Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
04. január 2020

Sme skutočne generácia tých slabších?

Často a radi spomíname na to, aká bola generácia našich otcov a mám silnejšia. „Keď som bol v tvojom veku, už som mal rodinu, zodpovednosť, povinnosti!“ Priznám sa, že som dlho žila v presvedčení, že tie naše mamy a otcovia to skrátka vedeli lepšie. Ale už si to až tak radikálne nemyslím. Dôvodov, prečo je aktuálna generácia dospelých tak zraniteľná, totiž nie je málo a sú viac ako legitímne.
Sme skutočne generácia tých slabších?

Rodina, ktorá žila v osemdesiatych rokoch minulého storočia je úplne inou rodinou, ako je tá dnešná. Bola totiž vsadená do celkom odlišného kontextu dejín, hodnotového presvedčenia, žila v úplne odlišných istotách a takisto neistotách ako my. Zatiaľ, čo naše mamy zvládali výchovu piatich detí a nikdy sa nesťažovali na vyhorenie, dnešné mamy kolabujú už zopár mesiacov po začatí materskej. Ale nemýľme sa. Nie je to len tým, že by sme dnes boli nejakí horší. Najdôležitejším rozdielom je náš odlišný emocionálny a mentálny svet – to, s čím všetkým sa dnes boríme a musíme sa vysporiadať vo vnútri. Tak poďme na to, o čo ide.

1. Človek musí podať nadľudský výkon, aby mal vlastné bývanie.

Generácia našich otcov a mám nemala taký problém s bývaním, aký dnes máme my. Zatiaľ, čo kedysi sa nejakým spôsobom myslelo na rodiny s deťmi a štát dokázal ubytovať každého, dnes je situácia iná. Ak ste nevyrástli v solventnej rodine, ktorá vám byt tak povediac venovala, máte len dve alternatívy. Prvá – zadĺžiť sa. Žiť s hypotékou na krku do konca svojho života a pod tlakom tejto finančnej záťaže sa nejako naučiť žiť a nikdy nestratiť prácu. Druhá – počkáte na smrť svojich rodičov a nehnuteľnosť zdedíte.

Znie to morbídne, ale to sú informácie, ktoré udávajú štatistiky. Otázka bývania sa celoplošne zhoršila v celej vyspelej Európe. Výšky nájmov, podnájmov, ceny pozemkov a nehnuteľností sú astronomicky vysoké, dalo by sa povedať – bežnému človeku priam nedostupné. A to chtiac či nechtiac ústí do stresu a znemožňuje mať pevnú pôdu pod nohami.

2. Globalizácia a hospodársky rast tlačia na neustálu produktivitu.

Vieme, že komunizmus bol strašný. Ale vieme aj to, že nejakým spôsobom sa postaral o to, aby ľudia mali prácu. Dobre, často pod svoju úroveň a úmyselne podradnú, lebo ste boli politicky nekorektný, ale predsa – pracovali ste. Dnes sa vyspelý svet chváli nízkou mierou nezamestnanosti. Lenže to, čo niekoľkonásobne vzrástlo, je frustrácia z vlastnej práce, pocity nenaplnenia a „vyžmýkania“, pocit, že som svojím zamestnávateľom vykorisťovaný, zneužívaný a nedocenený. Narástla miera fluktuácie. Vybuchol fenomén vyhorení. Dôvodovom sú neraz nezmyselné pracovné činnosti  v korporáciách, slabá „emocionálna hygiena“ na pracovisku, ktorá nerešpektuje váš osobný priestor, vysoká miera byrokracie a vedomie, že ste kedykoľvek nahraditeľný.

Pretože každý má vysokú školu. Každý už bol aspoň na nejaký čas v zahraničí. Neexistujú istoty, ktoré by vás udržali v práci, a tak ste nútení neustále súťažiť, nezaspať na vavrínoch, byť kamarát so šéfom, byť pozorný ku kolegyniam, nikdy si nemôžete povedať, že ste tak povediac „ v klídku“ – pretože bývanie. Pretože hypotéka. A nároky celej rodiny.

Vybuchol fenomén vyhorení. Dôvodovom sú neraz nezmyselné pracovné činnosti v korporáciách, slabá „emocionálna hygiena“ na pracovisku, ktorá nerešpektuje váš osobný priestor, vysoká miera byrokracie a vedomie, že ste kedykoľvek nahraditeľný. Zdieľať

3. Obrovský nárast egocentrizmu a potreby mať ten správny image.

Kedysi ste sa nemali veľmi s kým porovnávať. Maximálne so susedom alebo kolegom. Dnes žijeme v dobe sociálnych sietí. Ste prakticky neustále informovaní o tom, ako kto žije – ako sa mu darí, ako sa vyvíja. Sociálne siete tvoria obrovskú súčasť života mladých ľudí. Sú tak povediac doktrínou, diktujúcim imperatívom toho, čo sa smie a čo sa nosí. Keďže žijeme v dobe chronických neistôt (práca, financie, bývanie, vzťahy), veľmi túžime po prijatí a uznaní aspoň v digitálnej forme. Zuckerberg ani netušil, čo spôsobí, keď založí Facebook.

Dnes je miliarda ľudí online. Aby boli v obraze. Aby boli In. Aby dostali Like. A hoci sa nám všetkým zdá, že sme hrozne nad vecou, nad vecou nie je nikto. Je to novodobá závislosť, ktorá formuje naše premýšľanie o živote, determinuje naše očakávania, naše túžby. Chceme sa mať aspoň tak dobre ako tí druhí. A keď denne vidíte miliónové dovolenky influencerov (benchmark pre dnešného mladého človeka), krásne úsmevy veselých rodín, bombastické správy svojich známych, aj vy to chcete.

Vaša frustrácia je novým olejom do ohňa, aby ste začali znovu tvrdšie pracovať, znovu viac zarábať, aby ste mohli dostať uznanie a udržali sa na priečkach tých ľudí, ktorí to zvládli. A to opäť nutne – vedie k neúmernému stresu a pocitu zakomplexovanosti.

4. Technológie nám zahltili mozog.

Nikdy nebol centrálny nervový systém človeka tak preťažený, ako je tomu dnes. Doba sa neuveriteľne zrýchlila. Ak ste chceli v minulosti niečo vybaviť, jedna vec vám trvala aj celý deň. Kým ste vyzdvihli poštu, uskutočnili telefonát. Veľakrát ste chodili peši na návštevu – niečo sa opýtať, niekomu „zazvoniť“ dole k bráne. Bol to režim oveľa viac pokojnejší a pomalší ako ten dnešný, pri ktorom ste mali oveľa viac pohybu. Dnes žijeme v instantnej dobe rýchlych riešení. Behom niekoľkých minút sme schopní zabookovať letenku, založiť si v banke účet, objednať si jedlo, odpísať kolegom v práci cez e-mail. Prakticky neustále vám zvoní nejaká notifikácia, svieti terčík na telefóne. Niekoľko hodín denne vstrebávame stále a stále nové správy. Trump dá zabiť iránskeho generála a vie o tom do niekoľkých hodín celý svet.

Náš mozog pracuje ako lokomotíva. Zaspávame s očami na displayi a takí aj sme – nevyspatí, nevyrovnaní, neurologicky preťažení a chorí. Geneticky sme sa totiž ešte nestačili „do-vyvinúť“ a prispôsobiť sa modernej technike. Je pre nás pomocou, ale aj nesmiernou záťažou, lebo našu každodennosť tak nesmierne zrýchlila, že nás pomaly ničí. Istý zdroj hovorí, že už niekoľko minút na smartfóne nás zahlcuje niekoľkonásobne viac ako aktivity jedného dňa bežného človeka v minulosti.

Čudujete sa, prečo ste stále nervózni?

5. Rozvrátený hodnotový systém, pretlak informácii a nekonečno možností.

Žijeme v dobe nešťastného relativizmu. Radi a často pozeráme skepticky úplne na všetko, aj na fungujúcu rodinu, roly muža a ženy, otázky svojej identity, sexuálnej orientácie a životného poslania. Nikdy nebolo tak veľa možností pomýliť sa ako práve dnes. Nikdy nebolo tak ľahké upadnúť do bludu a žiť v ňom celé roky. Žijeme dobu takzvanej slobody prejavu, ktorá si pýta svoju daň. Do popredia sa dostávajú samozvaní experti na všetko. Ľudia, ktorí vás zbavia rakoviny sódou bikarbónou. Ľudia, ktorí vás vyliečia z depresie vyháňaním diabla a vkladaním rúk.

Žijeme v dobe expanzie hoaxov a bulvárnych správ, ktoré sú podchytené profesionálmi, a tak majú vysokú účinnosť. Zachytávajú presne tých, ktorí sú už unavení a nevládzu. Zatiaľ, čo generácia našich mám čelila propagande, ale mala aspoň zadefinovaného nepriateľa, my nepoznáme klamstvá – iba polopravdy. Názorov na život je totiž celá miliarda a človeka chytá frustrácia už len z toho, že si z nich má vybrať. Preto je mamička minulej doby úplne odlišná od mamy tej dnešnej. Kedysi matka robila, čo vedela. Dnes vie moderná mama veľa, ba až priveľa.

Inzercia

Chce byť ekologická, vedecky podkutá, chce byť doktorom Hausom aj Sigmundom Freudom, chce byť Montessori, aj babkou bylinkárkou, chce byť všetko. Strácame sa v akútnom návale požiadaviek a nárokov na samých seba, a tak máme neustály pocit zlyhania.

Kedysi matka robila, čo vedela. Dnes vie moderná mama veľa, ba až priveľa. Chce byť ekologická, vedecky podkutá, chce byť doktorom Hausom aj Sigmundom Freudom, chce byť Montessori, aj babkou bylinkárkou, chce byť všetko. Strácame sa v akútnom návale požiadaviek a nárokov na samých seba, a tak máme neustály pocit zlyhania. Zdieľať

6. Nepripravení pre praktický život.

Sme generácia, ktorú vychovali (príliš) starostlivé mamy. Naše mamy a otcovia pochádzali často z ťažkých životných podmienok, nebolo im dopriate pohodlne žiť, študovať, vzdelávať sa. Preto sa snažili všetko dopriať svojim deťom. Toto vyústilo do dvoch nešťastných skutočností. Prvá -  sme generácia takzvaných „snehových vločiek“,  rýchlo sa zraníme a sme málo praktickí. Detstvo sme totiž strávili v peknej izbe, štúdiom nad knihami, kam nám mama občas priniesla koláčik a čaj.

A tak máme síce jasno na všelijaké odborné témy, sme nesmierne inteligentní a sčítaní, no nevieme - napríklad to, ako si opraviť vodovod. Vymaľovať byt. Uvariť segedínsky guláš. Sme nepraktickí a na život tak trochu nepripravení, čo nám opäť búra sebavedomie a neveríme si. Druhá nešťastná skutočnosť – pokles hodnoty vzdelanosti. Mamy to mysleli dobre. Chceli z nás mať lekárov a právnikov. Ale pretlak vysokých škôl a všeobecná dostupnosť vysokoškolského titulu spôsobili, že lekár dnes zarobí len o málo viac ako predavačka v bufete. A právnický koncipient ešte menej. Hierarchia spoločnosti sa mení.

Na jej vrchole už dávno nestoja tí šľachetní bojovníci za dobro, profesori a intelektuálni hrdinovia  svojej doby. Ale oligarchovia, zbohatlíci, ktorí často bez vzdelania dosahujú spoločenské ocenenie a finančnú nezávislosť, ktorú si azda ani nezaslúžia. A to nutne spôsobuje v ľudskovom hodnotovom nastavení zmeny a neraz morálne konflikty.

7. Nekvalitná strava a nárast intolerancii

Mysleli sme si, že ak si budeme môcť dopriať jahody v zime, tak nám bude hej – ale dosiahli sme pravý opak. Potraviny, ktoré dnes kúpime v obchode, nemajú tak výživnú hodnotu, ako mali potraviny našich otcov a mám. Samozrejme – je iné kúpiť si čerstvé mlieko v miestnom kravíne a vypiť ho tak povediac surové a je niečo iné vypiť mlieko z krabice, ktoré bolo niekoľkokrát pasterizované obrovskou teplotou. Štúdie ukazujú, že jeme neprimerane veľa uhľohydrátov a skoro žiadnu vlákninu. To nám spôsobuje cukrovku ale aj emocionálne výkyvy.

Milujeme cukry,  lebo sme emočne frustrovaní, a tak zajedáme. Nuž a samozrejme - nežijeme viac na farme, koláče nám nepečie miestna babička. Žijeme medzi reťazcami rýchleho občerstvenia a discountnými potravinami. K tomu všetkému chceme ušetriť. Preto sa môže stať, že vezmeme do košíka tie najlacnejšie paradajky.  Pritom netušíme, že ideme zjesť niečo, čo pravdepodobne nikdy nevidelo ani slnko, ani pôdu. Lebo už vieme, že pre nesmierny dopyt sa zelenina pestuje v hydrolytických roztokoch. Pod svetlom led žiaroviek. Sme generácia tých najtučnejších. A tých najpodvýživenejších. A tak sa aj cítime.

Cieľom tohto článku nebolo urobiť z moderného človeka chudáka, ktorý sa zmieta medzi veternými mlynmi. Je isto mnoho vecí, ktoré by sme sa mali učiť od našich otcov a mám. Mať väčšiu výdrž, byť skromný, koncentrovaný len na to najdôležitejšie, byť schopný obety, držať sa správnych hodnôt, byť rozhodný a vytrvalý.

Ale treba povedať, že podmienky, v ktorých moderný človek žije, nie sú najjednoduchšie. Že čelí dosiaľ nevídanému zmätku, že žije v tekutej dobe plnej relativizmu a neistôt, v ktorých sa stráca a z ktorých mu nutne musí prísť zle. A to nie je slabosť fingovaná a hraná, z ktorej sa treba smiať. Ale slabosť ozajstná a boľavá, s ktorou treba mať pochopenie.

Zdroje:

https://www.theguardian.com/society/2018/apr/29/millennials-struggling-is-it-fault-of-baby-boomers-intergenerational-fairness

https://www.healthline.com/health/millennials-exhausted-all-the-time

https://www.bbc.co.uk/bbcthree/article/c384d54a-0116-437f-83e8-ddbca65b6c06

https://www.forbes.com/sites/forbescoachescouncil/2017/07/26/are-millennials-really-that-different-from-other-generations/

http://www.digitalresponsibility.org/technology-and-expectation-of-instant-gratification

 

Inzercia

Moderná žena, akých je v Bratislave plno. Akurát, že som katolíčka. Milujem hĺbku našej viery, hľadanie pravdy a konverzie svetákov. Na Postoji píšem najmä úvahy, no kde tu narazíte aj na vecný komentár. Vyštudovala som publicistiku na Viedenskej univerzite. Živím sa tvorením textov a marketingom na sociálnych sieťach. Kedysi som písala pre fashion magazíny. Občas tam čosi ešte "plácnem". Inak ste ma mohli čítať aj na Slovo+ alebo bezhranicnalaska.sk. Milujem kávu a krásu. Najlepšie v tomto poradí. 💌 mikulova.writing(at)gmail.com 📸 IG: kejt_mikulova

Inzercia

Odporúčame

Blog
Keď na Vianoce hľadáme "to niečo"

Keď na Vianoce hľadáme "to niečo"

Som bez pochyby Auparková pipka, ale pokiaľ ide o Vianoce, obchodnému domu sa radšej vyhnem. Včera som však nemala na výber - bolo potrebné kúpiť ešte jeden zabudnutý dar. Domov som sa vracala síce s nádherným balíčkom, no v stave mentálneho kolapsu. Lebo atmosféra v Aupíku* bola mierne povedané psychotická. Situáciu vhodne doplnil monológ taxikára: „Na darčeky som minul päťtisíc. Viem, že to nie je normálne. Ale my sme divná rodina. Našťastie viem, že aj ja dostanem veľa. Tento rok elektróny a poriadne naložené – za tri šesto!“

Blog
Cez Syna synmi

Cez Syna synmi

Pavlove listy sú známe aj tým, že obsahujú poetické časti známe ako chválospevy či hymny. Podľa odborníkov väčšinu z nich neskomponoval, ale prebral z liturgickej praxe ranného kresťanstva. Touto formou sa zvyčajne opisuje niečo, čo uniká suchej analytickej schopnosti rozumu. Hymny bývajú preplnené emóciami, ktoré sa naplno iste prejavovali pri ich spoločnom prednese počas bohoslužby. A tak, keď chce nejakú úžasnú a nadprirodzenú vec opísať v liste, siaha Pavol radšej po tejto forme a umne ju zakomponováva do svojho textu.

Blog
EXODUS 90 – nájdi v sebe božieho muža!

EXODUS 90 – nájdi v sebe božieho muža!

Či máš formáciu saleziánov, jezuitov, dominikánov, františkánov, kapucínov, či vincentínov. Či si z farnosti, alebo spoločenstva – tento čas je pre Teba. Premysli, ukotvi a konaj! EXODUS 90 Začína 13. 1. 2020 – tak buď pripravený!