Človeka až príjemne hreje na duši, keď v piatok večer počuje ten hlasný potlesk. V oknách buráca dav, aby vyjadril vďaku všetkým, ktorí pre spoločné dobro zostávajú vonku. Dnes by som však chcela do potlesku zahrnúť aj nás , ktorí sme doma. Lebo povedzme si na rovinu. Život medzi štyrmi stenami takisto nie je najjednoduchší.

Popolcovou stredou sme to všetko veľkolepo odštartovali. Plný kostol, kajúce spevy, popol na hlave. Jeden by mohol uveriť, že to s tým pokáním myslíme vážne. Ale. My predsa nie sme žiadni radikáli... :-)

Pochádzam z rodiny, ktorá si kňazov odjakživa ctí. Pamätám si, že k nám chodievali už v čase môjho detstva. Mama uvarila dobrý obed a s kňazom sa viedli najrôznejšie debaty. Bolo zaujímavé dozvedať sa, ako kňaz žije a rozmýšľa. Skúmala som jeho dušu, lebo o Pánu Bohu vedel akosi viac a to ma fascinovalo. Vďaka mojej výchove sa zaujímam o kňazov aj dnes. Mrzí ma však, že v tom len málokedy nájdem pochopenie.

Často a radi spomíname na to, aká bola generácia našich otcov a mám silnejšia. „Keď som bol v tvojom veku, už som mal rodinu, zodpovednosť, povinnosti!“ Priznám sa, že som dlho žila v presvedčení, že tie naše mamy a otcovia to skrátka vedeli lepšie. Ale už si to až tak radikálne nemyslím. Dôvodov, prečo je aktuálna generácia dospelých tak zraniteľná, totiž nie je málo a sú viac ako legitímne.

Som bez pochyby Auparková pipka, ale pokiaľ ide o Vianoce, obchodnému domu sa radšej vyhnem. Včera som však nemala na výber - bolo potrebné kúpiť ešte jeden zabudnutý dar. Domov som sa vracala síce s nádherným balíčkom, no v stave mentálneho kolapsu. Lebo atmosféra v Aupíku* bola mierne povedané psychotická. Situáciu vhodne doplnil monológ taxikára: „Na darčeky som minul päťtisíc. Viem, že to nie je normálne. Ale my sme divná rodina. Našťastie viem, že aj ja dostanem veľa. Tento rok elektróny a poriadne naložené – za tri šesto!“

Som produktom modernej doby. V hlave si nosím pekný guláš o tom, kto som a kým mám byť. Kríza identity je umocnená tým, že som žena. Lebo ak do niečoho spoločnosť rada a pravidelne rýpe, je to povolanie ženy, zmysel existencie ženy a jej charakter.

Možno si bol v detstve tak citlivý ako ja. Naučil si sa modliť a chodiť do kostola. Počúvať pána farára a plniť Božie prikázania. Ale keď ti povedali, že Boh dobrých odmeňuje a zlých tresce, vtedy sa niečo stalo. Veľmi si sa vyľakal a Boží hnev sa stal tvojím strašiakom vo dne aj v noci.

Ak je na človeku niečo vznešené, je to jeho spaľujúca túžba po šťastí. Keď som bola malá, zažila som vzácny okamih uvedomenia, že túto nekonečnú túžbu môže naplniť jedine Boh. Nebol mi však zrejmý spôsob, ako sa k Bohu dostanem, či dokonca – akým vynálezom premiestnim celého Boha do svojho srdca. Dnes už viem, že tým tajomným vynálezom je modlitba.

V Amerike vás hodnotia najmä podľa značky auta, na starom kontinente zase podľa hodiniek. Aspoň to píšu v knihe Sigharda Neckela, istého profesora sociológie na Frankfurtskej univerzite. Na druhom mieste sú šaty, účes a ostatné blbosti. Spomínam to pre dve veci. Po prvé – aj keď si myslíte, že ste nad vecou, tak nie ste. Chceme sa páčiť a byť hodnotení vysoko, máme to skrátka v génoch. Po druhé – pre drobný potlesk publika sme niečo aj ochotní urobiť. A niekedy aj celkom dosť.

Keď mi niekto povie, že miluje svoj život, väčšinou mu neverím. Buď je ten človek úplne naivný a ešte nezažil žiadne ťažké situácie v živote. Alebo je to takzvaný „fejkovač“ a hovorí, že sa má dobre, skvele, fantasticky, aj keď tomu tak nie je. Napriek tomu – sme povolaní k životu. Ale ako ho skutočne začať milovať, keď je plný zákrut, z ktorých nám je nevoľno?