A prehĺtanie ťavy (Mt 23, 24). Nehovoriac o logických chybách v argumentácii. Pozrime sa najprv na ne a potom na tie zvieratá.

Odhaľovanie toho, čo mladučkí absolventi súčasných vysokých škôl s kreditovým systémom, jednotnými európskymi pravidlami, internetom, medzinárodnými databázami, rešeršnými službami a centrálnymi registrami prác nazývajú „plagiátmi“, sa označuje za investigatívnu prácu. Čo je to investigatíva? Odhaľovanie niečoho skrytého, ale spoločensky závažného (pričom sa investigatívec spravidla vystavuje nebezpečenstvu, ale túto stránku investigatívnej práce môžeme v zatuchnutom knižničnom tichu veľkoryso opomenúť). Čo je spoločensky závažné? Napríklad prehnitosť vrcholového politika. Čím sa vyznačuje prehnitý človek? Napríklad tým, že ukradol niečo, napríklad duševné vlastníctvo, napríklad diplomovku.

Okej, máme implikáciu: ak je niekto prehnitý človek, nie je nepravdepodobné, že svojho času ukradol diplomovku. Každý študent jedného semestra logiky vie, že naopak to neplatí, že otočiť takúto implikáciu a tvrdiť, že ak niekto ukradol diplomovku, tak je prehnitý človek, je základná logická chyba. A trapas.

Ak niekto ukradol diplomovku, môže byť: prehnitý človek, polepšený prehnitý človek, jednorazovo zlyhavší neprehnitý človek, lajdák... Možností je priveľa na nejaké seriózne (alebo nebodaj investigatívne) závery.

Keď som (tiež pre 20 rokmi) študovala žurnalistiku, moji spolužiaci rad-radom neznášali hodiny logiky. Dúfali, že keď preliezli cez matematiku na strednej, už sa s niečím takým (fuj) nikdy nestretnú. Je to príznačné. Keď dám dnes svojim študentom žurnalistiky doplniť entimému (neúplný sylogizmus): „On je určite socialista, lebo podporuje progresívnu daň z príjmu“, na 99 % bez rozmýšľania vyhlásia, že zamlčaná premisa znie: každý socialista podporuje progresívnu daň z príjmu. Človek im to musí nakresliť:

Ahaaa...! Takže ak „on“ (ten pandrlák vpravo dole) podporuje progresívnu daň, ešte nemusí byť socialista. Treba to prehodiť: každý, kto podporuje progresívnu daň z príjmu (malá  množina), je socialista (veľká  množina). Potom bude pandrlák v malej množine a všetko sedí.

Teraz si nakreslime diplomovky:

Myslíte si, že to platí skôr naopak?

Pozor, to je nebezpečné...! Lebo do podmnožinky „ukradli diplomovky“ si môžeme dosadiť aj rôzne iné „ukradli...“, „urobili...“. Všetci sme kadečo porobili. Sme prehnití ľudia? Ak sa raz staneme premiérmi, ministrami školstva atď., majú „investigatívci“ začať vďaka najnovším technológiám oživovať naše dávno pokrkvané, potrhané, spálené spovedné zrkadlá, vyťahovať, zverejňovať, robiť „logické“ závery?

Na dokončenie tohto logicko-rétorického exkurzu ešte odpovedzme na otázku, či je teda správne otriepať nejaký konkrétny hriech o hlavu jednému, robiť z neho ďalekosiahle závery, vykrikovať o demisiách v civilizovanom svete – a nerobiť tie závery pri inom. V rétorike poznáme argumentačnú chybu „ad hominem“. A poznáme legitímny rečnícky žáner „zloreč“. V prvom prípade tvrdíme, že „ak ukradol diplomovku – potom je prehnitý človek“. Zavádzame, ubližujeme, udierame pod pás. V druhom prípade tvrdíme, že „tento prehnitý človek napríklad ukradol diplomovku“. A ešte urobil toto, toto a toto. Argumentujeme, objasňujeme v kontexte.

V kontexte týchto úvah je azda jasné, že diplomovky sú komáre a prehnitosti sú ťavy. Aj komáre si treba všímať, ale nie viac ako ťavy. V morálke platí, že dôležitý je úmysel a okolnosti (napriek tomu sa v celom tomto texte v záujme údernosti používa slovo „ukradnúť“). Aj miera je dôležitá. Iné je ohovoriť (= zabiť slovom) a zabiť nožom. Iné je stiahnuť film (= ukradnúť) a uplatniť si falošné vratky DPH. Iné je chlipne hľadieť (= cudzoložiť) a mať milenku.

V dnešnom svete je to absurdne otočené: akceptujeme zrádzanie manželských partnerov, promiskuitu, pyšné rozhodovanie o vlastnom tele aj za cenu vraždy, sebecké adorovanie drahej bio-eko-meko kvality na úkor hladnej druhej polovice planéty – ale trepeme sa na barikády pre neodcitovaný text.

Obielené hroby...

P. S.

Tento text pri kontrole originality vykazuje drobnú zhodu, lebo sa na začiatku aj na konci odvoláva na Bibliu. Druhý citát nie je označený (Matúš odpustí) s nádejou, že nájde intertextovo citlivého čitateľa a sprostredkuje mu malé estetické potešenie zo spolutvorby významu.

Foto: Wikimedia