Prekladateľ a básnik Ladislav Lajčiak s ním zažil celkom zaujímavú odyseu, o ktorej ešte bude reč. Absolvovali ju s ním viacerí priatelia a nadšenci Evelyho diela, na čele s prekladateľom a básnikom Blažejom Belákom. Ten na prezentácii knihy v Ružomberku vyzdvihol ako hlavnú myšlienku Evelyho odkaz: kresťan, neprispôsobuj sa svetu, prispôsobuj sa Kristovi!

Louis Evely je originálny katolícky mysliteľ a spisovateľ 20. storočia. Vzácne skĺbil mystický a  publicistický rozmer a kardinál Yves M. J. Congar o ňom v predslove napísal, že „má nadanie donútiť nás vnímať plnosť významu, duchovného aj ľudského, tých právd, o ktorých si myslíme, že sme pochopili, a umožňuje nám hľadieť na ne z iného uhla v neodmietnuteľnom svetle, ako keď protivné dieťa zrazu zistí, že sa naň díva matka“. Je škoda, že na Slovensku existuje v staršom preklade len jeho Otčenáš, aj ten už nedostupný.

Meditatívna básnická kniha „C´est toi“ je v doterajších prekladoch do 24 jazykov Evelyho najprekladanejším dielom. Predstavuje provokatívne zamyslenia o Božom „mlčaní“, Božom slove, chudobe, láske, odpúšťaní, laickej duchovnosti, nebi... Slovami kardinála Congara, ponúka šancu ísť hlbšie, pod „stereotypné postoje tzv. sociologického katolicizmu s jeho zdedenými religióznymi zvykmi, ktoré nikdy neprekročili úroveň nachystaného, už hotového ,náboženstva´“.

Hĺbku, do ktorej Evely hodlá nemilosrdne rypnúť, naznačuje už názov. Vychádza zo starozákonného príbehu o Dávidovi, ktorému prorok Nátan (po zvedení Betsabé a zavraždení Uriáša) prišiel rozpovedať príbeh o boháčovi, čo chcel pohostiť návštevníkov, a tak ukradol a zabil ovečku chudobnému. Keď rozhorčený Dávid vykrikoval, že taký človek si zaslúži smrť, Nátan mu povedal: „To si ty.“

Poznal, čo urobil.

                               Otvorili sa mu oči a vyznal:

                               „Zhrešil som proti Bohu!“

                Svetlo doň preniklo tak hlboko,    

                               že mu bolo okamžite odpustené.

              A Nátan slávnostne vyhlásil:

                                               „Boh už zmyl tvoju vinu.“ ² Sam 11,2-12, 13

                                     Božie slovo je naozaj účinné!

 

Takým bude aj pre nás,

keď si ho budeme čítať

                   a sústavne opakovať:

„Ten človek som ja.“

My sme tí majitelia hostincov v Betleheme,

čo nemajú izbu pre Neho.

My sme tí Herodesovia,

to nám sa zdá, že toho novonarodeného židovského kráľa,

                    výtržníka,

                    buriča

                           treba sa zbaviť stoj čo stoj.

Keď napokon pripustíme, že verš

„Prišiel k svojim vlastným“

znamená nás,

zrazu sa Evanjelium javí v úplne novom svetle.

Chápeme, prečo bol Kristus prijatý tak chladne,

                  prečo ľudia odmietali v Neho uveriť,

                  prečo bol taký núdzny,

                   taký neuveriteľne chudobný.

Chápeme chatrné plienočky,

   jasličky

   a maštaľku,

kde Ho ubytovali spolu so zvieratami.

Chápeme,

prečo Mu jeho súčasníci

               tak nemilosrdne oponovali,

           tak zlostne sa rúhali.   

Chápeme to, pretože sme rovnakí.

Evely zvykne byť označovaný za jedného z (nepochopených a neprijatých) prorokov Druhého vatikánskeho koncilu (aj „C´est toi“ napísal v roku 1957). Týka sa to napríklad jeho ústretovosti voči laikom a presvedčenia, že laická spiritualita nemôže byť rovnaká ako mníšska.

Čo väčšine z nás chýba, je radosť a hrdosť:

 prenikavé vedomie,

že máme poslanie,

a že slúžime Bohu

od rána do večera,

kdekoľvek sa nachádzame.

Nie sme ľahostajní;

pracujeme intenzívne,

       s nasadením

       a často s vypätím všetkých síl –

ale akosi bez pocitu radosti.

Zavalení svojím zamestnaním zmýšľame čisto svetsky,

                               pokúšame sa ospravedlňovať

                                sporadickými pokusmi v modlitbe a rekolekciách

zahanbujúcu pohanskosť nášho života.

Vieme, že nesmieme celú vec len tak šmariť do kúta,

tak tu i tam skresávame a orezávame hrany,

ako je to len možné.

 

A to je aj dôvod, prečo naše „ náboženstvo“ má taký malý dosah

na náš život  –

našu prácu,

našu skľúčenosť,

naše starosti

           a naše trápenia.

Áno, všetci pripúšťame, že „náboženský život“ je vhodnejší

(„Mária si vybrala lepší podiel“ Lk 10,42),

ale zároveň tvrdíme, že nie pre nás.

„Keď som bola mladá, snívala som stať sa mníškou.

Možno neskôr, keď budem vdova...“

„Mám práve teraz veľa práce,

ale raz, keď budem na dôchodku,

začnem s modlitbou a meditáciou znovu“.

 

Len čo laikova viera trochu zosilnie,

 začína túžiť po kláštornom živote,

          po závideniahodnom, skutočnom náboženstve  

          a čaká na deň,

keď bude môcť praktizovať toto náboženstvo

vdov a dôchodcov

                                                                                              v pokoji a zbožnom ničnerobení.

 

Ako je zrejmé z ukážok, autor svoju „báseň v próze“ zalomil do veľmi komplikovanej štruktúry, kde každý riadok odráža myšlienkovú jednotku, pričom svoju presnú úlohu hrá aj odsadenie zľava – čím sa vytvára zložitý systém vertikál. Ide o starobylý štýl „per cola et commata“, pochádzajúci od sv. Hieronyma a známy zo stredovekých skriptórií. Nie bez ťažkostí sa túto formu rozhodlo dodržať aj vydavateľstvo PostScriptum. Odrazilo sa to na 250-stranovom rozsahu knihy, ktorá celkovo predstavuje pekný umelecký počin – aj vďaka ilustráciám Jozefa Matušku. Konkrétne sa na obálke i vnútri využili tri obrazy z jeho cyklu Krížová cesta.

PostScriptum Ružomberčana Pavla Stana tak postavilo poslednú zastávku na 30-ročnej púti slovenského prekladu. Ladislava Lajčiaka nadchol pre Evelyho esejista New York Times Paul Wilkes, ktorého v roku 1979 náhodou objavil v salóne hotela Turiec v Martine. Spriatelili sa, písali si. O desať rokov neskôr Lajčiak Evelyho preložil. V kurióznych kulisách slovenského vojenského tábora v Líbyi, kde Martinské strojárne v rámci projektu TAS pomáhali spriatelenej krajine s výrobou tankových súčiastok. Hneď po návrate v roku 1990 ponúkal rukopis na vydanie, ale narazil na Evelyho neprijateľnosť v našich cirkevných kruhoch, pretože ten v roku 1968 laicizoval a oženil sa, hoci naďalej tvoril v súlade s učením Katolíckej cirkvi. V roku 2005 prekladateľa postihla vážna choroba, a keď sa od roku 2011 zasa začal usilovať o Evelyho vydanie, stretol sa s odmietnutím postupne štyroch vydavateľstiev. „Nedá sa vydať všetko len preto, lebo s tým príde niekto veľmi nadšený a presvedčený,“ povedal na ich obhajobu Pavol Stano. Tvorivý tím okolo Ladislava Lajčiaka je však o to radšej, že Evelyho meditácie zažiarili do tmy práve na úsvite Vianoc 2019.

Nech nám pomáha vystúpiť zo spolku majiteľov hostincov v Betleheme a otvoriť (sa)...