Uväznení v pohľadoch tých druhých

Uväznení v pohľadoch tých druhých

V Amerike vás hodnotia najmä podľa značky auta, na starom kontinente zase podľa hodiniek. Aspoň to píšu v knihe Sigharda Neckela, istého profesora sociológie na Frankfurtskej univerzite. Na druhom mieste sú šaty, účes a ostatné blbosti. Spomínam to pre dve veci. Po prvé – aj keď si myslíte, že ste nad vecou, tak nie ste. Chceme sa páčiť a byť hodnotení vysoko, máme to skrátka v génoch. Po druhé – pre drobný potlesk publika sme niečo aj ochotní urobiť. A niekedy aj celkom dosť.

Pamätám si, keď začali byť v móde pólo tričká. Keď ste v tej dobe vyšli na ulicu, na každom rohu ste stretli fešáka s pólo tričkom a golierom vytiahnutým hore ako u grófa Drakulu. Prišlo mi to hrozne komické - muži boli ako cez kopirák. Odlišnosť spočívala iba v tom, kto má masívnejšie a drahšie logo. Čím väčší kôň, tým viac Amerika. Aktuálny trend je iný. Myslím, že u mužov fičia tričká Hollister a u žien tenisky Balenciaga.  Kto ich nemá, ten nech sa hanbí a kto ich má, nech víta v klube. Tých šťastných a mimoriadne módnych. Či vlastne pardon, mimoriadne rovnakých. Z mojej dlhoročnej auparkovej praxe som sa totiž naučila jediné: V snahe odlíšiť sa a za každú cenu vyniknúť sa stávame stále viac rovnakí. Nečudujem sa. Keď všetci nasledujú jeden imperatív a úplne prestávajú kultivovať vlastný vkus, výsledkom je homogénna masa a bohužiaľ, nielen čo sa týka módy. Rovnaké tričká by sme ešte nejako oželeli. Ale čo s jediným povoleným myslením, jediným povoleným politickým alebo ideologickým názorom?

Móda sa dávno netýka len šiat, ale aj názorov. Keď Mary Bartalos publikovala na Instagrame svoje pro-life video, div ju dav feministiek nenechal zablokovať a nevyhnal metlou preč do zóny bez WiFi. Homogénna masa čoraz viac rozširuje svoj dosah vertikálne, a tak nám móda nediktuje len to, čo si máme obliecť, ale aj čo si máme myslieť, hovoriť, uverejniť či neuverejniť na svojom digitálnom profile. Znamená to len toľkoto – kto chce prežiť a zachovať si pravú tvár, musí zosilnieť, naučiť sa argumentovať, trpezlivo vysvetľovať a nezosypať sa pri prvom návale kritiky.

Lenže čo s nami, keď sme ako vypraní v Perwolle? Pardon, ale tak mi to na pohľad pripadá. Mnohí z nás nevedia pravdu obhájiť ani u seba doma. Lebo sme slabí, ustráchaní, neschopní ustáť akýkoľvek konflikt. Koľkokrát sme takto zo strachu už cúvli? Radšej sa necháme šikanovať, radšej budeme do smrti robiť za rovnaký plat, radšej zjeme to odporné jedlo, lebo náhodou by sa pán čašník na nás škaredo pozrel a to by bolo, to by bolo! ... Hotové peklo, čo vám poviem. Hotové peklo je v takomto prípade zostať ticho. Tichučko. S vyloženými nohami v ponožkách od Hilfigera.

Ale aby som vás trochu ukľudnila. Môj pisateľský štýl je mierne agitačný, lebo som nahnevaná aj sama na seba. Som totiž typickým človekom modernej doby. Tiež milujem svoje pohodlie a „klídek“ a neznášam akýkoľvek nepríjemný pocit navyše. Och, keby ste len vedeli, ako trpím prehnanou sebakontrolou, ako sa zaoberám myšlienkami o tom, čo si o mne pomyslia tí druhí. Čo ak budem vyzerať čudne?  Čo ak poviem niečo hlúpe? Napíšem nejaký trápny blog? Veď len tento text prepisujem už druhýkrát! Ale nevzdávam sa, bojujem. Lebo dobre viem, ako končia ľudia, ktorí to už vzdali. S každým sú za dobre, stále sa usmievajú a ako neustále uhýbajú a cúvajú, ich životný priestor sa zmenšuje, až v ňom napokon nevedia dýchať. Záverom: My  m u s í m e   byť pravdiví. Lebo nemému decku ani vlastná mater nerozumie. Treba hovoriť, vyjadriť, láskavo a s citom, ale dostať zo seba von svoju subjektívnu pravdu. Niekedy môže zachrániť život. A niekedy zachráni život nám. Keď sa konečne postavíme za seba samých a obhájime si vlastné hranice.

A tak sa dnes prihováram k dobrákom, ktorí sa boja - hovoriť pravdu doma, v práci, v spoločenstve. Alebo v diskusii na internete. Rozumiem vám, som jedna z vás. To, čo musíme spoločne rozlúsknuť a čomu musíme nemilosrdne čeliť, je strach. Strach z odmietnutia. Strach z odňatia lásky. Pozornosti. Strach, že ma okolie začne vnímať inak, možno ako neurotika, možno ako bigotného katolíka, ako slabocha, podivína, ktorý by sa mal nechať vyšetriť. Máme to? Fajn. Tak teraz opakujme spolu: Najväčšou prehrou nie je sa báť. Najväčšou prehrou je vzdať sa bez boja. Ak je niekto lúzer – je to ten,  ktorý zo strachu nikdy nepovie pravdu. Ten, ktorý si leští boty a bieli zuby, len aby sa oportunisticky viezol na vlne, kde získa viac. Viac peňazí, moci, popularity.  Naopak ten, ktorý žije v pravde, je skutočným hrdinom. Aj keby to znamenalo výsmech. Aj keby to znamenalo zakoktať sa na verejnosti ľudí, byť v rozpakoch, čeliť nepochopeniu, či zažiť trapas.

Hrdina je ten, ktorý bol slabý, ale nevzdal to. Ten, ktorý padá, ale na koniec vždy vstane. Hrdina nevyhľadáva komfort. Nežije vo svojom vkusnom byte a nepopíja do nekonečna Chardonnay. Hrdina čelí konfliktu, neúspechu, kritike a slabosti. Ale za pravdu bojuje až do konca.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo