Cirkevné dokumenty k sex. zneužívaniu – kde sa asi stala chyba (1/4)

O príčinách sexuálneho zneužívania detí a mladistvých klerikmi na pozadí vzťahov kánonického práva a civilného práva, štátu a Cirkvi.

Nedávno boli publikované dva kompetentné články (esej Benedikta XVI. a následná reakcia historičky B. Aschmann) o príčinách vzniku krízy sexuálneho zneužívania detí a mladistvých klerikmi. Emeritný pápež vo svojej eseji naznačil, že k zlyhaniam prispel aj „zásadný problém vo vnímaní trestného práva.“

Čo je ukryté za týmto slovným spojením? Akú úlohu zohralo kánonické právo v tejto kríze?

Týmto a podobným otázkam sa v zahraničí venovali mnohí biskupi, cirkevní právnici a celé expertné skupiny. Chcem sa pokúsiť o stručný súhrn názorov zvonka aj zvnútra Cirkvi sledujúc zároveň chronologický prehľad cirkevných dokumentov na danú tému.

Úvod

V posledných desaťročiach vypracovali tímy odborníkov rozsiahle správy, ktoré zhromaždili dáta dotýkajúce sa množstva konkrétnych prípadov sexuálneho zneužívania v prostredí Cirkvi. Medzi najznámejšie referáty patria:

Pennsylvania Grand Jury Report (2018, USA),
Správy Konferencie biskupov USA,
John Jay Report (2004, USA - cirk. dok., skúmané obdobie: 1950 – 2002),
Filadelfia Grand Jury Report (2003, USA),
Royal Commision Report (2017, Austrália),
Správa komisie kard. Bernardina (1992, Chicago, USA, 1951 – 1991),
Cloyne Report (2011, Írsko, 1996 – 2009),
Murphy Report (2009, Írsko - vládny dok., 1975 – 2004),
Ryan Report (2009, Írsko, 1936 – 2004),
Správa Konferencie biskupov Nemecka (2018, 1946 – 2014),
Správa Konferencie biskupov Poľska (2019, 1990 – 2018).

V správach nájdeme konkrétne mená kňazov zneužívajúcich deti, opisy ich skutkov, rôzne štatistiky, odborné analýzy príčin tejto krízy v Cirkvi...

Najčastejšie spáchanými skutkami boli: dotýkanie sa obete cez oblečenie (52,6%), dotýkanie sa obete pod oblečením (44,9%), klerik vykonával orálny sex (26%), obeť bola vyzlečená donaha (25,7%), penetrácia penisom alebo pokus o penetráciu penisom (22,4%).
Referát Konferencie biskupov USA, str. 6
• 11-ročné dievča bolo znásilnené kňazom a otehotnela. Kňaz ju zobral na interrupciu.
​• Tínedžerka bola obchytkávaná kňazom počas toho ako ležala fixne pripútaná na nemocničnom lôžku. Kňaz prestal až keď bola schopná zazvoniť na sestru.
• Chlapec sa prebudil nadrogovaný v kňazovej posteli počas toho, ako kňaz cmúľal jeho penis, pričom ďalší traja kňazi sa prizerali a masturbovali.
Grand Jury Report, str. 3


Vo vyššie uvedených dokumentoch sa cirkevné právo uvádza tiež ako jeden z činiteľov, ktorý sa spolupodieľal na mohutnom rozmachu sexuálneho zneužívania detí a mladistvých duchovnými osobami tým, že vytváralo „priaznivé“ podmienky pre neadekvátne reakcie cirkevných autorít na tento problém.

Pre úplnejší obraz o úlohe, ktorú kánonické právo zohralo, je vhodné načrtnúť na úvod jeho historický vývoj zvlášť so zreteľom na sexuálne delikty klerikov a vzťah k civilným autoritám.

História cirkevného práva do roku 1900

Kodifikované cirkevné právo v dnešnej podobe je veľmi mladé. Väčšiu časť histórie Cirkvi jestvovalo v zložitom komplexe knižných zbierok, koncilových dekrétov, listov pápežov a pod.

Už vo Svätom písme v Novom zákone sa v listoch apoštolov stretávame s napomenutiami a odporúčaniami presbyterom ohľadne mravnej čistoty. Tieto pravidlá v ďalších storočiach rozvíjali cirkevní otcovia a koncily.

Biskup Athenagoras (r. 177) hovoril o sodomii, vrátane efebofílie a pedofílie, ako o anti-kresťanských praktikách. Pre páchateľov požadoval exkomunikáciu.

Cirkevné koncily pokračovali v promulgovaní pravidiel pre ich lokálne komunity a v podstate sa zaoberali riešením ad hoc situácií v podobe dodatkov k imperiálnym zákonom.

Koncil v Elvíre (r. 306) zaviedol permanentnú exkomunikáciu pre biskupov, kňazov a diakonov, ktorí boli usvedčení ako sexuálni delikventi. Nesmeli dostať prijímanie dokonca ani na konci života (viaticum) kvôli škandálu a ohavnosti ich zločinu.

Sv. Bazil Veľký (4. stor.) spomína vo svojich mníšskych pravidlách: „Klerik alebo mních, ktorý sexuálne obťažuje mladých chlapcov má byť verejne bičovaný, opľuvaný a držaný vo väzení 6 mesiacov v reťaziach o chlebe a vode. Po prepustení má byť ďalej pod dohľadom supervízora.“

V roku 313 udelil cisár Konštantín Cirkvi množstvo privilégií vrátane práva klerikov byť súdení výhradne pred cirkevnými súdmi (privilegium clericale). V roku 379 bolo kresťanstvo deklarované ako oficiálne náboženstvo cisárstva.

V 5. storočí, keď barbari napadli a vyplienili Rím, Cirkev postupne vyplnila politickú aj sociálnu medzeru: poskytovala sociálne služby, vzdelávanie a pripadlo jej dokonca riešiť aj politické veci. Pôsobila rovnako v náboženských aj svetských záležitostiach.

Po čase sa dá hovoriť o istom duálnom panovaní cisára a pápeža. Vládli v symbióze, čo trvalo viac ako šesť storočí. Hierarchia mala aj politickú moc.

Počas panovania rímskeho cisára Justiniána (6. stor.) si Cirkev v rozsudkoch (censura) prisvojila vojenskú prax degradácie v podobe uvoľnenia klerika z klerického stavu, takže privilégium kňazského stavu ho už viac nechránilo pred civilným súdom a eventuálnym uväznením svetskou autoritou.

V 6. storočí sa začala rozvíjať prax individuálnej spovede. Vznikla zbierka trestov pre určité hriechy (penitentiale), ktorá sa používala až do 12. storočia. Kniha obsahuje taktiež detailný zoznam sexuálnych hriechov a príslušných trestov, ktoré boli prísnejšie pre klerikov ako pre laikov.

Slovom „sodomia“ sa v nej označuje akákoľvek sexuálna aktivita pozbavená plodnosti. Penitenciál považuje v tejto súvislosti uvoľnenie z klerického stavu za nedostatočné a pre niektoré hriechy určuje trest uväznenia.

V 11. storočí sa už cirkevné právo začína rozvíjať do podoby v akej ho poznáme dnes, ako separátny súbor zákonov platných pre celú Cirkev. Wormsský biskup Buchard vydal v roku 1025 svoje slávne dielo Decretum, čo je súbor 20 kníh cirkevného zákonníka. V ňom cituje vyššie uvedenú normu sv. Bazila Veľkého, ktorá bola dokonca aj po 700 rokoch považovaná za adekvátnu formu trestu.

V tom čase vydáva sv. Peter Damiani Liber Gomorrhianus, ktorá ovplyvnila dekréty Leva IX. Tie boli spísané sv. Rajmundom z Peňafortu. Dotýkame sa okrajovo aj zložitej problematiky vývoja postoja Cirkvi k homosexualite.

Ďalším míľnikom v systematizácii cirkevného práva bol rok 1140. Kamaldulský mních Gratian – je považovaný za otca cirkevného práva – zhromaždil viac ako 4000 kánonov do právneho systému známeho ako Decretum Gratiani.

Čo sa týka trestu za sexuálne zneužívanie chlapcov klerikmi ide ďalej ako Buchard a požaduje trest smrti. Hoci tieto dekréty neboli uznané za oficiálnu zbierku cirkevných zákonov, mali značný vplyv na neskoršie dekréty pápeža Gregora IX. iniciátora inkvizície.

Upevňovala sa prax trestať klerikov za sexuálne zneužívanie degradáciou a prenechaním civilným autoritám, aby boli súdení podľa svetského práva. Túto prax potvrdil aj Tridentský koncil v roku 1551.

V roku 1170 bol zavraždený Canterburský arcibiskup sv. Tomáš Becket práve preto, že zastával právo Cirkvi súdiť pedofilného kňaza pred cirkevným súdom, a nechcel dovoliť, aby ho súdil civilný súd kráľa Henricha II.

V roku 1542 pápež Pavol III. ustanovuje Sväté ofícium všeobecnej inkvizície, ktorej neskôr Sixtus V. udeľuje kompetenciu vyšetrovať a viesť procesy proti herézam, schizme, apostázii, mágii, čarodejníctvu, vešteniu, zneužitiu sviatostí...

V roku 1561 Pius IV. v bule Cum sicut nuper stanovuje, že kňaz vinný z crimen sollicitationis (vysvetlené ďalej) bol považovaný za heretika alebo prinajmenšom bol podozrivý z herézy, nakoľko najvlastnejšia povaha zločinu je spojená s falošnou doktrínou. Pápež poveril španielsku inkvizíciu aby riešila kňazov, ktorí sa dopustili sexuálnych deliktov.

Aj sv. Pius V. bulami Cum Primum (r. 1566) a Horrendum (r. 1568) potvrdzuje, že klerici, ktorí zhrešili proti prírode (peccatum contra naturam) majú byť pozbavení kňazstva a okamžite prenechaní svetskej moci.

Napríklad medzi rokmi 1570 a 1630 v Aragónsku vyšetrovala španielska inkvizícia viac ako 1000 prípadov sodomie, pričom asi jedna pätina obvinených boli kňazi. Bývali odsúdení buď na 4 roky väzenia alebo 5 rokov na galejach. Výnimkou nebol ani trest smrti.

Treba zdôrazniť, že samotná Cirkev nikdy nevykonávala trest smrti za nejaký hriech. Skôr zdôrazňovala pokánie a nápravu. Cirkev, v snahe podržať si jurisdikciu v týchto otázkach, sa vlastne snažila ochrániť obvineného proti oveľa krutejším trestom civilných súdov.

V roku 1622 pápež Gregor XV. bulou Universi Dominici gregis rozšíril platnosť legislatívy týkajúcej sa sexuálneho zneužitia počas spovede z území, kde operovala inkvizícia, na všekty územia v cirkevnej jurisdikcii.

V roku 1741 Benedict XIV. v inštrukcii Sacramentum Poenitentiae (lat.+ angl.) potvrdzuje, že závažné delikty majú byť rezervované Kongregácii pre inkvizíciu.

V polovici 19. storočia už možno vidieť v niektorých krajinách neochotu Cirkvi vydať klerikov-delikventov svetským autoritám. Za pápeža Gregora XVI. vydala Svätá stolica dekrét oslobodzujúci penitentov od kánonickej povinnosti nahlásiť kňazov, ktorí sexuálne obťažovali v spovednici (crimen sollicitationis) „v krajinách schizmatikov, heretikov a mohamedánov“ s odôvodnením, že „bolo jednoduché pre takých kňazov vyhnúť sa trestu v rukách schizmatických biskupov a neverných sudcov.“

Následne v roku 1867 vydal Pius IX. inštrukciu (lat. + angl.) požadujúcu uchovať všetky procesy s klerikmi-delikventami vo veci crimen sollicitationis (viď podrobné vysvetlenie v 2. časti) v absolútnom utajení (bod 14). Ich prenechanie svetskej moci sa už nespomína.

Túto prax potvrdil aj Lev XIII. inštrukciou z roku 1890 (lat. + angl.), ktorá utajenie (body 5, 8) obsahu cirkevno-právneho procesu pri konkrétnom riešení klerika-sexuálneho delikventa vo vyššie spomenutej veci prakticky postavila na úroveň spovedného tajomstva.

Spoločensko-politický kontext

Pre lepšie pochopenie zmien v cirkevnom práve okolo roku 1900 treba pripomenúť niektoré spoločenské javy, na ktoré musela Cirkev postupne reagovať aj uspôsobením svojho právneho systému, nakoľko nový spoločenský kontext bol úplne odlišný od predchádzajúcich storočí.

V Európe 19. storočia silnie vlna anti-katolicizmu. Možno povedať, že už francúzska revolúcia v roku 1789 bola aj revolúciou proti dominancii katolicizmu v spoločnosti. Ďalej sú to javy ako rozmach národnooslobodzovacích hnutí, zánik pápežského štátu v roku 1870 a po roku 1900 aj zánik monarchií, ktoré počas mnohých storočí garantovali viac-menej stabilné status quo pre Cirkev a cirkevné právo vo vzťahu k svetskej moci.

V krajinách, ktoré boli takmer dve tisícročia formované kresťanstvom a jeho tradíciou, nastáva s urýchľujúcimi sa spoločenskými zmenami v 20. storočí aj postupné uvoľňovanie spätosti štátu a náboženstva. Takisto dochádza k zmene charakteru religiozity: od tradičnej, zdôrazňujúcej istotu viery podporovanú učiteľským úradom Cirkvi k religiozite zdôrazňujúcej jedinečnosť, kreativitu a neinštitucionalizovanú, s cirkvami menej spojenú religiozitu.

V takejto spoločenskej atmosfére sa tiež formovalo chápanie náboženskej slobody a vzťahu štátu a cirkví. Existuje viacero modelov týchto vzťahov, ale vo všeobecnosti je rozšírený princíp odluky štátu a cirkví, a je akceptovaný aj samotnými náboženskými spoločenstvami.

Najvýraznejší príklad dôsledného oddelenia štátu a Cirkvi predstavuje Francúzsko. Odluka bola prijatá zákonom v roku 1905. Laicizácia spoločnosti samozrejme začala prebiehať oveľa skôr. Prvým formálnym krokom bolo podpísanie konkordátu v roku 1802. Model laického štátu garantoval slobodu viery, ale tá mala byť iba záležitosťou súkromnej sféry.

O čosi neskôr bol zrušený inštitút „štátom uznaných cirkví“, náboženstvo nemá právne potvrdený status a cirkvi prestávajú byť verejnými inštitúciami. Napokon je francúzskou ústavou zakotvená náboženská neutralita štátu – náboženstvo nemá sociálne identifikovateľné miesto a je do maximálne-možnej miery vytláčané zo spoločnosti.

Pri porovnaní Európy so Spojenými štátmi je v USA náboženský život regulovaný iným spôsobom. Prvý dodatok (first amendment) k ústave USA hovorí: „Kongres neprijme žiadny zákon týkajúci sa etablovania nejakého náboženstva (establishment clause) alebo zakazujúci jeho slobodný výkon (free excercise clause)“. Podľa najvyššieho súdu USA sú obe tieto ustanovenia v absolútnej rovnováhe. Ich cieľom je chrániť rovnoprávnosť náboženského a sekulárneho presvedčenia.

Americký právny systém dovoľuje inštitúciám fungovať podľa ich vlastných pravidiel v súlade s first amendment. Spojené štáty nemajú uzavretý so Sv. stolicou konkordát, ktorý by napríklad upravoval vzťah civilného a kánonického práva.

Ak sa vyskytne žaloba, že cirkev porušila nejaký všeobecný zákon krajiny, bude sa s ňou zaobchádzať rovnakým spôsobom, ako (by) bolo pri podobnej žalobe zaobchádzané s hocijakou inou osobou alebo entitou.

No zároveň sa musí zohľadniť jej interný právny systém, ktorý upravuje jej fungovanie. Je to robustný systém s dvetisíc ročnou tradíciou, ktorý treba čítať vo svetle predchádzajúcich kánonov/kódexov, koncilových dokumentov, pápežských vyhlásení atď.

Tu sa potenciálne môže ukrývať konflikt medzi štátom a Cirkvou, ako uvidíme neskôr...

2. časť >>>

K. Tapsell: Canon Law on Child Sexual Abuse through the Ages (link)

T. Doyle, OP: Catholic Clergy Sexual Abuse Meets the Civil Law (link)

Mons. B. Daly: Sexual abuse and canon law (link)

M. Tížik, Vplyv právnej regulácie na rozvoj náboženského života (link)

J. E. Serritella: The Code of Canon Law and Civil Law (link)

K. Robertson: Dark Days for the Church: Canon Law and the Response of the Roman Catholic Church to the Sex Abuse Scandals (link)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo