Kade, há? - alebo Where have all the christians gone

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kade, há? - alebo Where have all the christians gone

Keďže moja, tak – pochopiteľne – subjektívna impresia o sťahovaní kresťanov v politike na Slovensku a o stabilite domova. Písané v deň 30. výročia Nežnej revolúcie a tiež prvej výzvy na zakladanie klubov Kresťansko-demokratického hnutia.

Už v novembri 1989 z väzenia čerstvo prepustený Ján Čarnogurský vyzval slovenskú kresťanskú verejnosť na vytváranie miestnych a obecných klubov zamýšľaného KDH. Ustanovujúci snem sa konal v roku 1990. KDH sa stalo významnou silou ponovembrového politického vývoja na Slovensku. Čarnogurského široké ľudové  hnutie bolo spoľahlivou súčasťou prvých ponovembrových vlád (najprv s VPN a HZDS, potom v Moravčíkovej vláde). Patrilo do prvej línie boja s mečiarizmom, aj preto sa mohlo stať významným prvkom oboch vlád Mikuláša Dzurindu (1998 - 2002, 2002 – 2006) a napokon aj vlády Ivety Radičovej (2010 – 2012). Ani v opozícii sa KDH nikdy nezriekalo svojej agendy ochrany konzervatívnych hodnôt, vrátane života od počiatku a prirodzeného poriadku vzťahov medzi mužom a ženou v manželstve (čo vyústilo do prijatia ústavného zákona o tomto zväzku v roku 2014).

Ešte ani neopadla eufória z porážky komunizmu, a už sa začali objavovať nové egá s inými prioritami – raz viac národnými, inokedy fundamentalistickými. V rokoch 1992-95 Ján Klepáč s Viliamom Oberhauserom opustili KDH a založili SKDH (slovenské KDH, ktoré sa neskôr premenovalo na Kresťansko - sociálnu úniu – KSÚ; tá podporovala HZDS a neskôr vplávala do revitalizovanej SNS). Treba povedať, že v roku 1992, keď sa hlasovalo o ústave SR, poslanci KDH osobne prehlásili, že sú „proti tomuto zneniu ústavy“ (teda nie proti ústave ako základnému právnemu dokumentu), nakoľko nová ústava subsumovala aj mnohé komunistické legislatívy, vrátane potratového zákona. Mečiarovci to demagogicky využívali ako argument antinárodnosti KDH, hoci to bol práve Čarnogurský, ktorý prvý vyriekol víziu o „samostatnej stoličke a hviezdičke“ Slovenska v EÚ.

V roku 1997 sa ako opozičná sila sformovala Slovenská demokratická koalícia (SDK), ktorá bola projektom na volebnú porážku Vladimíra Mečiara. Po splnení tejto misie sa partneri koalície (DÚ, DS, SDSS, SZ, KDH)  mali vrátiť do svojich pôvodných politických strán. Egá a pragmatické kalkuly znovu raz zvíťazili nad pôvodnou dohodou – najmä Dzurinda razil potrebu uvoľnenia kresťanského priestoru smerom k liberálnejším trendom. Aj preto v roku 2000 založil SDKÚ, kam stiahol viacerých pôvodných členov KDH – azda aj s vidinou lepšieho volebného výsledku, ktorý sa naozaj dostavil, no okrem slávy (vstup do NATO, do EÚ, ekonomické reformy) priniesol nielen relativizáciu obsahu kresťanskej politiky, ale aj temné stránky sofistikovaného pragmatizmu (Gorila). V roku 2004 sa do roztržky s Mikulášom Dzurindom dostal minister jeho vlády Ivan Šimko, ktorý v reakcii založil málo úspešné Slobodné fórum (SF) a neskôr (2005-2006) Misiu 21 s alternatívnym modelom kresťanskej politiky – tiež neúspešne.

Príbeh s vatikánskou zmluvou, ktorá bola súčasťou programového portfólia druhej Dzurindovej vlády, je všeobecne známy – len zopakujme, že po nedodržaní tohto záväzku KDH v roku 2006 odišlo z vlády. No pnutie vo vnútri KDH pretrvávalo, nakoľko  sa znovu objavila nočná mora každej politickej stratégie, s kým sa ešte dá vládnuť za cenu nejakých kompromisov a s kým už nie. Samozrejme išlo o SMER – SD, ktorý napokon zostavil vládu s HZDS a SNS (2006-2010). Žiaľ, ako reakcia na extrémne vnútrostranícke napätie a potom aj nešťastné – paradoxne dodnes platné-  uznesenie Rady KDH ( o osude ľudí vôkol Vladimíra Palka a Františka Mikloška) nasledoval ich odchod z radov KDH. Tento odchod významných a mienkotvorných osobností KDH – palkovcov – v roku 2008 vedie k založeniu Kresťansko-demokratickej strany (KDS), ktorej ambície však nikdy nedosiahnu na potrebné politické apogeum. Toto, nazdávam sa, je najväčšia strata pre KDH, nebyť ktorej by dnes preferenčné čísla KDH mohli vyzerať výrazne inak. Na druhej strane sa však nedivím, KDH som zažil zvnútra ako poslanec parlamentu a člen predsedníctva –  možno v čase sebazničujúcej revnivosti, podrazáctva, mazáctva a sebarecyklácie mnohých popredných papalášov KDH. Mesianistické očakávanie od prvého slovenského eurokomisára Jána Figeľa, že vráti KDH, ktoré sa predsedovi Pavlovi Hrušovskému vymklo z rúk, opäť na slávnu orbitu, sa ukázalo ako nepravdepodobné, aj keď Ján Figeľ spustil niektoré očisťujúce procesy pod sloganom kontinuita a zmena. Žiaľ, vnútorný boj a riešenie samých seba miesto prednostnej starosti o ľudovú politiku kresťanov na Slovensku priniesol zdrvujúci výsledok vo voľbách 2016, kedy KDH neprekročilo limit potrebný na vstup do parlamentu. Od roku 2012 sa starosti KDH začali kopiť, pretože rady KDH, poslaneckého klubu a miesta podpredsedov opustili Daniel Lipšic a Jana Žitňanská ( založili nový projekt NOVA – nová väčšina). V radoch KDH zatiaľ zotrval intelektuálne výnimočný, rétoricky presvedčivý a právne kreatívny – avšak osobnostne problematický – Radoslav Procházka, sebavedomý prezidentský kandidát,  ktorý najskôr predstavil svoju platformu Alfa (čo by v hnutí, kde sa diskutuje, nebol problém), no potom s istou povýšenosťou opustil KDH a v roku 2014 spustil svoj alternatívny politický projekt SIEŤ. Ten bol dobrý akurát na to, aby hodil udičku Smeru

Keď premýšľam o predsedníckom období Jána Figeľa,  za krok dobrým smerom považujem politickú formuláciu Ľudovej platformy (KDH, SDKÚ, Most-Híd) ako alternatívy voči kompaktnej sile Smeru, ktorý po suicidálnom páde vlády Ivety Radičovej absolútne monopolizoval vládny priestor (2012-2016). Dobrým rozhodnutím určite bolo prijať do poslaneckého klubu KDH Alojza Hlinu (odídenca od Matovičovho pestrofarebného projektu), aj keď „skalní“ to vnímali ako ohrozenie vlastných pozícií – naviac, keď boli v priamom parlamentnom prenose svedkami, ako Hlina bojuje za naše návrhy viac než my sami. Keď Ján Figeľ po neúspešných voľbách v roku 2016 zložil predsednícku funkciu, nenašiel sa nijaký hrdina, ktorý by tú blikajúcu fakľu kresťansko-demokratickej nádeje zodvihol zo zeme. Väčšinová vôľa rozhodovacích inštitútov KDH však vtedy ukázala práve na Alojza Hlinu, ktorý so svojimi kolegami a očistenými štruktúrami a klubmi štyri roky tvrdo pracuje na priaznivejšom volebnom výsledku pre slovenský konzervativizmus bez zaprdenosti a križiackeho fundamentalizmu. Výsledkom tohto sizyfovského úsilia je inšpiratívny politický program Reštart a tiež vyvážená kandidátka s mnohými zaujímavými osobnosťami a modulárnou pestrosťou skúseností.

Zatiaľ sme sa stále pohybovali v internom priestore KDH a jeho derivátov, heréz, odchodov, reforiem, platforiem a iných izmov. Konfesne identifikovaných kresťanov by sa v rokoch 1989-2006 dalo nájsť aj v Demokratickej strane (DS), ktorá sa v roku 2006 zlúčila s SDKÚ. V roku 2001 sa z demokratickej strany emancipovala OKS (Občiansko-konzervatívna strana), nesúhlasiaca s líniou Ľudovíta Kaníka, ktorý značku DS nakoniec dobre zobchodoval. Mnohí kresťanskí bratia sú v OKS dodnes.

Priestor kresťanskej politiky si však za tie roky uzurpovali (často len z čistého elektoriálneho kalkulu) aj ľudia mimo priestoru KDH alebo bez konotácií s ním. V roku 2010 – na zdesenie vlastných členov – Richard Sulík do SAS vtiahol 4 neznámych Obyčajných ľudí, z čoho neskôr vyrástlo protestné hnutie OĽANO. Nezávislé osobnosti si v roku 2012 užili Matovičove nedôstojné srandičky s detektorom lži, pravda je ale taká, že viacerí jeho hodnotovo nekompatibilný (a preto v početnom vyjadrení vždy riskantný) projekt zožrali aj s navijakom – ak sa mohol stať (a stal) ich vyslaním na poslaneckú orbitu. V súvislosti s KDH mám na mysli najmä angažmán Branislava Škripeka a Richarda Vašečku, krstných otcov letničného a charizmatického hnutia v blízkosti Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže, a tiež kňaza Jána Buca, ktorý sa za politické ambície svojich „detí“ zasadzoval. Pôsobí trochu tristne, že údajne až s ich politickým vstúpením do parlamentu prenikol autentický kresťanský duch. Priznám sa, moc sme sa nemuseli – nás vyrušoval ich ošiaľ konvertitov a ich zrejme dráždil náš stabilný kresťanský tradicionalizmus. Zažil som ich akciu adoptovania si politika – no keď sa mi akési hysterické deti - s chváliacimi rukami nad hlavou - v parlamentnej kinosále začali dotýkať ramien a hlavy, mal som pocit, že celý horím. Nebolo to vôbec príjemné! Ale o to nejde – náboženská skúsenosť môže mať rôzne formy a prejavy.

V nateraz ostatnom volebnom období (1916-1920) sa v tomto kontexte udiali aj iné zaujímavé veci. Richard Vašečka opustil Matovičovu vypočítavú náruč a – súc v tom hecovaný niektorými starými štruktúrami KDH – chcel sa stať hneď predsedom KDH. Anna Záborská, ťažiac aj z výnimočného odkazu svojho otca Dr. Neuwirtha, opustila rady svojho hnutia, lebo sa nedokázala zmieriť s väčšinovým rozhodnutím orgánov hnutia, že po troch volebných obdobiach bude prestávka. Vzala toto rozhodnutie len osobne bez ohľadu na potrebu prirodzenej výmeny kádrov a ideí. Zásluhy nikto neberie, ale každý zdravý organizmus pre svoj život potrebuje okysličenie a novú krv. Lekári túto vec zväčša chápu. Mohol by aj politik, ktorý dostal lukratívnu ponuku  izby s výhľadom na more. Pravda, nie na základe aritmetickej parity – princíp pol na pol by si po takomto precedense mohol uzurpovať každý, kto si z pôdy KDH vytvorí vlastný projekt. Teda teraz Kresťanskú úniu (KÚ). Aby ten truc neskončil neúspechom v ostatných eurovoľbách (spolu so Škripekom), aj keď výtlak celkom určite nebol zanedbateľný, naši protagonisti opätovne skočia na Matovičov háčik, lebo všetko, čo dvíha nepriaznivo sa vyvíjajúce preferencie, sa ráta. Hodnotová dúha (rozumej mnohofarebnosť) OĽANO už nie je nijakou prekážkou a zrejme ani nebude, keď sa jeho rady rozrastú o liberálnych vydedencov zo Sulíkovej SaS. 

Pravda, stopové prvky kresťanského politického zmýšľania sa dajú vystopovať aj v iných stranách – v Smere tento priestor vykrývajú Podmanický, Blanár a Faič, čo má strategický význam, lebo odháňa časť voličov KDH do košiara „sociálnych istôt a pofidérnych balíčkov“.  Nevidím do priestoru SNS, ale si myslím, že tam to – vzhľadom na problematickú 150-ročnú kontinuitu – takisto môže fungovať ako nejaký resentiment. „Preceda“ kapitán s plagiátorským diplomom a verbálnym apnoe by takúto vec určite nepodcenil. S podprahovou kresťanskou vypočítavosťou pracuje aj Sme rodina Borisa Kollára, ktorej verejný priestor formuluje aj „posledný križiak“ Milan Krajniak – možno v zmysle šéfovho biblického hesla „ploďte a množte sa“!

Odkedy sa verejný diskurz zvrhol len na tému registrovaných partnerstiev, genderovej ideológie, sprísňovania interrupčného zákona, abúzu omamných látok a konšpiračný boj s progresivizmom, akosi pribudlo kresťanských (alebo aspoň sa tak tváriacich) ponúk. V extrémnej formulácii sa o to pričiňuje KDŽP (Kresťanská demokracia – Život a prosperita), dokonca v holporte s Kotlebovou extrémistickou úderkou, za čo si vyslúžilo konečne odvážne dubbio KBS. Ani Harabinova Vlasť nezaháľa a vťahuje slovenského kresťana do náruče konšpirácií a nemilosrdenstva, ktoré by Kristus nikdy nepodpísal. Napokon ani v Kiskovej strane-nestrane Za ľudí  nechýbajú kresťania, čo nie je náhoda. Len jedna vec je divná:  opticky sa zdá, že nás, kresťanov v politike, je zrazu viac, ako je vôbec kresťanov na Slovensku, teda, myslím, kresťanov nielen štatistických. Niektorí si dokonca vedia spomenúť aj na miništrantskú minulosť či birmovku.

Priznám sa – ja to mám s politikou a vlastnými preferenciami podobne ako s manželstvom. Navždy a nemenne, v dobrom aj v zlom. KDH – ako každé ľudské spoločenstvo - má okrem jagavých vecí za sebou aj nejaké – verím že dnes už reflektované – hriechy a neduhy. Predsedovia vždy nejakí boli a nejakí budú, nikdy nesadnú všetkým. To najcennejšie, čo však KDH má, je silná komunita klubov a spoločenstiev, čím predstavuje funkčný a spoľahlivý politický štandard – aj keď dočasne umlčovaný nesystémom, avantúrami demagógov a populistov. Toto babylonské zmätenie jazykov raz pominie. Ak cirkvi reprezentujú náboženstvá a vedia sa zmieriť aj s herézami, exkomunikáciami, reformami, odchodmi, za ktorými môže neraz byť zložitá sémantická a hodnotová dynamika, no niekedy aj len obyčajná osobná pýcha, aj najstabilnejšia politická organizácia ponovembrového Slovenska – KDH - prežije. Brány pekelné ju nepremôžu – je napísané v knihe kníh o cirkvi. KDH je politická sila, nie cirkev, ale na základe overenej tridsaťročnej tradície to cítim podobne. Urobme všetko pre to, aby sme vedeli prečítať vábenie Zlého v maskách a šminkách autentických kresťanov.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo