S „downikmi“ nikdy nie si down

Pár dní pred Vianocami som s manželkou absolvoval sonografické vyšetrenie brucha kvôli jej pripravovanej hospitalizácii. V čakárni sonografického oddelenia sme stretli manželkinu bývalú študentku, ktorá na vyšetrenie sprevádzala svoju dvadsaťročnú dcérku Máriu s downovým syndrómom. Za krátky čas čakania som sa dozvedel, že Mária ukončila plné základné vzdelanie, že je vynikajúca v matematike a v pravopise slovenčiny a že patrí k slovenskej plaveckej špičke vo svojej kategórii. Jej matka rezignovala na pracovnú kariéru a venuje sa svojej dcérke a dvom ďalším deťom, ktoré tvoria dôležitý kontext jej skvelej integrácie. Tá jej mama, navyše, mala v očiach nevídaný jas šťastia, aký „zabijaci plodov“ pochopia len ťažko.

Nevdojak sa mi vynorili staré zasunuté spomienky. Môj otec, zakladateľ detskej psychiatrie na Slovensku, celý svoj profesionálny život chodieval do Adamovských Kochanoviec pri Trenčíne, kde bol zriadený špeciálny ústav pre mentálne retardovanú populáciu (tak sa vtedy tejto skupine našich občanov hovorilo). Samotný ústav bol typizovaný pre detskú populáciu, no pre nedostatok takýchto zariadení v ňom zostávali klienti až do dospelosti – spávali v detských posteliach a nohy mali zvesené cez kovové okraje. V parku pri ústave nebol problém vidieť deti, ktoré sa objímali so stromami alebo podliehali nutkavému erotickému správaniu. O tieto zranené stvorenia sa obetavo starali rehoľné sestry - vincentky. Vtedajší režim však v rámci ateizácie rehoľnú opateru zrušil a nahradil ju civilnými sociálnymi sestrami. Po pár týždňoch tohto inžinierstva sa ústav ocitol na hranici kolapsu, takže milé vincentky museli povolať naspäť – lebo k práci tohto typu nestačí pragmatický humanizmus bez duchovného rozmeru. Ale nie o tom chcem hovoriť.

Všeobecne panoval názor, že tieto stigmatizované stvorenia patria za ploty a ohrady ústavov, mimo očí verejnosti. Okrem toho aj pofidérne štúdie našich režimistických „odborníkov“ vychádzali z predpokladu, že ide o nevzdelávateľné a nesocializovateľné osoby. Keď mal otec štyridsiatku, miestny pán farár na dôchodku a rehoľné sestry s „downikmi“ nacvičili pre jubilanta program, ktorého som bol osobným svedkom. Najskôr to bola divadelná hra „Jánošík“, potom nejaké recitácie a napokon koncert akordeónového súboru dvanástich „nevzdelávateľných“ detí, ktoré dirigoval sám staručký kňaz. Dojatie bolo úžasné! Napokon nejaké dievčatko, ktoré nemalo ušné boltce a temer nijaké lícne kosti (pripomínalo zraneného vtáčika), otcovi odovzdalo kyticu ruží aj s vinšom. Celá rodina sme rumádzgali, aj sa tešili, lebo to bola veľká vec!

V roku 1990 som bol s manželkou na kombinovanom poznávacom aj pobytovom zájazde v Taliansku. Po Florencii a Ríme sme bývali pri mori pod Rimini v meste Marotta. Keďže počas obeda bol výťah neustále vyťažený, rozhodli sme sa ísť z ôsmeho poschodia peši bočným schodišťom. Asi tak uprostred sa na nás zdola vyrútil húf downikov, ktorí sa nás dotýkali, podávali nám ruky a smiali sa. Spolu s nimi išli veselí asistenti. Najväčší šok nás však čakal večer, keď sme tancovali v hotelovom bare. Spoločnosť nám robili naši známi zo schodišťa, ktorí si naplno užívali miestnu diskotéku! Došlo nám, že sa dá žiť aj inak, bez vylučovania „obťažujúcich“ osôb, ktoré sú dôležitou formou života a Božej lásky k stvorenstvu vo všetkých pádoch a podobách.

O tri roky neskôr v Dubline som si s manželkou kupoval lístky na muzikál West Side Story v historickom Gaiety Theatre. Pokladník nám oznámil, že už zostali len zlé a ešte horšie miesta. Rozdiel bol v nasledovnom: zlé miesta boli na balkónoch, kde sa dali vidieť herci iba zozadu; ešte horšie miesta boli v parteri, ale za masívnymi stĺpmi, ktoré niesli rozložitý balkón. Spoza nich bolo vidieť len malý výsek. Kúpili sme predsa len tie horšie, veď keď čosi uvidím ja, čosi manželka, nejako to hádam vyskladáme (navyše stále budeme mať možnosť počuť živú hudbu a nádherné árie Bernsteinovho muzikálu). Pred ôsmou hodinou večer sme teda zasadli za mohutné stĺpy, ale celý náš rad zatiaľ zíval prázdnotou. Až tesne pred zdvihnutím opony sa do sály vrútila veľká skupina downikov, ktorá sa kŕmila popcornom a freneticky výskala. Ich asistenti nás poprosili, či sa nemôžeme posunúť, lebo ich potrebujú mať pod dohľadom ako celok. Radi sme súhlasili, aj keď niektorí z nich videli iba „výsekovo“ kvôli nešťastným stĺpom. Atmosféra však bola vynikajúca. Keď Portorikánci napadli Žralokov a najmä keď sa Máriin brat chystal prebodnúť Tonyho, všetci naši susedia vstali a kričali, aby Tony ušiel, že po ňom idú. Futbalový zápas je nič proti tejto dráme a za účasti divákov s nefalšovanými emóciami! Aj keď scenár hercov nepustil, napokon pri klaňačkách na pódium pozvali aj rozkokošených fanúšikov.

Presne toto všetko sa mi vybavilo, milá Mária zo sonografickej ambulancie. Keď ťa chrbtica po dvoch operáciách prestane trápiť, určite sa prídem pozrieť, ako plávaš v bazéne aj v živote. Veľmi ti budem držať palce a tiež, ak sa neurazíš, spomínať na mŕtveho otca, ktorý takým zázrakom ako ty pomáhal v náročnom zápase o ľudskú dôstojnosť.