Po pôste ( moje KDH)

Pred pár dňami som sa stretol v obchode s pánom školníkom akadémie, kde som dlhé roky vyučoval. Vedel som, že je aktívnym kádehákom, hoci mi neraz dohováral, že sme to -ako bývalí poslanci NR SR – pohnojili, čoho výsledkom bol aj debakel v roku 2016. Najviac – a oprávnene – nám vyčítal, že miesto politiky v prospech kresťanských hodnôt sme sa viac vybíjali vo vlastných intrigách a s pocitom bohorovného papalášstva sme prestali počúvať hlas zdola. Riešili sme vlastnú recykláciu a čo najlepšiu pozíciu na kandidátke – aby sme neboli odkázaní na milosť či nemilosť krúžkovania. Viem presne, o čom hovoril. Pri jeho výčitkách sa mi neraz vybavila tvár nášho vtedajšieho predsedu Jána Figeľa, ktorému mnohí moji kolegovia z poslaneckých lavíc hovorili jedno, a druhé za jeho chrbtom a v kuloároch. Myslím, že aj táto „tekutá zrada“ sa podpísala na jeho zdraví, aj na situácii, že po našom dištanci nikto akosi nemal chuť zdvihnúť tú fakľu konzervatívneho boja. Alojza Hlinu som zažil takpovediac v priamom (parlamentnom) prenose a jeho aktivizmus (aj happeningy) ma/nás vyrušovali aj lákali zároveň. Vizuálne obrazy sú neraz silnejšie ako všetky ušľachtilé slová. Keď ho Ján Figeľ – spolu s Jozefom Mikušom ( poslancom Gorilou potupne ponorenej SDKÚ) – prizval na spoluprácu a členstvo v poslaneckom klube KDH, dodnes si pamätám to zdesenie v našich radoch, kde sa pestovali akési večne nárokovateľné zásluhy a privilegovaná doživotnosť na výslní. Málokto z nás bol vtedy ochotný pripustiť, že Alojz Hlina bojuje za našu vec oveľa viac ako my sami. Preto sa mi jeho predsednícky post v KDH od prvej chvíle javil ako veľmi dobrý nápad, navyše legitimovaný záväzným rozhodnutím snemu. Viem, že za tých pár rokov sa aj so svojím tímom, s predsedníctvom, s radou a ďalšími orgánmi hnutia veľmi narobil, aby aspoň trochu pohol s tým Augiášovým chlievom, ktorý v našich radoch narobila hamižnosť, slávybažnosť, revnivosť, a aj pýcha – naskrze nekresťanské „cnosti“ skryté pod zástavu politiky ako služby. Oceňujem toto sabatické obdobie kresťanskej demokracie, tento zaslúžený pôst, na konci ktorého – pevne v to dúfam – bude vzkriesenie.

Ale aby som sa vrátil k nášmu školníkovi, teraz spomínal nejaký nedávny pekný večer pri fašiangovej kapustnici, ktorú dával starosta Trenčianskej Turnej, kým v tom istom priestore prebiehal míting kandidátov KDH. Neviem, kto všetko tam bol, môj kolega zo školy však ocenil, že konečne vidí nové tváre a aj mladých kandidátov, ktorí mu v diskusii prišli autentickí a kompetentní. Veľmi sa tešil, že sa konečne nemusí dívať do čoraz prázdnejších tvárí čoraz bezradnejších špekulantov starej gardy, ktorá za tie roky stratila niekdajší úprimný zápal sviečkových demonštrantov. Tak to povedal, jednoduchý, múdry človek, pocitovo čistý, na rovinu. Bola to pre mňa – aj keď som istý čas bol súčasťou týchto pozičných vojen – pár dní pred voľbami dobrá správa. Teším sa, že iskra konzervatívnej politiky napriek všelijakým mystifikátorom a žonglérom s „autentickým“ kresťanstvom tlie, ba horí. Aj malý oheň môže zohriať a ožiariť zdevastovanú a ukradnutú krajinu! O to viac, ak z pahreby kradnú iní: kresťania pomýlení balíčkami na úkor svojich detí a vnúčat, kresťania, ktorých kríž sa začína podobať svastike, kresťania v obchodoch so zmiešaným tovarom, kresťania v nadutej reči dlhoročného przniteľa spravodlivosti, kresťania s kapitánskymi výložkami a krádežou duševného vlastníctva, kresťania ako okrasa na ohanbí alfasamca, kresťania homofóbni, netolerantní, buldozéroví, nemilosrdní, kresťania, ktorým sa neušlo miesto v „krysích pretekoch“ a nedokážu sa zmieriť s vlastnou konečnosťou. Vlastne by som mal napísať všetkých týchto kresťanov v úvodzovkách. Bol by som rád, keby sa kresťanské témy v spoločenskom prostredí riešili dialógom, vzájomnou počúvnosťou, empatiou k protivníkovi, aj zásadovosťou, ktorá dokáže rešpektovať prah citlivosti svojich oponentov, pretože to isté vyžaduje od nich. Toto mi príde rýdzo kresťanské. Neskromne si myslím, že v tomto mi spoločenskú garanciu dáva KDH a jeho veľmi silná kandidátka. Teším sa na voľby, lebo si mám z koho vyberať.

Pred pár dňami som mal česť otvárať výstavu obrazov môjho známeho, skvelého pedagóga a maliara, ktorý bol krstený ako grécky katolík. Na vernisáži sa zišla celkom pekná komunita návštevníkov, ale aj „Východniarov“, ktorí v Trenčine okolo grécko-katolíckej cirkvi vytvorili sympatickú komunitu s charizmatickým Otcom Igorom, s rehoľnými sestrami Bl. Tarzície, ktoré sa s láskou a úsmevom venujú deťom predškolského veku, ale aj so zapálenými laikmi, ktorí sa netaja svojím lokálpatriotizmom a byzantskou hrdosťou ako (možným) opakom západnej pýchy. Možno som to trochu zjednodušil, je ale pravda, že majú veľmi dobrého ducha a dokážu prirodzenejšie rozlišovať. Popri iných rečiach prišlo aj na politiku a blížiace sa voľby. V roku 2016 stáli pred dilemou, ktorú rozhodli viditeľným a pre KDH bolestivým (ale potrebným) spôsobom. Dnes viacerí vidia celú situáciu celkom inak, ale sú odhodlaní vrátiť sa ku koreňom a neexperimentovať s nejestvujúcimi, či spektakulárnymi a teatrálnymi, alternatívami. Pravda, sú pripravení krúžkovať „východniarov“, ale to je v poriadku. Nechcú už schizofrenické rozdelenie, ktoré nikdy neprinieslo zdravé plody.

Takže: moje voľby sú celkom jasné. Jedna manželka na celý život, jeden kabát, vernosť bez „ale“. Teraz dokonca to „ale“ vôbec nepotrebujem. Dám to na dlhoročnú skúsenosť mojich priateľov keramikárov, ktorí vedia, že hlina sa kalí v ohňoch a prežahoch. Ďakujem kolegovi školníkovi z mojej školy aj gréckym susedom, ktorí sú peknou glazúrou tohto môjho pevného rozhodnutia.