Cirkevné dokumenty k sex. zneužívaniu – kde sa asi stala chyba (4/4)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkevné dokumenty k sex. zneužívaniu – kde sa asi stala chyba (4/4)

"Som človek slabý a neschopný pochopiť právo a zákon. Pane, daj mi múdrosť.“ Biblia, Kniha múdrosti, 9.kap.

Keď to celé prasklo

Podľa mnohých svedectiev osoby sexuálne zneužité kňazmi veľmi často zakúsili, že po oznámení celej záležitosti biskupovi a pri stretnutiach s ním a s kuriálnymi úradníkmi sa stretali s rôznym stupňom odmietania, arogancie a nekompetentnosti. Bývali karhaní, presviedčaní, zastrašovaní a čelili priamym hrozbám, ak by udali vec na polícii, zverejnili v médiách alebo inak vyzradili.

Až napokon istý rodičia už celkom stratil trpezlivosť a dôveru...

Prepuklo to v lete 1984 v diecéze Lafayette, štát Louisiana, keď manželia, ktorých malý chlapec bol sexuálne zneužitý kňazom G. Gautheom, obžalovali na civilnom súde kňaza, biskupa diecézy, nuncia aj pápeža. Od toho momentu sa s civilnými žalobami roztrhlo vrece. Iba v USA sa uskutočnilo viac ako 6000 civilných súdnych procesov (údaj z r. 2011) súvisiacich so sexuálnym zneužívaním detí a mladistvých kňazmi.

Zároveň počas posledných desaťročí minulého storočia tisícky obetí sexuálneho zneužívania alebo ich zástupcovia bombardovali Vatikán listami, v ktorých napr. žiadali o súkromné stretnutia s pápežom aspoň počas Svetových dní mládeže. Odpoveďou bola ignorancia a, čo je najhoršie, absolútna nečinnosť Sv. stolice v daných veciach.

Biskupi USA pochopili, že je veľmi zle. V prvej polovici 90-tych rokov prevzali iniciatívu. Najprv to boli rôzne diecézne smernice, ako postupovať v daných prípadoch, potom vytvorenie špeciálnej skupiny expertov pri biskupskej konferencii, ale najmä snahy presadiť v Ríme zmeny v cirkevnom práve.

Emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej eseji poodhalil situáciu z pohľadu Rímskej kúrie:

Otázka pedofílie sa stala pálčivou, pokiaľ si spomínam, až v druhej polovici 80. rokov. V USA medzičasom narástla na verejný problém, takže biskupi hľadali pomoc v Ríme, pretože cirkevné právo, ako je spísané v novom kódexe, sa nejavilo dostačujúce na podniknutie potrebných opatrení.

Rím a rímski kanonisti mali najskôr problém s týmito prosbami. Podľa ich názoru dočasná suspenzia od kňazskej služby musela postačovať na to, aby sa dosiahlo očistenie a objasnenie. Toto americkí biskupi nemohli prijať, pretože kňazi tým zostávali v službe biskupa, a tak boli posudzovaní ako priamo s ním späté postavy. Obnovenie a prehĺbenie zámerne voľnejšie vystavaného trestného práva nového kódexu si muselo najskôr pomaly prekliesniť cestu. 

K tomu prišiel zásadný problém vo vnímaní trestného práva. Za „konciliárny“ bol považovaný ešte aj takzvaný garantizmus. To znamená, museli byť garantované predovšetkým práva obvineného, a to až do takého bodu, ktorý fakticky úplne vylučoval odsúdenie. Ako protiváha proti často nedostatočnej možnosti obrany obvinených teológov bolo ich právo na obranu v zmysle garantizmu rozšírené do takej miery, že odsúdenia boli sotva ešte možné.


Deväťdesiate roky

V roku 1993 zaslal sv. Ján Pavol II. biskupom USA list, v ktorom píše, že morálne zlo nemá dávať podnet pre senzacionalizmus. Poukázal na to, že médiá v honbe za senzáciami zohrávajú významnú úlohu v tejto kríze. V liste išlo o určité externalizovanie problému, čo bol vtedy typický postoj úradov Sv. stolice (na vine je hyper-presexualizovaná americká spoločnosť, kríza je mediálny konštrukt...).

Biskupi si museli vypočuť tieto slová v čase, keď už náklady Cirkvi v USA na civilné súdne procesy presiahli 400 mil. dolárov a ďalej rýchlo rástli.

Public opinion often feeds on sensationalism and the mass media play a particular role therein. In fact, the search for sensationalism leads to the loss of something which is essential to the morality of society. ... There is already sufficient proof that the prevalence of violence and impropriety in the mass media has become a source of scandal. Evil can indeed be sensational, but the sensationalism surrounding it is always dangerous for morality.
                     List sv. Jána Pavla II biskupom USA, 1993


Americkí biskupi (USCCB) sa ďalej usilovali riešiť problém. A naozaj sa snažili: revidovali dokumenty definujúce diecézne stratégie pre prípady zneužitia, otvárali ďalšie centrá pomoci obetiam zneužívania, hľadali nové formy starostlivosti o obete, vypracovávali rôzne štatistiky a štúdie (napr. Restoring Trust, 1994/95/96)...

Neprestávali ani v jednaniach so Sv. stolicou o zmenách v kánonickom práve. Už začiatkom 90-tych rokov navrhovali právne ukotvenie týchto úprav:

  1. možnosť rýchleho odvolania delikventa zo služobných povinností
  2. možnosť poslať ho na odborné lekárske vyšetrenie
  3. Zadosťučiniť civilnému právu
  4. Nahlásenie delikventa civilným autoritám a spolupráca s nimi 
  5. Podať pomocnú ruku obetiam
  6. Otvorené jednanie s členmi dotknutej komunity

Sv. stolica však zaujímala odmietavý postoj. Lokálny biskupi boli kritizovaní kardinálmi z vatikánskych úradov za to, že cirkevné právo nepoužívajú správne alebo ho nepoužívajú vôbec.

Napokon však Sv. stolica v roku 1994 poľavila aspoň v dvoch požiadavkách: Biskupom USA udelila právnu výnimku, v ktorej bola horná hranica veku zneužitej maloletej osoby posunutá zo 16 na 18 rokov. A doba premlčania bola pre prípady v USA posunutá z piatich na desať rokov od 18-tich narodením obete.

To sa však už požiar mohutne rozhorel aj v Írsku. Prevalili sa viaceré škandalózne prípady sexuálneho zneužívania, ktoré pobúrili celú spoločnosť. Írski biskupi (ICBC) pružne zareagovali a v roku 1996 vypracovali rámcový dokument (Child Sexual Abuse: Framework for a Church response) – obsahoval aj povinné nahlasovanie obvinení zo sexuálneho zneužívania na políciu – a žiadali Sv. stolicu o jeho schválenie (recognitio). Asi po roku (!) Sv. stolica zamietla ich framework pre nesúlad s kánonickými normami a konkrétne, že „povinné nahlasovanie polícii“ vzbudzuje vážne výhrady ako morálnej tak aj kánonickej povahy.

Odôvodňovali to tým, že časť o povinnom nahlasovaní obvinení civilným autoritám, nie je v súlade s cirkevným právom v tom zmysle, že ak by obvinený (ktorý by bol paralelne riešený a odsúdený v cirkevnom procese) podal rekurz voči rozhodnutiu biskupa na úrady Sv. stolice, tie by museli vyhlásiť rozsudok cirkevného súdu za nevalidný, pretože v rámci procesu boli uplatnené kroky, ktoré nemajú cirkevno-právne opodstatnenie.

V roku 1997 aj biskupi Írska a Veľkej Británie rovnako ako biskupi USA dostali výnimku, v ktorej sa kánonický vek mladistvej osoby pre prípady sexuálneho zneužitia posunul zo 16 na 18 rokov.

Austrálsky biskupi v roku 1996 (dok. Towards healing) taktiež navrhovali, napriek potenciálnemu konfliktu s cirkevným právom, podriadenie sa civilným zákonom, čo sa týka nahlasovania sexuálnych zločinov klerikov voči maloletým osobám. V roku 2001 podobne biskupi Veľkej Británie žiadali povinné nahlasovanie týchto zločinov klerikov na políciu.

Odpoveď Sv. stolice bola: Nie. Tak stálo v novom dokumente, ktorý po ôsmych desaťročiach nahradil CS.

Sacramentorum Sanctitatis Tutela 2001

V apríly 2001 vydal sv. Ján Pavol II. inštrukciu Sacramentorum Sanctitatis Tutela (ďalej SST) spolu s normami De Delictis Gravioribus, ktorá nahradila CS. Prvá veľká zmena bola v tom, že samotný dokument už nebol tajný, ale bol široko dostupný verejnosti. Modifikoval niektoré procedúry tak, aby bolo jednoduchšie laicizovať kňaza-delikventa. Kongregácia pre náuku viery (Congregatio de fidei, ďalej CDF) zverejnila sprievodný list.

Poznámka č.2:
Za najpozoruhodnejšiu zmenu v SST pri porovnaní s CS možno považovať fakt, že na zozname graviora delicta sa už viac nenachádza „vonkajší obscénny ťažko-hriešny skutok klerika s osobou rovnakého pohlavia" (crimen pessimum). Ako možný dôvod – viď poznámka č.1 v 3. časti.

Najťažšie delikty, vrátane sexuálneho zneužitia mladistvej osoby klerikom, boli rezervované CDF. To znamenalo, že „kedykoľvek mal ordinár čo i len pravdepodobnú vedomosť o delikte a po tom, čo vykonal predbežné vyšetrovanie“, je povinný hlásiť to CDF, ktorá si môže vyhradiť pre seba obzvlášť závažné prípady. Inak kongregácia štandardne poskytne ordinárovi náležité pokyny, ako má postupovať jeho diecézny tribunál.

Pre celú Cirkev sa posunula veková hranica zo 16 na 18 rokov dokedy je osoba považovaná za mladistvú pre prípady sexuálneho zneužívania. Posunula sa aj doba premlčania skutku do dňa, keď obeť dovŕšila 28 rokov (10 rokov od 18-tich narodenín).

Prípady tohto typu však naďalej zostávajú subjektom Pápežského tajomstva. Kardinál Bertone (vtedy sekretár CDF) túto skutočnosť komentoval slovami:

„Požiadavka, aby bol biskup povinný kontaktovať políciu a udať kňaza, ktorý spáchal zločin sexuálneho zneužitia dieťaťa, je neopodstatnená. Samozrejme, že civilná spoločnosť má povinnosť chrániť jej občanov. Ale civilná spoločnosť musí rešpektovať profesijné tajomstvo kňazov, ako rešpektuje profesijné tajomstvo v iných prípadoch. Tento rešpekt nemôže byť redukovaný len na neporušiteľnosť spovedného tajomstva.“
                     (zdroj, s.9)


Vývoj pokračuje ďalej

Celé 90-te roky a aj začiatkom milénia v praxi stále platilo: nenahlasovať kňazov-sexuálnych predátorov polícii. Podľa Sv. stolice biskupi majú byť pre kňazov duchovnými otcami a nie policajtami.

V roku 2001 bol francúzsky biskup P. Pican odsúdený na 3 mesiace väzenia kvôli neudaniu jedného z jeho kňazov na políciu. Sv. stolica jeho prípad vyzdvihla ako pozitívny príklad biskupa, ktorý radšej podstúpil väzenie, ako by mal udať svojho kňaza. List v tomto zmysle zaslala Kongregácie pre kňazov biskupovi Picanovi a všetkým biskupským konferenciám na svete.

Je vous félicite de n’avoir pas dénoncé un prêtre à l’administration civile. Vous avez bien agi, et je me réjouis d’avoir un confrère dans l’episcopat qui, aux yeux de l’histoire at tous les autres évêques du monde, aura préfére la prison plutôt que de dénoncer son fils-prêtre.
---
Gratulujem Vám, že ste neudali kňaza civilným úradom. Konali ste správne a teším sa, že mám spolubrata v episkopáte, ktorý pred očami dejín a všetkých biskupov sveta, uprednostnil väzenie než aby udal svojho duchovného syna – kňaza.
                     listu kard. Hoyosa, prefekta Kongregácie pre kňazov


V roku 2002 škandály v USA dosahovali vrchol. Biskupi USA napokon presvedčili Sv. stolicu, aby im udelila výnimku z pápežského tajomstva, čo sa týka nahlasovania prípadov civilným autoritám. Sv. stolica udelila recognitio pre tzv. Essential norms, kde sa v bode 11 píše:

Diecéza bude v súvislosti s ohlasovaním obvinení zo sexuálneho zneužívania maloletých civilným orgánom dodržiavať všetky príslušné občianske zákony a bude s týmito orgánmi spolupracovať pri ich vyšetrovaní. Na každej súdnej inštancii bude diecéza radiť a podporovať právo osoby informovať verejné autority.
                     Essential norms for Diocesan/Eparchial policies Dealing with Sexual Abuse of Minors by Priests or Deacons (USCCB, 2002)


Tak po dvoch búrlivých desaťročiach pod tlakom médií a skupín zastávajúcich záujmy obetí a po mnohých jednaniach so Sv. stolicou si biskupi (najmä v USA) postupne začali osvojovať prístup nulovej tolerancie (zero-tolerance): „Kvôli čo i len jednému skutku sexuálneho zneužitia mladistvej osoby – v minulosti, súčasnosti alebo budúcnosti – zneužívajúci kňaz alebo diakon bude natrvalo odvolaný z kňazskej služby.“ (Ess. Norms, 8)

V roku 2002 USCCB zhodnotila uplynulé obdobie dlhých rokovaní so Sv. stolicou slovami: Vatikán nerozpoznal rozsah a závažnosť problému a odmietol naše predošlé pokusy o reformu procesov na odvolanie kňazov-sexuálnych predátorov.

Medzi USA a Sv. stolicou bola kultúrna priepasť. Proti sebe stáli americká túžba po otvorenosti a vatikánske tutlanie. Čím dlhšie Vatikán odmietal návrhy biskupov, tým viac strácali všetky strany tejto diskusie. Lokálne sa dosiahol jeden malý významný krok, ale príbeh mal ďaleko od úspešného konca.

Štatistiky

Jestvuje ohromné množstvo dokumentov publikovaných buď civilnými alebo cirkevnými inštitúciami, ktoré udávajú a analyzujú štatistické údaje. Okrem reportov v úvode 1. časti stoja za pozornosť výročné správy Konferencie biskupov USA (napr. 2013, 2015, 2017, 2018).

Poznámka č.3:
Ničenie spisov v tajnom archíve diecézy opisujú kán. 489 a 1719 CIC/1983. Tieto kánony bývali aplikované nedbanlivo – ničilo sa všetko. Istý austrálsky biskup potvrdil, že biskupi alebo provinciálny predstavení nenechávali žiadne záznamy pre svojho nástupcu, takže nový biskup nevedel, čo sa stalo v predchádzajúcom období. Na tento problém poukázal aj kard. Marx počas stretnutia všetkých predsedov biskupských konferencií v Ríme na jar 2019.

Niekoľko ilustratívnych príkladov z John Jay Report. Tento dokument USCCB mapuje obdobie 1950-2002. Štúdia vznikla na základe 10667 opisov rôznych prípadov.

Obr. Počet nahlásených prípadov (červená) a obvinených kňazov (modrá) v USA podľa rokov. ©USCCB

3280 z týchto prípadov (34 %) obsahuje orálny sex alebo pohlavnú penetráciu. Medzi obeťami boli chlapci a dievčatá v pomere 80 ku 20 %. Drvivá väčšina obetí bola mladšia ako 15 rokov.

Obr. Veková škála obetí. Prvý stĺpec - vek obete, druhý stĺpec - počet prípadov. ©USCCB 

Pred cirkevnou autoritou bolo obvinených 4392 kňazov, čo predstavuje 4 % všetkých kňazov v USA za sledované obdobie v priemere. Ako vidno z nasledujúceho grafu, v niektorých rokoch bolo obvinených viac ako 10 % z počtu kňazov vysvätených v danom roku - každý desiaty kňaz!

Obr. Percentuálny podiel obvinených kňazov z počtu vysvätených kňazov podľa rokov. ©USCCB

Pred civilným súdom bolo obvinených 396 kňazov (9 %) a odsúdených 259 (6 %) kňazov z celkového počtu obvinených pre cirkvou. Do väzenia išlo okolo 100 kňazov.

Obr. Počet kňazov obvinených pred civilným súdom, ©USCCB
V obrázku majú chybu: 5.0 -> 9.0 %

Obr. Počet kňazov odsúdených civilným súdom, ©USCCB

Pre porovnanie podľa dokumentu Konferencie biskupov Poľska v sledovanom období 1990-2018 bolo obvinených 382 kňazov, pričom 95 % z nich sa riešilo kánonickým procesom. 10 % obvinených bolo uznaných nevinných a 25% bolo potrestaných uvoľnením z duchovného stavu. Hoci 52 % obetí bolo mladších ako 15 rokov, len 44% prípadov skončilo pred štátnymi orgánmi. Chlapci a dievčatá boli v pomere 60 - 40 %.

Začiatok milénia

Pobúrenie katolíckej verejnosti v prvom desaťročí nového milénia bolo umocňované každou novou zverejnenou správou (príklady v úvode 1. časti) o prípadoch sexuálneho zneužívania detí a mladistvých klerikmi a o ich ututlávaní cirkevnými autoritami. Takýchto referátov vyšlo viac ako sedemdesiat. V mnohých krajinách sa týmito záležitosťami zaoberali samotné vlády. Zriaďovali sa špeciálne vyšetrovacie komisie a pod.

V roku 2009 vyšli v Írsku reporty, ktoré naplno odhalili katastrofálnu situáciu. Ukázalo sa, že sexuálne skazená fyzická, citová a duchovná devastácia detí nebola náhodilá. Bola systematická. Bola súčasťou každodenného života a skutočne hlboko zakorenená v samotnej kultúre systému starostlivosti o deti v katolíckom Írsku.

Reporty poskytli detailný obraz o mravnej skaze, ale aj inštitucionálnom zatajovaní zločinov. Tieto skutočnosti počas veľmi dlhej doby neboli neznáme cirkevným autoritám. Murphyho report (r. 2009) zdôraznil neexistenciu žiadneho prípadu potrestania biskupa Sv. stolicou.

Pápež zaslal írskym katolíkom pastoračný list, v ktorom si sype popol na hlavu. Situácia musela byť pre neho o to ťažšia, že dlhé roky bol (resp. mal byť) v centre diania ako prefekt vatikánskej kongregácie, ktorá mala tieto veci riešiť.

Nemožno popierať, že niektorí z vás a z vašich predchodcov – niekedy veľmi vážne – zanedbali aplikovanie už dávno kodifikovaných noriem kánonického práva ohľadne trestného činu zneužívania detí. V reakcii na tieto obvinenia došlo k vážnym chybám. Viem, že bolo ťažké obsiahnuť šírku a komplexnosť tohto problému, získať dôveryhodné informácie a prijať správne rozhodnutia vo svetle protichodných rád odborníkov. Napriek tomu treba priznať, že pri posudzovaní sa urobili závažné chyby a že sa prejavili nedostatky v riadení. (11)
                   Z listu Benedikta XVI. írskym katolíkom


V Cirkvi sa začalo obdobie početných biskupských rezignácií, či už dobrovoľných alebo vynútených a, čo bolo nevídané, viacerí biskupi boli dokonca v krátkom čase odvolaní z úradu. Samozrejme iba so stručným a nič-nehovoriacim odôvodnením odvolania biskupa, keďže celý vyšetrovací proces (resp. administratívnu procedúru) vrátane výsledkov viazalo pápežské tajomstvo. (Za celé 20. storočie Sv. stolica odvolala len dvoch biskupov.)

Situácia sa však neupokojila. V roku 2011 vyšla ďalšia rozsiahla správa (Cloyne Report), ktorá priliala olej do ohňa. Hnev ľudí exemplárne artikuloval írsky premiér – predseda vlády jednej z najkatolíckejších krajín – v príhovore k parlamentu: „Cloyne report odhalil nefunkčnosť, elitárstvo, odtrhnutie od reality a narcizmus ktoré do dnešného dňa dominujú v kultúre Vatikánu.“

To sa už Sv. stolica poponáhľala. Medzitým vyšla novelizovaná verzia SST. Avšak krátko nato Benedikt XVI. rezignoval.

Sacramentorum Sanctitatis Tutela 2010

Najvýznamnejšie nóvum bol dišpenz od pápežského tajomstva počas predbežného vyšetrovania, aby sa umožnilo biskupom nahlasovať polícii prípady sexuálneho zneužívania detí kňazmi a to v štátoch, kde je toto nahlasovanie povinné.

Uverejnenie SST doplnili štyri oficiálne komentáre Sv. stolice: Sprievodný list CDF, historický prehľadkomentár hovorcu p. Lombardiho a porovnanie zmien v oboch verziách.

Aktualizovaná verzia ďalej priniesla:

  • Zrýchlenie procedúry prepustenia z klerického stavu – už nie len súdnym procesom, ale možný je i mimosúdny dekrét: Hoci prípady, ktoré môžu vyústiť do prepustenia z klerického stavu, si vyžadujú súdny proces, aby bola v dostatočnej miere zaručená ochrana práv obvineného, v jasných a notorických prípadoch môže byť laicizácia vinného klerika uložená jednoduchou administratívnou procedúrou.
  • Doba premlčania z 10 rokov na 20 rokov, teda do dňa 38. narodenín obete. CDF môže urobiť výnimku a dobu premlčania úplne zrušiť pre špecifické prípady.
  • Rozšíril sa zoznam delicti graviora o sexuálne zneužívanie mentálne postihnutých ľudí a vlastníctvo detskej pornografie.
  • Utajenie súdneho procesu však zostáva v platnosti

Čo sa týka spolupráce s civilnými autoritami, obsah procesu má ostať utajený. Normy sú súčasťou trestného kódexu kánonického práva, ktoré je samo o sebe kompletné a úplne nezávislé od civilného práva. Hovorca Sv. stolice ešte dodáva: „Plášť tajomstva zostáva zachovaný kvôli zaručeniu ochrany dôstojnosti všetkých zúčastnených osôb.“

CDF upresnila, že delicti cum minore neznamená len fyzický kontakt alebo priame sexuálne zneužitie, ale aj nepriame zneužitie ako ukazovanie pornografie alebo odhaľovanie sa pred maloletými. Takisto je medzi delicti graviora zahrnuté vyhľadávanie a sťahovanie detskej pornografie na internete, resp. vlastníctvo detskej pornografie na akomkoľvek médiu.

Vývoj stále pokračuje ďalej

Pápež František jasne povedal, že „zločin a hriech sexuálneho zneužívania detí nesmie byť už viac utajovaný. Zaväzujem Cirkev k horlivej bdelosti pri ochrane deti pred zneužívaním a sľubujem, že povinnosť skladať účty bude platiť pre všetkých, vrátane biskupov.“

Odvolanie biskupa alebo odňatie jeho úradu ako z ekleziologického tak i právneho hľadiska vôbec nie je jednoduché, čo potvrdili aj nedávne praktické skúsenosti Sv. stolice v známych prípadoch. Navyše vôbec neexistoval dokument, ktorý by definoval procedurálny rámec. V roku 2016 túto medzeru rieši apoštolský list Come Una Madre Amorevole. (slov. / angl.)

Dokument dopĺňa kán. 193 CIC/1983 o odvolaní biskupa pre vážne dôvody, medzi ktoré patrí aj nedbanlivosť vo vykonávaní úradu obzvlášť vo vzťahu k prípadom sexuálneho zneužívania mladistvých.

Pri Sv. stolici bola zriadená Pontifikálna rada pre ochranu mladistvých. Jej prezident výstižne zhrnul súčasný postoj Sv. stolice k nahlasovaniu zločinov klerikov:

Všetci členovia Cirkvi musíme napĺňať naše povinnosti vyplývajúce z civilného práva, ba dokonca nad rámec jeho požiadaviek všetci máme morálnu a etickú povinnosť nahlasovať podozrenia zo sexuálneho zneužívania civilným autoritám, lebo oni majú poverenie ochraňovať našu spoločnosť.
                   kard. Sean O'Maley, OFMCap (zdroj)


Cirkevno-právne je tento postoj ukotvený v najnovšom dokumente Vos estis lux mundi (2019, angl. / slov.). Inštrukcia sa vzťahuje na biskupov obvinených zo zanedbania iniciovania (civilného) trestného a kánonického vyšetrovania sexuálnych zneužívaní. Objasňuje, že podriadenie sa civilnému právu je pre biskupa normatívnou požiadavkou, ktorej zanedbanie môže viesť k jeho potrestaniu cirkevným trestom cenzúry.

Dokument obsahuje štyti hlavné ustanovenia:

  • Umožnuje oznamovať prípady sex. zneužívania maloletých klerikom civilným autoritám:
    Čl. 4 §3. Tomu, kto podá oznámenie, nemôže byť uložená nijaká povinnosť mlčanlivosti ohľadom obsahu tohto oznámenia.
  • Povinnosť zriadiť inštitúciu pre vyšetrovania biskupov a iných v pozícii autority (tzv. metropolitný model)
  • Povinnosť zaviesť v každej diecéze stabilný a ľahko dostupný systém pre nahlasovanie zneužívania alebo jeho ututlávania.
  • Stanovuje pevné termíny:
Čl, 10 §2. Dikastérium neodkladne a v každom prípade do tridsať dní od prijatia prvého oznámenia ... poskytne náležité inštrukcie ohľadom toho, ako v konkrétnom prípade postupovať.
Čl. 14 §1. Vyšetrovanie musí byť  uzavreté v lehote deväťdesiatich dní alebo v lehote, ktorú stanovujú nariadenia spomínané v článku 10 §2.


Je všetko tak, ako treba? Čo ďalej...

Ako vidno z historického prehľadu katolíci v USA boli v postoji k týmto veciach vždy o krok vpred. Aj dnes je medzi nimi stále živá a otvorená diskusia. Ako vážny problém vidia v tom, že stále sa prakticky a systematicky neriešia pochybenia biskupov, ktorí buď sami páchali delicta graviora, alebo aktívne kryli kňazov-delikventov.

USCCB v spolupráci s laickými expertami navrhovala, aby sa na národnej úrovni vytvorila komisia odborníkov-laikov, ktorá by vyhodnocovala sťažnosti proti biskupom a eventuálne vážne pochybenia by hlásila Sv. stolici. O tomto návrhu sa malo hlasovať na zasadaní konferencie biskupov USA minulý rok na jeseň, ale Sv. stolica narýchlo intervenovala a hlasovanie o tomto bode zrušila. S odôvodnením, že pápež chce riešiť túto vec globálne na stretnutí predsedov všetkých biskupských konferencií vo februári 2019.

Toto stretnutie však bolo pre amerických veriacich veľkým sklamaním. Už sa poučili, že reči, prísľuby, ospravedlnenia a „happy talks“ sú nič. Očakávajú konkrétne činy a to najmä voči biskupom, ktorí delikty sami páchali alebo ututlávali. Pretože tie veci sa stále dejú aj teraz.

Ukážkový príklad. Na tlačovej konferencii priamo počas februárového stretnutia sa redaktorka spýtala hovorcov:

- Vieme, že v Argentíne je biskup, ktorý mal gay-porno s mladistvými hercami vo svojom mobile. Ako môžeme veriť, že toto je posledný krát, čo počujeme „Už nikdy viac žiadna korupcia v tomto ohľade“, keď napokon pápež František sám kryl niekoho v Argentíne, kto mal tínedžerské gay-porno v mobile... Môžeme vlastne veriť, že toto (prístup Sv. stolice) sa zmení?

- Arcibiskup Scicluna nebol schopný odpovedať...
                   VIDEO, čas 25:00


Ani metropolitný model, kde arcibiskup-metropolita má v danej veci zodpovednosť za biskupov v metropolii, vec úplne nerieši. Veď čo ak je páchateľom aj sám metropolita? V USA mali nedávno takých hneď troch. Ako môže takýto metropolita riešiť svojich podriadených, keď sám je páchateľom?

Problém je, že navonok sa robia opatrenia (vyhlásenia, dokumenty, právne úpravy), ale v skutočnosti sa podľa nich nekoná a páchatelia, najmä z radov biskupov, sa ďalej kryjú rovnako ako tomu bolo v minulosti: Kedysi štátny sekretár kard. Sodano kryl kard. Groëra, rímska kúria McCarricka, František argentínskych biskupov etc. etc.

Biskupi musia byť braní na zodpovednosť! Američania očakávajú transparentnosť a zverejnenie aspoň rámcových údajov o aktuálne vyšetrovaných biskupoch Sv. stolicou: koľko biskupov, ktorí biskupi, v akej fáze je vyšetrovací proces... V histórii sa veľmi draho* poučili, že dávať tu niekomu druhú šancu, nie je cesta.

*Poznámka č.4:
Finančné náklady Katolíckej cirkvi v USA kvôli prípadom sexuálneho zneužívania dosiahli astronomických výšok. Napríklad v roku 2007 iba v diecéze Los Angeles to bolo 660 miliónov dolárov. Len za rok 2009 eviduje USCCB 15235 obvinení. Počet obetí za celé sledované obdobie v USA je spolu asi 100 tisíc. Uskutočnilo sa vyše 8600 civilných súdnych procesov, realizovalo sa množstvo liečebných a preventívnych programov... Celkové náklady podľa USCCB boli 3,8 miliardy USD (= str.105 + str.32 + str.38). Niektoré diecézy finančne skrachovali. 

Slovensko

Zverejnené informácie sú veľmi strohé. Uskutočnilo sa 17 cirkevných súdnych procesov, väčšina za posledných 10 rokov. Čo bolo predtým, nevieme. Čísla takisto nie sú presné. Udáva sa, že väčšina obetí mala viac ako 15 rokov. Dva prípady skončili pred civilným súdom.

Konferencia biskupov Slovenska zadosťučinila požiadavkám Sv. stolice na zavedenie protiopatrení, aby sa v čo najväčšej možnej miere zabránilo opakovanému výskytu tohto problému:

  • Boli vypracované detailné smernice, ako postupovať v prípadoch sexuálneho zneužívania klerikmi.
  • Vytvorilo sa kontaktné miesto, kde je možné jednoducho dostupným spôsobom problém nahlásiť.
  • Bolo vytvorené centrum na ochranu maloletých.

K obvineniu Mons. Chautura spred dvoch rokov možno povedať, že ak sa skutok stal, tak ako ho opísala pani O’Connor, je tento podľa cirkevných zákonov premlčaný, nakoľko právne úpravy prijaté v ostatných desaťročiach neplatia retrospektívne.

Všeobecne platí, že ak sa skutok stal do apríla 2001, doba premlčania je 5 rokov od 18-tich narodenín obete. Ak sa stal v období od mája 2001 do apríla 2010, doba premlčania je 10 rokov, ale CDF pri posúdení prípadu môže spraviť výnimku a zrušiť dobu premlčania. Po roku 2010 je doba premlčania 20 rokov, opäť CDF môže udeliť výnimku.

Záver

Cirkevné právo je robustný a kompaktný systém s veľmi bohatou históriou. Rieši stovky všemožných praktických situácií života Cirkvi ad intra aj ad extra vo vzťahu k spoločnosti. Pochopiť kultúru spoločnosti si vyžaduje poznať i úlohu práva, ktoré kultúru spoluvytvára.

Zo širšej perspektívy je kríza sexuálneho zneužívania detí a mladistvých v Cirkvi aj kultúrnou krízou. Jej príčiny sú komplexné a ani cirkevné právo nie je bez podielu na jej vzniku, ako pojednáva článok.

Od počiatku cirkevných dejín bol v profánnej spoločnosti prítomný konsenzus, že sexuálne obcovanie dospelej osoby s dieťaťom je perverzné. Svetské právo reflektovalo túto skutočnosť. (Lex Iulia de vi publica, 1. stor. pred K. Digesto di Justiniani, 6. stor.) Po odsúdení páchateľa svetskou mocou bol skutok sexuálneho zneužitia dieťaťa prísne trestaný, v niektorých etapách dejín dokonca najvyšším trestom.

Cirkev mala takmer od počiatku svojej histórie exkluzívnu jurisdikciu nad klerikmi. Keď v minulosti cirkevný súd odsúdil kňaza vinného z pohlavného zneužitia maloletej osoby a bol mu udelený trest prepustenia z klerického stavu, znamenalo to prenechanie laicizovaného klerika svetskej moci, ktorej súd mu vymeral ďalší trest. Automatická následnosť cirkevného trestu degradácie klerika a civilného trestu platila počas väčšiny storočí cirkevných dejín.

Len asi za posledných 150 rokov sa táto prax minimalizovala z rôznych dôvodov. Bola to jednak obava z porušenia spovedného tajomstva, ak sa delikt stal počas vysluhovania sviatosti spovede, a s rozvojom masovo-komunikačných prostriedkov (rozmach tlače v 19. storočí, rozhlasu po r. 1922, televízie v 30-tych rokoch) aj obava z vyvolania verejného pohoršenia.

Je na zamyslenie, hoci problém je zložitý vzhľadom na možné psychiatrické diagnózy, aký asi mohol mať vysvätený muž vzťah k duchovným skutočnostiam (sv. omša, modlitba breviára, celibát...), ak bol schopný penetrovať dieťa.

Najhorší možný trest, aký cirkevný súd takému delikventovi mohol udeliť, bolo, že odsúdený už nemohol (zo subjektívneho pohľadu asi „nemusel“) slúžiť omšu, modliť sa breviár... A ešte prestal od Cirkvi dostávať peniaze, hoci aj to je otázne (kán. 1350 §2). Čiže musel sa zamestnať ergo bol potrestaný tým, čo väčšina ľudí bežne musí robiť.

Kán. 1350 § 2 - Avšak o prepusteného z klerického stavu, ktorý je pre trest naozaj v núdzi, má sa ordinár postarať čo možno najlepším spôsobom.


Aj strach pred trestom býva dôležitým atribútom motivácie. Viete si predstaviť pocit, že môžete páchať Vami preferované trestné činy koľko len chcete a naozaj reálne za to nehrozí žiaden trest, maximálne Vás môžu vyhodiť z práce? OK, niektorí politici ten pocit poznajú.

To, že pápež nedávno aj explicitne formálne zdôraznil povinnosť nahlasovať civilným orgánom trestný čin klerika sexuálne zneužívajúceho deti a povinnosť spolupracovať s civilnými autoritami na jeho vyšetrovaní neprinieslo žiadnu novinku. Veci sa len vrátili do normálu.

 

<<< 3. časť

 

E. Peters: When bad advice in confession becomes a crime (link)

G. Weigel: Lay collaboration and episcopal authority (link)

Úvodný obrázok: T. Škublová

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo