Ako je to s tými diplomovkami?

V súvislosti s diplomovkami, ktoré opísali politici, aj tí, čo sa tvária najčestnejšie na svete, ma zarážajú niektoré vyjadrenia ľudí na sociálnych sieťach.  Vraj opísané diplomovky svedčia o nízkej úrovni našich vysokých škôl.  Vraj zlyhali profesori, školitelia, oponenti, štátnicové komisie. 

A čo takto študenti, ktorí pri písaní svojej práce podvádzali?  Kopírovali bez citovania z prác, ktoré nie sú v antiplagiátorskom systéme?

Každý rok niekoľkokrát sedím v štátnicových komisiách.  Zažila som ich na viacerých univerzitách.  Takmer každý rok dá moja komisia niektorému študentovi prácu prepísať kvôli vysokému percentu kopírovania, alebo kvôli tomu, že práca nespĺňa iné požadované kritériá.  Niektorí študenti sa hnevajú, iní sú si vedomí svojho pochybenia a dôsledky prijímajú s pokorou.  Napokon sú obyčajne radi, že „v ich šatníku nestraší mŕtvola“.

Takmer každý rok sa nad určitými prácami trápime, lebo niektorým členom komisie sa práca zdá dostatočná na to, aby prešla, a iní si myslia, že by už prejsť nemala.  Konečné rozhodnutie je niekedy výsledkom hlasovania komisie.  Občas práca neprejde napriek dobrým posudkom školiteľa a oponenta, inokedy ju napriek kritickým posudkom komisia uzná za postačujúcu.  Áno, je tu istá miera subjektivity.  Najmä školiteľ, ktorý sa so študentom trápil niekoľko mesiacov, prácu mu dával opakovane prepísať, má často pocit, že oproti prvému náčrtu sa práca výrazne vylepšila.  Školiteľ často ocení aj pracovitosť a vytrvalosť študenta. 

Oponent zas porovnáva prácu s požadovanými kritériami a tiež, či sa z práce dozvedel niečo nové.   Niekedy môže byť veľmi prísny.  Zažila som aj prípad, kedy oponent udelil práci, ktorá spĺňala kritériá, známku Fx, ale iba 3 body zo 100 hlavne preto, lebo študentka v diplomovke necitovala ani jednu jeho publikovanú prácu.  Odvtedy na našej vysokej škole práce neoponuje.  Študentka prácu obhájila.

V hodnotení originality sa opierame o protokol, ktorý vyhodnocuje počítač.  Všímame si nielen celkové percento zhody, ale najmä percentá zhody s jednotlivými prácami.  Práve tie by nemali byť vysoké.  Počítač je len počítač, a niekedy vyhodnotí ako kopírovanie napríklad aj citovanie zákona, napríklad kvôli nesprávnym interpunkčným znamienkam.  Dá sa však oklamať aj naopak.  V minulosti sme odhalili skopírovanú prácu, ktorá mala takmer nulovú zhodu v protokole originality, lebo medzi jednotlivými slovami boli vložené neviditeľné bodky.  Podarilo sa to náhodou, vďaka tomu, že kolegyňa ne-citovanú pôvodnú prácu čítala a tak jej bol text povedomý.  Následne ho dokázala vyhľadať v zborníku z konferencie.  A študent musel napísať novú prácu.

To, čo študentovi nevieme dokázať, je, ak prácu opísal zo zdroja, ktorý nie je v systéme.  Ešte ťažšie je to vtedy, ak si prácu dal napísať niekomu inému (často za peniaze) a dobre sa pripravil na obhajobu.  A pátrať po tom ani nie je naša úloha.  Sme pedagógovia  a nie vyšetrovatelia. 

Každý študent na začiatku práce čestne vyhlasuje, že prácu vypracoval samostatne a neporušil autorský zákon.  Väčšina študentov prácu píše samostatne pod vedením školiteľa.  A môžem vám povedať, že to ani študent ani školiteľ nemajú ľahké.  Pre našich študentov je to väčšinou ich prvá výskumná práca v živote a na jej písaní sa za jazdy učia, ako sa to robí.  Na konci väčšinou povedia, že ak by prácu začali teraz písať, robili by to celkom ináč.  Čiže, niečo sa pri tom naučili.  Väčšina študentských prác zodpovedá požiadavkám, ktoré sú kladené na diplomové práce a niektoré z nich sú veľmi dobré a originálne.

Takže, padni komu padni.  Každý zodpovedá za svoju úlohu.  Školiteľ za školenie, oponent za oponovanie práce, komisia za zhodnotenie prezentácie práce a posudkov. 

Ale za to, či prácu opísal alebo si ju dal napísať niekomu inému, zodpovedá v prvom rade študent. Či?