Privatizácia – lúpež storočia roky 1990-1992

Privatizácia – lúpež storočia roky 1990-1992

Prvé dohody o privatizácii už pred slobodnými voľbami. Reštitúcie jediné spravodlivé vytváranie súkromného majetku a tie s prekážkami. Malá privatizácia škoda cca 10mld. Kčs a vznik mafií. Veľká privatizácia škoda 80mld. Kčs a vznik oligarchov. Jediný ekonomický prínos doniesli štandardné metódy predaja.

Keď som počúval dnešné evanjelium podľa Lukáša verš 12,13-21 https://lc.kbs.sk/?den=20160731  uvedomil som si, že tu je v mnohom odpoveď aj na veci napísané v tomto blogu. Hoci tí čo žali nesiali a ich sýpky sú plné cudzieho majetku. Ako to všetko začalo.

Minulosť sa po čase začne napĺňať namiesto pravdou, mýtmi. Tak aj o privatizácii sa dnes šíria buď zjednodušenia, alebo úplné nepravdy. Iste očití svedkovia udalostí nedisponovali v tom čase všetkými informáciami, ale časom sa pravda dostala na svetlo.

Dušan Tříska ako jeden z bezprostredných účastníkov privatizácie v jednom rozhovore povedal, že už 26.decembra 1989 si Klaus ako už vymenovaný federálny minister financií pozval jeho a Tomáša Ježka do svojho bytu s tým, že musia niečo vymyslieť (1). Do skupiny prizvali aj Jozefa Zielenieca (ministra zahraničia) a Vladimíra Rudlovčáka (námestníka ministra financií). Išlo o spolupracovníkov Prognostického ústavu ČSAV, ktorí sa postupne dostávali do vedenia štátu. Tam sa začala rodiť ekonomická reforma, ktorá sa označovala ako „šoková terapia“.

V inom prameni (2) sa píše, že vo februári 1990 na štátnom zámku v Kolodějoch na predmestí Prahy sa konalo významné stretnutie českých ekonómov, domácich aj zahraničných so zástupcami vlády. Medzi troma desiatkami účastníkov boli iba dvaja Slováci Andrej Barčák (minister zahraničného obchodu) a Gabriel Eichler v tom čase zástupca Bank of Amerika zo San Franciska (neskoršie generálny riaditeľ VSŽ Košice za Dzurindovej vlády). Podľa účastníkov práve Eichler vnukol Ježkovi a Třískovi nápad s kupónovými knižkami, ktoré boli základom kupónovej privatizácie. Jana Švejnara z Univerzity v Pittsburgu, ktorý prišiel s hotovou koncepciou ekonomickej reformy vrátane privatizácie, nezobrali vážne.  Jeho koncepcii malo predchádzať vytvorenie silného právneho rámca, ktorý mal zabrániť rozkrádaniu majetku manažmentom podnikov. Domáci realizátori o takéto riešenie nemali záujem.

Z uvedeného vyplýva, že v čase kedy sme sa na Slovensku zaoberali presadzovaním demokratických reforiem, pripravovali sme vytvorenie Kresťanskodemokratického hnutia (KDH- zakladajúci snem 17.februára v Nitre) v Prahe už rozmýšľali nad tým ako presunúť štátny majetok do súkromných rúk a možno čo najrýchlejšie.

To bola naša naivita.

My sme sa snažili vytvárať štruktúry a princípy, „aby sa vláda veci vrátila do rúk ľudí“, ako o tom spievala Marta Kubišová na revolučných námestiach a oni pripravovali, aby si pre svoju moc presunuli k sebe štátny majetok.

Volebný program KDH v ekonomickej oblasti navrhoval, aby súbežne boli v slovenskej ekonomike všetky druhy vlastníctva. Úspešné štátne podniky mali ďalej zostať štátnymi, privatizovať sa mali iba tie, ktoré budú v ťažkostiach. Ďalej sa počítalo s družstevným vlastníctvom, ale mali sa pritom zohľadniť aj majetkové účasti roľníkov, ktorých majetok bol často aj násilím vložený do družstiev. Počítalo sa aj s inými formami, ako boli urbárske spoločnosti, komunálne vlastníctvo a samozrejme všetka sila mala byť nasmerovaná na podporu súkromného podnikania. Na jeho podporu sa mali využiť peniaze získané z predaja štátnych podnikov. Na začiatok sme požadovali vrátenie majetku zhabaného komunistami, tzv. reštitúcie. Tie sme považovali za najspravodlivejšiu formu vytvárania súkromného podnikania.

V prvej demokraticky ustanovenej vláde SR bol vytvorený Úrad pre privatizáciu a správu národného majetku. Za predsedu bol vymenovaný Prof.Ing. Augustín Marián Húska, DrSc., kresťan a veľmi kvalitný odborník. Pred rokom 1989 pracoval ako vedecký pracovník v Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V zahraničí bol na študijných pobytoch v Spolkovej republike Nemecko a v Írsku. Cieľom ním pripravovanej privatizácie bolo zabezpečiť, aby bola pre slovenskú ekonomiku prínosom a spravodlivá voči obyvateľom Slovenska. V podstate jeho privatizačné koncepcie boli totožné s tými, ktoré sme presadzovali aj v KDH. Jeho prístup k privatizácii bol prekážkou toho, čo sa presadzovalo z federálu skupinou okolo Václava Klausa. Na základe súčasného poznania si dovolím vysloviť názor, že skutočným dôvodom odvolania Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády SR dňa 22.apríla 1991  bolo najmä to, že stál za návrhmi A.M.Húsku v privatizácii. Iste boli aj iné príčiny, ale jeho odvolanie s odchodom podpredsedu vlády V. Ondruša, ekonomických ministrov A.M.Húsku, M. Kováča, R. Filkusa a J. Dubníčka sa naplno otvorila cesta presadzovania šokovej terapie v ekonomike, malej a veľkej privatizácie tak, ako boli pripravené v Prahe. My ako ministri KDH sme ich odchodom stratili väčšinovú podporu našej koncepcie, ktorá sa charakterizovala ako gradualistická.

Gradualistický prístup k privatizácii mal svoje príklady aj zo sveta. Margareta Thatcherová vo Veľkej Británii sprivatizovala takto neefektívne časti ekonomiky a to okolo 80 podnikov počas svojho 12 ročného pôsobenia vo funkcii predsedníčky vlády a zarobila na tom pre britskú ekonomiku 29 mld. libier pričom ozdravila a zdynamizovala hospodárstvo. Čínska ekonomika z komunistickej tiež prešla na trhovú ekonomiku so všetkými druhmi vlastníctva gradualistickou metódou a zo zaostalej agreárnej krajiny sa prepracovala medzi najvyspelejšie ekonomiky sveta.

Tomáš Ježek vo svojich spomienkach konštatuje, že na Slovensku iba Ivan Mikloš a Jozef Kučerák boli ľudia „rovnakej krvnej skupiny“ (2). Preto nástupom Ivana Mikloša do funkcie ministra pre privatizáciu, podpredsedu vlády pre ekonomiku Antona Vavru, ministra financií Jozefa Danču a ministra dopravy a spojov Vladimíra Pavleho sa zaistila podpora pražskej „šokovej terapie“ s malou a veľkou privatizáciou tak, ako boli presadené vo federále.

 

Reštitúcie

V rámci ministerstiev, ktoré spravovali ministri KDH V.Oberhauser (lesy, voda, drevospracujúci priemysel) M.Džatko neskoršie J.Kršek (poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel), J.Chren(obchod) sme urobili všetko preto, aby komunistami násilne odobratý majetok sa vrátil čo najskôr pôvodným majiteľom. V oblasti lesného hospodárstva sme na každom podniku a lesnom závode vytvorili oddelenia, ktorá mali na starostlivosti reštitúcie. Pravidelne sa vykonávali kontroly vracania lesov pôvodným majiteľom. Tak počas dvoch rokov, v ktorých som vykonával funkciu ministra, sa vrátila väčšina zo 700 tisíc hektárov neštátnych lesov oprávneným majiteľom. Mnohým potom, po obrovskom náraste nezamestnanosti, pomohol vrátený majetok prežiť najťažšie časy ekonomickej recesie.

Nie všade sa však k reštituentom správali ústretovo. Aj v prijatých zákonoch boli niektoré pasáže, ktoré reštituentov poškodzovali. Napríklad pozemky v intraviláne sa posudzovali podľa starých označení, ako trvalé trávnaté porasty, alebo orná pôda, hoci v skutočnosti už išlo o stavebné pozemky úplne inej cenovej relácie. A tak cez cenový prepočet sa dala namiesto 400 m2 parcely v tej istej lokalite reštituentovi parcela s 2-3 metrami štvorcovými rozlohy. Problémov však bolo oveľa viac. Aj tak tento spôsob vytvárania privátnej sféry bol síce najserióznejší, ale prebiehal s najväčšími prekážkami.

 

Malá privatizácia

Začala vo februári 1991 a trvala do marca 1994. Jej rozhodujúca časť prebehla v do júla 1992 počas ministrovania Ivana Mikloša. Do tejto privatizácie bol vložený majetok v účtovnej hodnote 12,3 mld. korún (3). Najdôležitejším meradlom úspešnosti bola rýchlosť o ostatné sa nik z jeho okolia nezaujímal. Predajom sa síce dosiahla tržba 14 mld. korún, ale sa zároveň vytvoril dlh pôžičkami v Slovenskej sporiteľni (SLSP) vo výške 12 mld. korún, ktorý nebol splatený. Nakoniec ho zaplatili všetci občania SR svojimi daňami. Takže predajom sa vlastne spôsobila strata štátu vo výške 10 mld. korún oproti účtovnej hodnote. Strata v skutočnosti bola podstatne vyššia, lebo sa rozpadol domáci obchod a výrobné podniky po strate trhov v zahraničí, stratili aj domáce trhy. Takže ekonomické škody boli nedozerne.

Na malej privatizácii a najmä zásluhou tzv. holandských dražieb vyrástla z vekslákov a všelijakých dobrodruhov domáca mafia. V SLPK mali síce pokyn byť ústretoví pri poskytovaní úverov, ale to neznamenalo, že mali postupovať tak, aby nebola záruka splatenia úverov. Uplácaním bankových úradníkov pri hodnotení ich schopnosti vrátiť peniaze sa rozvinula korupcia. Istý Čonka v Poprade mal napožičiavané viac ako jednu miliardu korún na rôzne projekty, čo bez korupcie úradníkov by nebolo možné.

 

Veľká privatizácia

Prvá vlna veľkej privatizácie prebiehala v období rokov 1991-1993. Začala 13.augusta 1991 zaradením 736 podnikov, ktorých počet sa ešte zvýšil na 751 s účtovou hodnotou 165,5 mld. korún.

Z toho do kupónovej privatizácie bolo zaradených 501 podnikov s účtovou hodnotou 101,4 mld. korún. Do kupónky sa prihlásilo 2,6 mil. obyvateľov SR a 164 Investičných privatizačných spoločností (IPS). Na jednu kupónovú knižku pripadalo 34 796 korún majetku v účtovnej hodnote. Pôsobenie IPS nemalo zákonom jednoznačne definované pravidlá a preto som žiadal v Slovenskej národnej rade vo svojom vystúpení zastaviť kupónovú privatizáciu pokiaľ sa to nedorieši. Túto skutočnosť neskôr priznal aj federálny minister privatizácie Tomáš Ježek a obvinil z toho Rychetského, ktorý bol zodpovedný za legislatívu. Moja iniciatíva však privatizáciu nezastavila, lebo to bolo v plnej kompetencii iba federálnych orgánov a keďže tam záujem o ochranu drobných akcionárov nemali, tak pokračovali ďalej.

Takto sa IPS zmocnili až 70% privatizovaného majetku v účtovnej hodnote 55 mld. korún. Drobní akcionári oproti IPS nemali žiadnu šancu ovplyvniť situáciu v riadení fabrík privatizovaných kupónovou privatizáciou. Keďže fungovanie IPS nebolo dostatočne zákonmi regulované tieto rôznymi čachrami okradli vkladateľov kupónových knižiek a napokon vytunelovali aj fabriky, ktoré dostali pod svoju kontrolu. Máloktorá fabrika plne privatizovaná kupónkou takéto riadenie prežila. Stačí ak sa pozriete okolo seba.

Táto privatizácia mala teda za následok krach väčšiny fabrík a zároveň z majiteľov IPS vyrástla prvá skupina oligarchov. Okrem ekonomických strát spôsobených zánikom týchto fabrík, došlo aj k finančnej strate štátu  minimálne vo výške cca 80 mld. korún.

Takže malá privatizácia spolu s kupónovou privatizáciou spôsobila SR ekonomickú škodu vo výške 90 mld. korún v tom čase ešte československých.

V rokoch 1991-1992  však boli realizované aj predaje štátneho majetku štandardnými metódami (17%). Rozhodnutia schvaľovala vláda SR nakoľko majetok nad 5 mil. Kčs podliehal jej rozhodnutiu. Ako uvádza vo svojej analýze Anton Marcinčin slovenská vláda takto predala v roku 1992 podniky v účtovnej hodnote 4,7 mld. korún za 7,1 mld. korún. Pritom kupci investovali aj do rozvoja podnikov, ktoré kúpili. Takže realita ukázala, že štátny majetok sa dal predávať so ziskom. Bolo však treba postupovať systematicky, trpezlivo vyjednávať s kupujúcimi a uzatvárať s nimi dobré zmluvy prospešné pre slovenskú ekonomiku.

Napríklad v bývalých Bratislavských automobilových závodoch kupujúci Volkswagen investoval v rokoch 1991-1992 okolo 140 mil. nemeckých mariek.

V odvetví kde som bol vo funkcii ministra sme takto predali podnik Celulózka Gemerská Hôrka, kde sme kupujúceho  SCA Hygiene Products zaviazali okrem zavedenia výroby papierenských hygienických výrobkov odstrániť aj ekologické bremeno z pôsobenia zaostalej celulózky vypúšťajúcej množstvo škodlivých látok do svojho okolia. Dnes táto moderná fabrika zamestnáva okolo 1000 ľudí čo je dvojnásobok pôvodného počtu zamestnancov. http://www.gemerskahorka.eu/-dejiny-gemerskej-horky .

Ak by aj tieto fabriky boli privatizované kupónovou privatizáciou dnes by sme na ich miestach videli iba rozvaliny.

Takže jediný príjem do štátneho rozpočtu sme dosiahli iba štandardnými metódami a tak sa malo privatizovať počas celého obdobia transformácie slovenskej ekonomiky.

Pokračovanie v ďalšej časti.

Viliam Oberhauser

 

  1. Martin Odkládal:  Kupónová privatizácia: Bola to krádež storočia? Aktuality 12.9.2017 , https://www.aktuality.sk/clanok/514266/25-rokov-slovenska-kuponova-privatizacia-bola-to-kradez-storocia/
  2. Vladimír Jancura: O jednom fonde, alebo Budovanie kapitalizmu na Slovensku, Žurnál Pravda, https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/370699-o-jednom-fonde-alebo-budovanie-kapitalizmu-na-slovensku/
  3. Veronika Cigáňová: Analyzace privatizace na Slovensku po roce 1993, diplomová práce, Masarykova univerzita Brno, Ekonomicko-správní fakulta, Katedra ekonomie, Akademický rok 2005/2006

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo