Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. marec 2020

Tie pravé pôsty

Popolcovou stredou sme to všetko veľkolepo odštartovali. Plný kostol, kajúce spevy, popol na hlave. Jeden by mohol uveriť, že to s tým pokáním myslíme vážne. Ale. My predsa nie sme žiadni radikáli... :-)
Tie pravé pôsty

Musím povedať, že som minimálne v rozpakoch, keď som konfrontovaná s pôstnymi predsavzatiami mnohých veriacich. Som si istá, že to myslia úprimne a aby bolo jasné, z nikoho sa nesmejem. Ale mám dojem, že autentický postoj kajúcnika vyžaduje trochu viac, ako si len ráno odoprieť koliesko salámy. Je to už zopár dní, čo vo mne vrie táto téma. A dnes dozrela.V nasledujúcich štyroch bodoch zhrniem, v čom sa hromadne všetci môžeme polepšiť, umŕtviť a prinesie to oveľa viac dobra ako fyzické pôsty. Pripravte sa na náklad hodný Jána Krstiteľa. Myslite však na to, že vás neoslovujem ako apokalyptický jazdec náhodou. Je to preto, že si tak bolestne siaham na vlastnú biedu a v týchto dňoch obzvlášť túžim ja sama po slobode a odpustení. Čo poviem, hovorím v prvom rade pre seba.

1. Keď sa k predavačke správaš ako somár

Mala som tú česť vyskúšať si na tri dni pozíciu predavačky v discountnom reťazci. Bola to súčasť školenia, ktorým som mala prejsť, aby som pochopila celý biznis model podniku. Pochopila som však oveľa viac. Na príklad to, že keď si oblečiete modrú rovnošatu, stanete sa niekým, kto si nezaslúži rešpekt. V modrom overale som vykladala tovar. Panie vo vysokých opätkoch ma odstrkovali, nahnevaní páni ma obkračovali. Hneď, ako som schytila prvú paletu mlieka, som sa porezala a z ruky mi začala tiecť krv. Jedna fľaša spadla na zem a rozbila sa. Nikto neposkytol pomoc, nevyjadril súcit. Ľudia šliapali raz do vzniknutej mláky, raz na moje prsty. Jedna pani na mňa vrhla pohľad ako na najúbohejšiu „socku“ na svete. Istý pán chcel zrovna vyskúšať funkčnosť deodorantu a to tak, že mi ho začal striekať na kožu. Bez pardonu, bez opýtania. Ďalšia pani na mňa začala hystericky jačať, vraj nevie nájsť bryndzu. Cez prestávku som utiekla do skupinky k ostatným predavačkám. Pýtala som sa:  „Toto tu zažívate vždy?“ Ony na to: „Aj oveľa horšie!“  A tak som si vypočula príbehy plné vulgarizmov, pľuvancov a dešpektu. Domov som odchádzala ako poučený do zeme zadupaný aristokrat. Dostala som vzdelanie, hmotné zabezpečenie. Nič z toho som si pritom nezaslúžila. Koľkokrát sa pozeráme na ľudí z vrchu, na tých pomalších, na tých nevzdelaných, na tých v modrých rovnošatách? Koľkokrát frfleme pri čakaní na kasu, pri chaose na pošte?

Aká hanba si počas pôstu odriecť mäso, a pritom prevracať očami nad obyčajnými ľuďmi. Aká hanba modliť sa ruženec, a pritom vynadať slabému, ktorý nemá ani polovicu toho, čo som dostal ja. Aká nehoráznosť, zbožne hľadieť na oltár, a pritom povýšenecky hľadieť do očí človeka, ktorý ma práve obsluhuje.

2. Keď sa stávaš bezuzdným egoistom a.k.a to, čo ťa ničí, nie je koronavírus!

Naše egoické bubliny sa stávajú razom viditeľné, len čo vypukne núdza. Aké symbolické, keď práve v čase pôstu plníme vozíky v potravinách až po okraj, zo strachu o vlastné brucho. Rýchlo! Rýchlo! Valia sa celé rodiny s vozíkmi, nakladajú palety s múkou, mliekom a konzervami. Jeden by si myslel, že nastal ekologický armagedon, pre ktorý sa už nikdy do sýta nenajeme. Pochabosť a hlúposť pritom nie je najväčším hriechom ľudí. Ale to, že všetko vykúpim a na nikoho za mnou nemyslím. To, že vezmem 30 kíl múky a mamička s dvomi deťmi, ktorá nakupuje za mnou, si domov neodnesie nič. To, že  si z lekárne odnesiem stovky rúšok a o chvíľu príde človek chorý a oslabený, pre ktorého už nezostalo. To je problém hodný sebareflexie. Utekajúci dav krížom cez obchodný dom, plná špajza jedla, ktorá by zasýtila armádu na polroka, to je výsmech našej dôstojnosti, realita našej úbohej ustráchanej duše. Čím žijeme? Na čo myslíme? Nečaká sa od nás trochu viac?

Aká hanba robiť si polročné zásoby práve počas pôstu. Aký trapas myslieť si, že v piatok si na obed stačí dať palacinky a na raňajky tresku a že Pán bude s mojím pôstom spokojný. Aká bieda hodiť hladnému euro a potom si doma zvesela sedieť na desiatich kilách múky, s dobrým pocitom, ako som sa o seba postaral. A tak ruku na srdce: Koľko kíl múky máte doma "pre istotu" Vy?

3. Keď sa ako zbožný katolík s opovrhnutím pozeráš na hriešnika

Priznám sa, že ak ma niečo vytáča do nepríčetnosti, sú to katolíci, ktorí žijú v predstave o svojej dokonalosti. To sú tí, ktorí vidia na každom množstvo chýb, ale seba samých vnímajú ako tých jediných osvietených nositeľov pravdy, ktorí sa nemôžu nikdy pomýliť. Charakteristická črta takéhoto človeka je absolútne nevedomie svojej hriešnosti. Vie len o blbostiach, povrchných hriechoch, ktoré mu nenastavia zrkadlo, nepovedia mu nič o pravom stave, v ktorom sa nachádza. Plní kritických rečí na cirkev, na biskupov, aj pápeža sa bijú do pŕs ako ozajstní nositelia spravodlivosti. Nejde však len o tých, ktorí sú kritickí voči cirkvi. Ide aj o tých, ktorí sú kritickí voči svetu, ktorí nemajú ani štipku pochopenia s neveriacim, ktorí pristupujú k prostitútke alebo k zlodejovi ako k psovi, ktorých treba radšej obísť, odstúpiť na druhú stranu ulice. Sú to tetky, ktoré prevracajú oči, keď vidia ženu v minisukni. Elegantní páni, ktorí opovrhujú zdrogovaným úbožiakom a radšej sa naňho ani nepozrú. Bolo by fajn pristáť na zemi. Ten narcizmus, to naše vedomie vlastnej dôležitosti, tá ilúzia, že my sme nejakí lepší. „Čo máš, čo by si nebol dostal? A čo sa tváriš, akoby si to nebol dostal?“

Inzercia

Aké smutné myslieť si o sebe, že som dobrý a svätý práve počas pôstu. Prečo? Lebo kľačíš v kostole? Lebo nosíš jemnejšie šaty a máš vyberanejší slovník? Lebo sa staráš o kostol, lebo máš dobré vzťahy s kňazmi, lebo ťa chvália, lebo ťa obdivujú? Nebuď smiešny. A spadni zo svojho piedestalu rýchlo na zem.

4. Keď zneužívaš moc, tváriš sa sväto a nevidíš, že ubližuješ

Navonok všetci pôsobíme uhladene. Pekná rodina či párik, deti, azda aj úprimná zbožnosť. Oficiálna rovina je však len povrchom toho, čo sa skrýva pod hladinou. A to sú mechanizmy, rôzne vzťažné sily, poryvy a pohyby našich duší. Pravda je taká, že sme chytení do závislostí, ktoré zostávajú verejnosti skryté. Koľko mužov je neustále na úteku z domova, lebo nezvládajú zodpovednosť za svoju ženu a deti. Týmto „útekom“ môže byť služobná cesta, nedovolená kamarátka, víno alebo videohra. Koľko žien stratilo svoju mladosť, lebo žili roky v platonickom priateľstve s niekým, kto im nemohol poskytnúť plnohodnotný vzťah? Poznám mnoho žien, ktoré sa desiatky rokov nepohli z miesta, aby boli blízko objektu svojej vášne. Koľko nedovolených úsmevov, pohľadov a správ, možno doma a možno na služobnej ceste. Správanie, ktoré sa navonok javí nevinne, tvári sa láskavo, a pomaly ničí, lebo paralyzuje, manipuluje, zavádza, kontaminuje nečistotou. Témou tohto bodu je sebectvo a manipulácia ľudí pre môj vlastný prospech, pre môj "dobrý pocit". Na koho myslím? Prečo naňho myslím? Prečo som závislý? Prečo mu nedovolím oslobodiť sa, postaviť sa na nohy, prečo nehrám fér, prečo využívam slabosti druhého človeka? Častokrát aby som sa cítil lepšie, aby som dostal potvrdenie, obdiv, pohodlie.

Aké mrzké, keď si počas pôstu chceš odriecť čokoládu. Ale nemyslíš na to, že asistentka, na ktorú už roky vrháš zvodné pohľady, sa kvôli tebe nedokáže odpútať, zamilovať, vydať. Aké smutné, keď si myslíš, že tvojím problémom je náročná práca. Ale nie si schopný si pripustiť, že do práce len utekáś, že sa cítiš sám, že sa bojíš vlastného zlyhania, že si nevieš priznať chybu.

Záver

Boli by sme k sebe neúprimní, keby sme si nahovárali, že je s nami všetko v poriadku. Pravdou je, že nie sme v poriadku ani náhodou. Sme vo väzení vlastného sebectva, trpíme neurózami, lebo sa nevieme vzdať kontroly nad svojím životom. Keď uvidíme aspoň špičku z tejto mizérie, nutne musíme dôjsť k záveru, že pôst, ktorý potrebujeme, nie je vegetariánstvo. Že náš stav nevyriešime tým, že si miesto rezňa vypražíme syr. Sú to naše emócie, naše úsudky, naše vášne, ktorým musíme dať stopku, ktoré sa musíme naučiť regulovať, či ešte lepšie - odovzdať Bohu, aby ich mohol uzdraviť. Otázka teda znie: Čo je tou vecou, ktorej sa tak bojím, že o sebe zistím?

Nebojme sa objaviť vlastnú biedu. Nebojme sa poprosiť o odpustenie. Nebojme sa priznať si svoju chybu. Nebojme sa povedať prepáč. Všetci sme na jednej lodi. Ja tiež! Hlásim sa ako sparing partner do partie. Ten, ktorý priznáva, že hreší. Jediná autentická cesta, ako z toho všetkého von, je nebyť zbabelcom. Netváriť sa, že som v pohode. Priznať si, že padám a prijať, že to nemám pod kontrolou. A aj keď sa pri pohľade do zrkadla na chvíľu vydesím a verdikt o mne bude znieť neúprosne, už budem vedieť, že žijem v pravde. Už budem poznať pravdu! A to je hodnota, ktorej sa nikdy nesmiem vzdať.

Inzercia

Moderná žena, akých je v Bratislave plno. Akurát, že som katolíčka. Milujem hĺbku našej viery, hľadanie pravdy a konverzie svetákov. Na Postoji píšem najmä úvahy, no kde tu narazíte aj na vecný komentár. Vyštudovala som publicistiku na Viedenskej univerzite. Živím sa tvorením textov a marketingom na sociálnych sieťach. Kedysi som písala pre fashion magazíny. Občas tam čosi ešte "plácnem". Inak ste ma mohli čítať aj na Slovo+ alebo bezhranicnalaska.sk. Milujem kávu a krásu. Najlepšie v tomto poradí. 💌 mikulova.writing(at)gmail.com 📸 IG: kejt_mikulova

Inzercia

Odporúčame

Blog
Máš rád svojho kňaza?

Máš rád svojho kňaza? (Výber z blogov)

Pochádzam z rodiny, ktorá si kňazov odjakživa ctí. Pamätám si, že k nám chodievali už v čase môjho detstva. Mama uvarila dobrý obed a s kňazom sa viedli najrôznejšie debaty. Bolo zaujímavé dozvedať sa, ako kňaz žije a rozmýšľa. Skúmala som jeho dušu, lebo o Pánu Bohu vedel akosi viac a to ma fascinovalo. Vďaka mojej výchove sa zaujímam o kňazov aj dnes. Mrzí ma však, že v tom len málokedy nájdem pochopenie.

Blog
Prečo som katolík

Prečo som katolík

Každý náš pohľad na svet by mal byť podložený relevantnými dôvodmi. Zrejme nestačí uviesť, že som veriaci iba preto, že ma tak vychovali.