Ži. Ži. Tak ťa prosím, ži!

Ži. Ži. Tak ťa prosím, ži!

Keď mi niekto povie, že miluje svoj život, väčšinou mu neverím. Buď je ten človek úplne naivný a ešte nezažil žiadne ťažké situácie v živote. Alebo je to takzvaný „fejkovač“ a hovorí, že sa má dobre, skvele, fantasticky, aj keď tomu tak nie je. Napriek tomu – sme povolaní k životu. Ale ako ho skutočne začať milovať, keď je plný zákrut, z ktorých nám je nevoľno?

Pamätám si na dlhé obdobie  v mojom živote, keď som nechcela oslavovať ani narodeniny. Prišlo mi to zbytočné, zaťažujúce a v depresii, v ktorej som žila, mi prišlo ironické štrngať si vďačne za dar života. Úplne najhoršie bolo, keď ma v čase mojej neútechy obkolesili chorobní sangvinici a ako armáda klaunov skandovali: Miluj svoj život! Miluj svoj život! Buď veselá! Veď sa už trochu usmej! Čím viac tlačili na pílu, tým hlbšie som sa prepadala do tmy. Tak sa zdalo, že veselí ľudia so širokým úsmevom boli tam. A ja spolu so svojím čiernobielym svetom som bola tu. Neschopná sa integrovať. Výrazy veselých ľudí ma nedokázali pozdvihnúť. Prichádzali ku mne ako tiene desivých mímov, ich slová ma otravovali, mali škaredý, neurčitý podtext. Ako je to možné, že neviem byť šťastná? Že neviem milovať svoj život? Vyčítala som si.

Moja story mala happyend, ale o tom už viete. Vďačím za to obráteniu, modlitbám mojich rodičov a sviatosti zmierenia. Na tomto mieste chcem však hovoriť o tých, ktorí zo svojho väzenia ešte nevyšli. Stále žijú v tom podivnom matrixe, kde neexistuje ani kúsok zdravej lásky k sebe. Včera sme s oratoriánmi boli na nočnej púti, návšteve siedmich kostolov. Približne o jednej ráno sme prechádzali cez Obchodnú ulicu. Koľko smutných tvárí a vyprahnutých osudov! Nech ste sa pozreli kamkoľvek, od všadiaľ bolo počuť Kristovo: Žízním. Títo ľudia umierali od nedostatku lásky. Mohli by ste ich zbierať po ulici ako Matka Tereza. Čo život, to tŕnistý osud plný hrozných životných údelov a rán. Nemohla som ulicou prejsť len tak, bez citovej zaangažovanosti. Veď som ešte pred rokmi chodila po rovnakom chodníku. Stúpala po rovnakých mačacích hlavách s rovnakým nastavením ako oni. Pod nohami sa mi premietali staré známe tváre: Kamarát, ktorý podľahol závislosti od drog. Začal marihuanou a potom... Hrôza to vôbec dopovedať. Mala som aj skvelú kamošku, umeleckú dušu. Jej otec ju celý život ignoroval, ponižoval prítomnosťou rovnako starých mileniek.  Ach, poznala som bratislavskú smotánku! Všetkých tých mladých, ktorí v jednu noc prehýrili toľko, koľko je zárobok priemernej slovenskej rodiny. Dcéry a synovia podnikateľov, riaditeľov, dôležitých ľudí na dôležitých postoch. Jedným slovom, bola to generácia nešťastných. Ale nikto si to nevšimol. Prázdne duše sa maskovali značkovým oblečením a svetáckymi rečami. Rovnako ako dnes.

Mám dojem, že situácia sa ani trochu nezlepšila. Nie je to tak dávno, čo som vo svojom blogu upozornila na vysokú mieru samovrážd mladých ľudí na Slovensku. Onedlho na to sme sa dopočuli o niekoľkých samovraždách mimoriadne nadaných umelcov. Na internete kolovali suchopárne správy, ktoré ledva informovali o udalostiach. Nedokážem to pochopiť! Prečo nami oveľa viac hýbu bezduché reči o politických kauzách a o tom, že mladí dobrovoľne odchádzajú zo sveta, nehovorí nik?  Pri tých astronomických číslach nám musí byť jasné, že to nie je iba chorobou, duševnou poruchou, ale aj dobou, v ktorej žijeme. V jednej internetovej správe to bolo dokonca priznané:  „Bola príliš citlivá pre tento svet. A tak sa z neho rozhodla odísť.“ Aký nezmysel!

Veď je to presne naopak!  Ak tento desný svet niečo potrebuje, sú to citliví ľudia, ktorí dokážu vidieť za hranicu bežného. Ak tento skazený svet niečo potrebuje, sú to krehké duše, ktoré sú schopné súcitu, empatie s druhými. Ak niečo potrebujeme, je to ich zmysel pre krásno, nekonvenčný názor na svet, inovatívne oko, ktoré vidí inak celé spoločenské dianie. Ja viem, viem.  Nie je to jednoduché. Vo svete, kde sa po vás šliape a nikto si neváži ľudskú dôstojnosť, je naozaj náročné obstáť, vydržať  a nájsť v sebe silu ísť ďalej. Ale k tomu jedinému sme povolaní. Veď čo je svet okolo oproti celému vesmíru? A čo sú názory ľudí oproti Bohu, ktorý nás povolal k životu?

A tak ťa prosím, nech už prechádzaš naozaj čímkoľvek, ži! Nemusíš vidieť ani kvapku nádeje, nemusíš rozumieť tomu, čím prechádzaš, ale hovorím ti, ži! Tiež som neverila, ale som tu a píšem pre teba tieto riadky. Potrebujeme ťa!  Teba, ktorý si chorý. Teba, ktorý už nevládzeš. Teba, ktorý trpíš. Teba, ktorý by si už najradšej ani nebol. Teba, ktorý si vyviedol toľko zla. Uvidíš, že aj tvoj matrix sa časom rozpadne. Uvidíš, že aj tvoj život má zmysel. Uvidíš, že aj tvoj život môže byť krásny. Uvidíš, že ak sa pevne rozhodneš pre život, tak to už nepotrvá dlho a aj ty vyjdeš na slobodu a vyslovíš to nepochopiteľné:  
Ja. Milujem. Svoj. Život.

Vtedy sa na teba usmejem, chytím za ruku a vyzvem, aby si sa pomodlil rovnako ako ja pred rokmi:

„Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov.
Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.
Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“

(Ž 124, 7-8)

___________

V tomto duchu, s túžbou po tom, aby každý jeden človek žil dôstojne a v plnosti krásy, pre ktorú bol stvorený, sa chystám na Národný pochod za život. Nebudem kráčať len za seba, ale za všetkých, ktorých okolnosti prinútili nemať svoj život a ani životy druhých v úcte. Budem kráčať z lásky k ľuďom, ktorí uviazli. V najrozličnejších závislostiach, chorobnej láske k moci a peniazom. Žiadostivosti a zmyselnosti najrôznejšieho druhu. Chcem povedať áno životu miesto tých, ktorí život odmietajú. Chcem sa modliť za tých, ktorí sú paralyzovaní okolnosťami života. Verím, že nežný Boh vzhliadne na svojich miláčikov. A pre ich úprimné modlitby rozviaže putá mnohých a prepustí ich na slobodu.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo