sa tvorením textov a marketingom na sociálnych sieťach. Kedysi som písala pre fashion magazíny. Občas tam čosi ešte "plácnem". Inak ste ma mohli čítať aj na Slovo+ alebo bezhranicnalaska.sk. Milujem kávu a krásu. Najlepšie v tomto poradí. 💌 mikulova.writing(at)gmail.com 📸 IG: kejt_mikulova

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Mimóza

Mimóza (výber z blogov)

Ako ľahko sa namotáme na úspech. Stačí niekoľko slov uznania a už si staviame vzdušné zámky. Posadíme sa na vyvýšený trón a tam si celí oblečení v zlate hovieme. Z Babylonskej veže sa nám šéfuje veľmi ľahko. Svet je ako gombička, všetko nám je jasné. A ľudia nám pripadajú celkom malí. Až na nás.