Cirkevné dokumenty k sex. zneužívaniu – kde sa asi stala chyba (3/4)

O konflikte kánonického práva s civilným právom v jednom veľmi špecifickom ohľade – povinnosť hlásiť civilným orgánom trestný čin klerika sexuálne zneužívajúceho deti.

Legalizmus vs. antinomianizmus

V kontexte rýchlych zmien vo svete sa CIC/1917 stal čoskoro zastaralý. Cirkev už viac nebola kvázi-politickou entitou v tradičnom zmysle z čias monarchií. Mnohí katolíci, veriaci laici, kňazi aj biskupi považovali cirkevné právo za anachronizmus, ktorý bol pre vtedajšiu kultúru ďaleko vzdialený od ich reality. Istý arcibiskup to vyjadril slovami: "Kánonické právo je artériosklerózou mystického tela Kristovho."

V roku 1959 pápež sv. Ján XXIII. ohlásil ekumenický koncil a potrebu všeobecnej obnovy (aggiornamento), ktorej súčasťou mala byť aj revízia Kódexu kánonického práva. Prakticky sa na revízii CIC začalo pracovať v roku 1963 a dokončená bola o 20 rokov uvedením nového kódexu. Počas týchto dvoch desaťročí trvajúcej revízie kódexu bol zo sociologickej perspektívy „starý“ CIC/1917 považovaný už z veľkej časti za irelevantný.

V tomto období nastal swing-efekt: predkoncilový legalizmus sa po koncile prehupol do opačného extrému, keď sa právu prisudzoval len odporúčací charakter a nie záväzný (antinomianizmus). Možno hovoriť o strate rovnováhy správnej funkcie práva v Cirkvi a o úpadku kultúry cirkevného práva. To boli činitele, ktoré takisto prispeli k zlyhaniu začleňovania cirkevno-právnych štruktúr do riešenia problémov sexuálneho zneužívania.

Obdobie medzi rokmi 1965 a 1983 bolo poznačené rozličnými trendmi v oblasti kánonického práva, týkajúcimi sa cieľa trestného zákona a tiež potreby decentralizácie pri riešení týchto prípadov, s dôrazom na autoritu a rozlišovanie miestnych biskupov.

V súvislosti s nemorálnym správaním sa klerikov sa preferoval „pastoračný prístup a kánonické procesy niektorí považovali za anachronické. V zaobchádzaní s týmito prípadmi často prevažoval terapeutický model. Od biskupa sa očakávalo, že bude skôr „liečiť“ ako „trestať“. Mnohé rozhodnutia týkajúce sa diecéznych i rehoľných klerikov boli vedené príliš optimistickou myšlienkou o užitočnosti psychoterapie, niekedy bez adekvátneho ohľadu na možnosť recidívy.
                      História noriem týkajúcich sa najťažších deliktov, kbs.sk


Kódex kánonického práva 1983

Nový kódex kánonického práva v duchu záverov 2. Vatikánskeho koncilu sledoval to, aby sa v cirkevných spoločenstvách utvoril taký poriadok, ktorý by uprednostňoval lásku, milosť a charizmu a súčasne uľahčoval ich usporiadaný rozvoj (porov. Úvod do CIC, sv. Ján Pavol II. Sacrae disciplinae leges). Žiaľ nová revízia kódexu priniesla viacero momentov, ktoré prispeli k vzniku krízy.

Kán. 1395 § 2 - Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal s použitím násilia alebo vyhrážok, alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťročnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.


Právo ešte vždy charakterizuje sexuálne zneužívanie detí ako morálny problém – prehrešenie sa proti 6. prikázaniu desatora. Biskupi hľadeli na prípad klerika sexuálne zneužívajúceho deti skôr ako na morálne pochybenie alebo porušenie záväzku celibátu než ako na trestný čin, ktorý treba nahlásiť orgánom činným v trestnom konaní.

Kán. 1341 - Ordinár má dbať, aby sa súdny alebo administratívny postup na uloženie alebo vyhlásenie trestov začal iba vtedy, keď zistil, že ani bratským napomenutím, ani pokarhaním, ani inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti sa nemôže dostatočne odstrániť pohoršenie, obnoviť spravodlivosť a napraviť vinníka.


Tento kánon prakticky zabil dokument CS. Inštrukcia prestala byť účinná, hoci formálne platila až do roku 2001, z dvoch dôvodov:

  1. Biskup mal možnosť výberu medzi administratívnou procedúrou a súdnym procesom, hoci administratívny proces neposkytuje rovnaké garancie čo sa týka morálnej istoty pri vynesení rozsudku. Potrestať mohol ex informatia conscienti, čiže rozhodnúť o vine alebo nevine obvineného kňaza bez kánonického vyšetrovacieho procesu/súdu. Jednoducho bolo na uvážení biskupa či určí liečbu alebo uvalí trest na obvineného kňaza.
     
  2. Začatiu administratívnej procedúry alebo súdneho procesu muselo predchádzať (nutná podmienka) použitie iných prostriedkov pastoračnej starostlivosti. Biskup teda nutne musel najprv aplikovať pastoračný prístup. (porov. CS, 63)

Tými „inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti“ boli:
(1) Biskupi sa spoliehali na psychiatrické posúdenie stavu delikventa a jeho následné liečenie. Takýto psychologický prístup vlastne nahradil riadny kánonický proces, ktorý bol považovaný za komplikovaný, ťažkopádny a zdĺhavý a naviac zvyšoval pravdepodobnosť publicity prípadu. Delikventi  boli posielaní do liečebných zariadení, čo stálo diecézy nemalé náklady.

Hoci sa psychologický a kánonický prístup navzájom nevylučujú, pozornosť sa presunula od trestu k rehabilitácii kňaza prostredníctvom terapie. Tento postoj navyše radili biskupom aj cirkevní právnici, aby sa tým biskupi vyhli možnému obvineniu z nedbanlivosti pri vykonávaní svojho úradu.

Kán. 1389 § 2 - Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nezákonne vykoná alebo opomenie úkon cirkevnej moci alebo služby, alebo úlohy na škodu iného, má byť potrestaný spravodlivým trestom.


(2) Pastoračný prístup ďalej považoval konanie klerika sexuálne zneužívajúceho deti za odpustiteľné morálne zlyhanie: páchateľ išiel na spoveď – hriechy mu boli odpustené – robil pokánie, a aby sa vyhol hriešnej príležitosti, bol preložený na iné miesto.

Sexuálne zneužívania boli v podstate posudzované z hľadiska možnosti kňaza ďalej vykonávať jeho službu. Podľa svedeckých výpovedí, obete často pociťovali, že zneužívatelia sa skrývali za koncept hriechu a odpustenia.

Pastoračný prístup mal negatívny dopad aj v tom, že biskupi v drvivej väčšine prípadov stratili zo zreteľa starosť o obete. Samotný kánon 1341 má na zreteli hlavne dobro páchateľa, ale nič sa nehovorí o obetiach. V dôsledku toho sa pastoračná starostlivosť zameriavala iba na páchateľa a jeho práva. Napríklad právo na uchovanie dobrého mena obvineného počas vyšetrovania.

Kán. 220 - Nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.


Pastoračný prístup v riešení klerikov-sexuálnych predátorov však odrážal aj stratu rovnováhy medzi starostlivosťou o skutočné dobro cirkevného spoločenstva a individuálnym právom na súkromie a dobrú povesť. Tento prístup súvisel tiež so snahou ochrániť reputáciu Cirkvi. Ďalší vývoj potvrdil, že táto ochrana verejného obrazu Cirkvi sa ukázala ako falošná.

Lehota premlčania skutku

V inštrukcii CS sa neuvádza. V CIC/1983 je stanovená na päť rokov, čo platilo do roku 2001 s výnimkou niektorých krajín (viď ďalej). Je to príliš krátka doba a dovoľovala páchateľom uniknúť trestu.

Kán. 1362 § 1 - Trestná žaloba zaniká premlčaním po troch rokoch, ak nejde:
1. o delikty rezervované Kongregácii pre náuku viery;
2. o žalobu za delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1395 (...), ktorá sa premlčiava po piatich rokoch;


Panuje zhoda medzi biskupmi a cirkevnými právnikmi v názore, že lehota premlčania bola najväčšou prekážkou k podniknutiu náležitých kánonických krokov v súvislosti so sexuálnymi zneužívaniami detí, aby sa dosiahlo potrestanie (napr. laicizácia) klerika-sexuálneho predátora.

Istý austrálsky arcibiskup povedal: „Biskup sa ocitol v neriešiteľnej situácii. Takmer všetci predátori boli chránení cirkevným zákonom kvôli lehote premlčania.“ Bola naozaj neprimerane krátka, najmä ak uvážime niektoré psychologické aspekty vzťahu sexuálneho delikventa a jeho obete.

Psychológia vzťahu klerik-predátor – dieťa-obeť

Obete často pociťovali, akoby ich duša bola zavraždená a ťažko sa dokázali povzniesť nad pocit viny a hanby. Efekt bolesti a emocionálnych zranení bol posilnený tým, že boli zapríčinené niekým, komu často bezvýhradne dôverovali.

Tradične platí, že kňaz je poctivý muž bezúhonných mravov a duchovnou autoritou. Medzi veriacimi požíva úctu, dôveru a rešpekt, ktoré súvisia s dôstojnosťou jeho duchovnej služby.

Preto zneužitie klerikom má v sebe pre obeť prvok silnej intenzity, zneužitia dôvery a zrady. Psychológovia to volajú betrayal bond. Obeť sa naviaže na niekoho, kto na ňu pôsobí deštruktívne a táto naviazanosť nesie znaky iracionálnej dôvery, neschopnosti odtrhnúť sa od zneužívateľa, a seba-deštruktívneho popierania obete.

Najhorší stupeň (mind-numbing) je vysoko závislé napojenie sa obete na ľudí, ktorí ju zraňujú. Obeť pociťuje voči predátorovi zmes bázne, rešpektu a strachu. Je tam prítomný postoj autority a moci, ktorý dáva nič netušiacej obeti pocit emocionálnej istoty. Tieto silné pocity jej bránia rozpoznať vzorce správania kňaza pri zvádzaní vedúcom k pohlavnému zneužívaniu. Takéto nastavenie mysle obete podobné braiwashingu vysvetľuje to, prečo sa obete niekedy nechávali zneužívať veľmi dlhé obdobie.

Naviac, zneužívanie veriacej osoby kňazom je ešte devastujúcejšie v tom, že tá osoba na úrovni poznatkov aj citov verí, že kňaz vo svojom konaní zastupuje Krista. Tento status je oveľa mocnejší a tajomnejší než post akejkoľvek inej autority. Obeť je zvyknutá prijímať slová a činy kňaza bez akýchkoľvek otázok, nezriedka zo strachu, že sa znepáči samotnému Bohu.

Rozvíja sa silné emocionálno-traumatizujúce puto medzi dvoma osobami, z ktorých jedna tú druhú občas týra, bije, ohrozuje, zneužíva a zastrašuje. Dochádza k nerovnováhe moci, keď sa obeť považuje za niekoho, kto je len subjektom, ktorému ten druhý dominovať.

Obete zakúšali hlbokú krivdu a hanbu, keď predátor vládol nad ich životmi – zdanlivo s tichým súhlasom cirkevných autorít. Zodpovednosť za neprípustnú sexuálnu aktivitu bývala presunutá z predátora na obeť.

Neočakávaná reakcia inštitucionálnej Cirkvi často ich traumu ešte znásobila. Zneužívané osoby sa dostávali do stavov depresie a hlbokej beznádeje aj preto, že spoločenstvo, do ktorého vkladali nádej, ich zradilo a zastávalo sa predátora.

Sú si vedomé vlastného zneužitia, ale sú tak veľmi traumatizované z toho, že ich zneužívateľom je kňaz, a zároveň majúc strach z útoku na Cirkev, že uviaznu v stave citovej a psychologickej paralýzy, ktorá sa veľmi podobá tomu, ako keď alkoholik či narkoman popierajú svoju závislosť. Takáto emocionálna paralýza vysvetľuje, prečo obete dlhý čas o svojom zneužívaní mlčali.

Zneužitie moci, ktorou kňaz disponoval voči svojej obeti, spôsobovalo vznik traumatizujúceho puta medzi kňazom-zneužívateľom a zneužívanou osobou. Táto väzba, ktorá slúžila na ďalšie posilňovanie úchylného vzťahu medzi nimi dvomi, a aj náboženský nátlak na obeť vysvetľujú, prečo mnohé obete neukončili vzťah s dotyčným ani po opakovaných skutkoch zneužívania. Vysvetľujú aj to, prečo obete neboli schopné odhaliť svoje zneužívanie pred rodičmi, súrodencami, priateľmi a cirkevnou autoritou.

Pripočítateľnosť skutku

Ak bola páchateľovi diagnostikovaná pedofília, v cirkevnom procese to znamenalo pre páchateľa poľahčujúcu okolnosť.

Kán. 1323 - Nijakému trestu nepodlieha ten, kto vtedy, keď porušil zákon alebo príkaz:
6. mu chýbalo používanie rozumu pri zachovaní predpisov kán. 1324, § 1, bod 2, a 1325;
Kán. 1324 § 1 - Porušovateľ nie je vyňatý z trestu, ale trest stanovený zákonom alebo príkazom sa musí zmierniť alebo miesto neho použiť pokánie, ak delikt spáchal:
2. ten, komu chýbalo používanie rozumu pre opitosť alebo iné podobné rozrušenie mysle, ktoré si zavinil;
3. pre silné vzplanutie vášne, ktoré však nepredchádzalo a neprekazilo všetko rozhodovanie mysle a súhlas vôle, a len keď sama vášeň nebola chcene vyvolaná alebo živená;


Z komentára Kánonickej spoločnosti Veľkej Británie a Írska ku kánonu 1324:

Medzi faktormi, ktoré značne umenšujú pripočítateľnosť skutku v týchto prípadoch, je aj pedofília. Páchateľ s diagnózou pedofila býva objektom impulzov naliehavej túžby, ktoré sú v konečnom dôsledku mimo jeho kontrolu. Klerik, ktorý sa dopustil zločinu sexuálneho zneužitia dieťaťa a pritom všetkom je pedofilom, buď nesmie byť postihnutý žiadnym alebo len miernym kánonickým trestom z dôvodu umenšenej pripočítateľnosti skutku.

Among the factors which may seriously diminish their imputability in such cases is paedophilia. This is described as ‘the act or fantasy or engaging in sexual activity with pre-pubertal children as a repeatedly preferred or exclusive method of achieving sexual excitement.’ Those who have studied this matter in detail have concluded that proven paedophiles are often subject to urges and impulses which are in effect beyond their control.

Because of the influence of paedophilia he may not be liable by reason of at least diminished imputabiliy to any canonical penalty or perhaps to only a mild penalty, to a formal warning or reproof, or to a penal remedy. Dealing with such cases the ecclesiastical authority must tread very carefully, balancing the harm done to the victims, the rights of the cleric in Canon law and the overall good of the Church in its striving for justice for all.
                   The Canon Law Society of Great Britain and Ireland, str. 71


Psychiatrická diagnóza pedofílie (efebofílie) tak vlastne mohla byť obranou klerika voči obvineniu zo sexuálneho zneužívania dieťaťa (mladistvej osoby).

Vzťah kánonického a civilného práva v kontexte sex. zneužívania

Obete boli posudzované skôr skepticky a s dôrazom na utajovanie, než aby boli stredom záujmu kánonického vyšetrovania. Štandardným vzorcom pre riešenie káuz bolo uzatvorenie dôvernej dohody medzi cirkevným predstaviteľom a obeťou o utajení veci a začatie terapie pre kňaza-sexuálneho predátora.

Aplikovanie tejto schémy v odpovedi na obvinenia zo sexuálneho zneužívania nie len že utajením chránilo reputáciu Cirkvi, ale bolo zároveň aj prostriedkom ako sa vyhnúť civilnému trestnému procesu.

V procese riešenia delikventa nebol civilný trestno-právny rozmer vôbec zohľadňovaný, nakoľko kódex potvrdzoval historické a ekleziologické právo Cirkvi na jej vlastný právny systém.

Kán. 22 - Občianske zákony, na ktoré sa právo Cirkvi odvoláva, v kánonickom práve sa majú zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie sú v rozpore s božským právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.


Hoci sú medzi cirkevnými právnikmi rôzne interpretácie významu uvedeného kánonu, medzi kánonickým právom a civilným právom v danej veci nastával konflikt. To „niečo iné“, čo v danej veci určovalo kánonické právo, bola požiadavka na utajenie v stále platnej inštrukcii Crimen sollicitationis. Tá mala v prostredí Cirkvi právnu silu zákona. Procesy so závažnými deliktami a súvisiace záležitosti viazala pápežským tajomstvom.

Podľa austrálskych biskupov bol tento konflikt cirkevného a svetského práva dokonca najhlavnejším problémom podieľajúcim sa na vzniku krízy. „Vo veciach určujúcich morálnu, duchovnú a fyzickú bezpečnosť detí, nesmie byť biskup postavený do pozície, kde štát od neho žiada jednu vec a Cirkev požaduje presne opačnú vec“, sťažovali sa biskupi vo Vatikáne.

K súdnym sporom v USA

Ako bolo uvedené, regulácia vzťahu Cirkvi so štátom v USA vychádza z prvého dodatku ústavy. Stručne povedané, štát rešpektuje Cirkev a jej interné predpisy, podľa ktorých Cirkev funguje (free excercise clause) a zároveň z Cirkvi, a i každej inej náboženskej spoločnosti, nebude robiť privilegovanú skupinu nejakými výnimkami (establishement clause) v eventuálnych súdnych sporoch.

Pre právnikov, ktorí obhajovali Cirkev (Sv. stolicu, pápeža) v civilných súdnych sporoch v USA bolo preto o.i. dôležité preukázať, že cirkevné predpisy, teda kánonické právo a súvisiace inštrukcie, explicitne nezakazovali členom cirkvi (biskupom) nahlasovať kňazov-delikventov polícii, ale že to bola vlastne chyba jednotlivých členov cirkvi, ktorí buď nepoužívali cirkevné právo správne, alebo ho neaplikovali vôbec.

Niečo, čo podporovalo túto ich tézu, sa skutočne našlo práve v inštrukcii CS. Hoci verejnosť sa o tomto tajnom dokumente prvý krát dozvedela až, keď ho sv. Ján Pavol II. v roku 2001 citoval v Sacramentorum Sanctitatis Tutela (viď 4. časť), pre úzky okruh laikov (neklerikov) z právnickej obce bol známy už v 80-tych rokoch.

Bod 72 CS hovorí:

Všetko vyššie uvedené až po tento bod, čo bolo stanovené pre crimen sollicitationis, je tiež platné aj pre crimen pessimum, so zmenou iba tých častí, kde si to povaha veci nevyhnutne vyžaduje (mutatis tantum pro rei natura necessario mutandis).


Podľa profesora kánonického práva J. Beala (Catholic University of America, Washingtone DC, štúdia zverejnená na vatican.va) inštrukcia CS pápežským tajomstvom nezakazovala biskupom nahlasovať delikty polícii, naopak oprávňovala ich ku tomu. Ordinárovi bolo dovolené v týchto prípadoch modifikovať proces (v súlade s bodom 72) a zadosťučiniť svetským zákonom oznámením deliktu civilným úradom.

Podľa inštrukcie je totiž sollicitation ekleziálnym deliktom – priamo a principiálne poškodzuje Cirkev, ale crimen pessimum (s dieťaťom) je zločinom zmiešanej povahy v tom zmysle, že porušuje aj cirkevný aj civilný zákon. Obvinený môže a má byť riešený oboma súdmi, cirkevným aj svetským. Čiže uvedená formulácia oprávňovala ordinára k adaptácii procedurálnych noriem v inštrukcii tak, aby sa vyhol konfliktu s civilným právom v jeho krajine.

 „Čo je naozaj prekvapujúce“, píše prof. Beal,„neexistuje dôkaz, že by v 80-tych rokoch a neskôr Sv. stolica pripomínala biskupom existenciu dokumentu Crimen Sollicitationis a ich povinnosť postupovať podľa neho.“

Dodržiavanie politiky utajovania bolo také silné, že tí, ktorým bola inštrukcia určená, nie len že nepoznali procedúry v nej definované, ale nezriedka nevedeli ani o jej existencii.

Poznámka č.1:
Dôvodom k nepripomínaniu Crimen Sollicitationis a ku jej nedostatočnému distribuovaniu a k celkovému upadnutiu do zabudnutia, mohlo byť to, že v 70-tych rokoch sa začína výrazne meniť postoj Cirkvi k homosexualite. V roku 1975 vydáva CDF deklaráciu Persona Humana. O 11 rokov neskôr List biskupom o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby (komentáre teológov na kbs.sk). Oba dokumenty predstavujú zjemňujúci a zmierlivý trend. Napríklad rozlišujúci homosexuálnu náklonnosť a úkony (porov. KKC 2357n). Na druhej strane je prísna rétorika Crimen Sollicitationis o homosexuálnom akte klerika ako o „najohavnejšom zločine“, ktorý má byť súdený a prísne trestaný.

Ďalej prof. Beal tvrdí, že „utajovanie počas procesu sa dá pochopiť ako legitímne zaručenie dobrého mena obetí aj obvinených. Ale ťažko sa dá odôvodniť trvanie na tajomstve aj dlho po cirkevnom súdnom procese. Prečo sa všetko počnúc obvineniami a končiac penalizáciou delikventa prikrýva pápežským tajomstvom?“

„Takisto je ťažké pochopiť, ako sa dá neoznámenie mena žalobcu obvinenému zosúladiť s právom obvineného na vlastnú obranu, ktoré je garantované Magistériom i prirodzeným zákonom.“

„Permanentné pápežské tajomstvo spôsobovalo navyše ďalší problém: Ak sa dostali obvinenia obete sexuálneho zneužívania na verejnosť či k civilným autoritám, diecézny biskup bol prísne (pod trestom exkomunikácie) viazaný mlčať o tom, k akému rozsudku cirkevný proces dospel. Či bolo obvinenie zo sexuálneho zneužitia obete opodstatnené, alebo bol obvinený uznaný nevinným.“

Kňazi všeobecne požívajú medzi veriacimi úctu a majú dobrú reputáciu. Prof. Beal zastáva názor, že ak kňaz deliktom vlastne sám spreneveril túto svoju reputáciu, nie je legitímne utajovať výsledok procesu. Obnovenie spravodlivosti si žiada oboznámiť komunitu s výsledkom procesu.

 

<<< 2. časť                  4. časť >>>

 

J. P. Beal: The 1962 Instruction Crimen Sollicitationis: Caught Red-Handed or Handed a Red Herring? (link)

J. R. Formicola: Challenge and complexity: Cannon Law and Civil Law (link)

J. J. Cauglin, OFM: The Clergy Sexual Abuse Crisis and the Spirit of Canon Law (link)

T. Doyle, OP: Catholic Clergy Sexual Abuse Meets the Civil Law (link)

J. Duda: Trestné kánonické právo (link)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo