Nebo, peklo, očistec

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nebo, peklo, očistec

O niekoľko dní pôjdu mnohí z nás k hrobom svojich blízkych. Tieto dni môžu aspoň na chvíľku zastaviť náš neraz uponáhľaný život a pozvať k zamysleniu nad krehkosťou našej pozemskej existencie. Je niečo po smrti? A ak áno - ako si môžeme tento svet predstavovať? Ponúkam niekoľko zamyslení nad kresťanským ponímaním posmrtného života.

Smrť ... a čo potom?
Zvykne sa hovoriť, že na tomto svete máme jedinú istotu - jedného dňa zomrieme. Smrť však nie je koniec ... alebo je? Tí, ktorí tvrdia, že smrťou sa všetko končí sa v skutočnosti opierajú o istý typ viery. Ďalší sa dovolávajú vedy aby rozhodla túto pálčivú otázku. Veda však môže dospieť iba do určitého bodu, ale definitívnu odpoveď nám na túto otázku neposkytne. Túžba po nesmrteľnosti je ukrytá hlboko v nás - aj ľudia, ktorí neveria v život po živote, sa zvyčajne vidia vo svojich potomkoch. Niektorí hľadajú liek proti starnutiu. Prelomové myšlienky žijú večne. Hoci ich vynálezcovia už dávno fyzicky nežijú, prežívajú naďalej vo svojich nadčasových myšlienkach.

Idea posmrtného života je v ľudskom vedomí prítomná už oddávna. Nebola to len doména náboženstiev, ale aj filozofie, konkrétne gréckej. Gréci neargumentovali posvätnými textami, ale metafyzikou, náukou o veciach za (meta) fyzickým svetom. A tak už dávno pred kresťanstvom mali antickí myslitelia v rukáve koncept nesmrteľnej duše, základneho princípu života, na ktorý sa nevzťahujú zákonitosti pozemského času a zmyslovej vnímateľnosti. Mnohí moderní filozofovia (najmä materialisti) však považujú tradičnú metafyziku za prekonanú. Dnes sa dáva prílišný dôraz na „tu a teraz“ a tak niet divu, že niektorí považujú úvahy o nebi, pekle a očistci za zbytočné rozprávky, plané nádeje alebo naopak za zastrašovanie. 

Väčšina náboženstiev sveta operuje so základnou predstavou odmeny a trestu po smrti. Vízia o tom ako to bude vyzerať po smrti sa síce líši, ale základne rozdiely v otázke posmrtného života medzi náboženstvami nie sú až také veľké. Sklamem však tých, ktorí si východnú myšlienku prevteľovania predstavujú ako vzrušujúci turizmus zo života do života. V skutočnosti je prevteľovanie podľa náuk východných náboženstiev trestom. V kresťanskom ponímaní nie je smrť koncom ale novým začiatkom a premenou človeka.

O živote po smrti sa dá hovoriť iba v obrazoch a metaforách. Na tomto svete sme zviazaní časopriestorom a zmyslovou skúsenosťou a preto si len veľmi ťažko vieme predstaviť aký bude život v inej dimenzii. Neviem teda presne aké je to v nebi, v pekle a v očistci - a preto si budem pomáhať aj (a nielen) fantáziou. Toto by bolo dobré pre istotu ešte raz zdôrazniť aby sme sa vyhli nedorozumeniam - ako to „chodí“ v nebi, pekle a očistci vieme vyjadriť iba prostredníctvom nedokonalých obrazov

Naša prechádzka posmrtným životom „po kresťansky“ sa bude trochu inšpirovať slávnou Božskou komédiou od Danta Aligieriho. Začneme tak od miesta kde by som skutočne nechcel skončiť - v pekle. 

Peklo 
V minulosti sa niekedy až príliš zdôrazňovalo toto temné miesto. Niektorí kazatelia ohnivými kázňami nešetrili svojich poslucháčov a umelci vyobrazovali peklo v silne naturalistických a sugestívnych obrazoch. Prílišné upriamovanie pozornosti na hrôzu pekla prípadne nesprávne chápanie zatratenia však skončilo úpadkom do opačného extrému - popierania pekla. V spisoch liberálnych teológov je peklo „politicky nekorektná“ predstava, píšu o ňom zväčša okrajovo a niektorí z nich existenciu pekla dokonca otvorene negujú. 

Ježiš však pred možnosťou večného zatratenia varoval a nehovoril o pekle okrajovo. Tieto výzvy neboli zastrašujúce, ale skôr motivujúce. Výstraha zatratenia je pre nás výzvou k zodpovednosti a zamysleniu sa nad tým, či vo svojom živote kráčame po tej správnej ceste. Duchovný život by nemal byť vedený strachom z pekla či dokonca z Boha, ale radostným nasledovaním v bázni pred Pánom. Kresťan by sa nemal začať báť pekla tak, že ho to začne zväzovať. Kresťan by mal byť človekom nádeje - že raz bude naplno zdieľať vzťah s Bohom z tváre do tváre. To je naša nádej na spasenie.

Peklo rozhodne nie je lákavé miesto. Niečo si však vyjasnime - Boh nikoho neposiela do pekla. Človek si sám volí peklo. Boh rešpektuje slobodnú vôľu natoľko, že pripúšťa aj túto možnosť. Boh až do poslednej chvíle bojuje o to aby mu jeho stvorenie povedalo večné áno. Láska je však skutočnou láskou vtedy ak je dobrovoľná, nie vynútená. Boh peklo nestvoril, človek si ho svojim spôsobom stvoril, zvolil si nie-Boha a sám sa chcel stať Bohom. Trest, ktorý si človek sám privodzuje, nevyplýva z nejakej Božej krutosti a ješitnosti, ale zo samotnej povahy hriechu, konania zla. Hriech je ako jed, ktorého sa človek dobrovoľne napije (chápete to?) a potom keď už-už zomiera, tak niekto k nemu príde so slovami: „Mám pre teba liek.“ Ale dotyčný pomoc odmieta, naliehavosť situácie popiera a tak pomaly, ale isto zomiera.  

Peklo môžeme prirovnať k ľadovej pustatine kde srdce človeka vychladne natoľko, že nie je vnímavé na bolesť a potreby iných. Peklo je „spoločenstvo“ samého so sebou - zatratené ego vníma len to svoje a na nikoho neberie ohľad. Je dokonale uzavreté vo vlastnej škrupine cez ktoré nepreniknú ani lúče Boha. Je to akoby si človek sám z vlastnej vôle zatiahol rolety vo svojej izbe. Peklo je dobrovoľne zvolená trvalá samotka. Anselm Grun rozpráva o jednom čínskom príbehu, ktorý popisuje „peklo ako spoločnosť sediacu pri obrovskej mase ryže. Každý má dlhú tyč, ktorou síce môže ryžu nabrať, ale nemôže ju dostať do vlastných úst kvôli úzkemu priestoru. Ľudia v tejto spoločnosti, ale nedokážu prísť na myšlienku dať si ryžu navzájom. A tak zomierajú nekonečným a večným hladom, a to napriek hojnosti, ktorá je v ich strede.“

C.S. Lewis raz poznamenal, že človek je ako stroj, ktorého benzínom je sám Boh. Ak sa človek prestane napájať Bohom, onedlho prestane fungovať. Zaujímavé je, že mnohí po neblahých skúsenostiach 20. storočia ľahšie uverili v existenciu pekla a diabla, než v existenciu dobrotivého Boha. Peklo si človek vie vytvoriť už tu na zemi - najprv odpojením sa od Boha a potom nasleduje to ostatné. Stalingrad, Osvienčim, Rwanda ... (Oproti tomu bledli všetky tradičné predstavy o pekle ako o mieste kotlov a ohňa.) Nebol to Boží trest. Človek sa sám rozhodol vraždiť a ničiť. Najhoršie na pekle je vedomie, že človek si dobrovoľne a vlastnou vinou spôsobil to, že sa navždy odstrihol od zdroja lásky, radosti, pokoja, nádeje a tým zdrojom je Boh sám. 

V jednom príbehu vystupuje istý kráľ, ktorý chce udeliť milosť väzňom. Ako tak príde k prvej väzenskej cele a pýta sa väzňa, že za čo sedí, on mu odpovie, že je odsúdený neprávom. Toto isté pokračuje aj pri iných odsúdených - nikto sa nepovažuje za vinného, nikto nikomu neublížil a všetci zvalili vinu na nespravodlivý systém alebo zlú prácu advokáta. Podíde k poslednej miestnosti a keď už čaká tú istú odpoveď, prekvapí ho ľutosť a kajúcnosť tohto človeka. Kráľ rýchlo zavolá riaditeľa väznice a zvolá: „Prosím, oslobodte tohto zločina z tejto budovy plnej svätých a spravodlivých ľudí !“ 

Podobne ako v tomto príbehu aj v pekle sa odohráva niečo podobné. Vládne tu mentalita „ja nič, ja muzikant.“ Peklo je plné „svätcov“ a „neviniatok.“ Tí druhí sú na vine. Poznáme to aj z bežného života. Napríklad alkoholici majú častokrát sklon nevidieť svoju závislosť a svoju úbohosť zvyčajne zvaľujú na druhých. Tvrdohlavý alkoholik si sám a dobrovoľne volí peklo už v tomto svete. Neprijíma pomoc zvonku, chce si vystačiť bez druhých a aj keď sa mu prihodí niečo nedobré - môžu za to tí druhí. Spôsobuje peklo sebe, ale aj druhým.

Je peklo večné? Origenes, cirkevný otec 3. storočia veril predstave, že neide o večný stav. Veril v niečo také ako veľmi dlhý očistec - všetci zatratení aj diabli sa raz nakoniec spamätajú a na konci vekov dôjde k náprave pôvodného stavu a všetci napokon skončia úspešne v nebi. Táto predstava však odporuje Biblii a aj tomu čo učí Cirkev. Navyše protirečí aj daru slobodnej vôle - ako donútiť tých, ktorí skrátka v nebi nechcú byť?! To by Boh musel pošliapať dôstojnosť svojho stvorenstva a všetkých znásilniť aby boli pri ňom. Biblia a Cirkev zhodne učia, že peklo je večné, hoci nevieme čo si máme presne predstaviť pod slovom večnosť. Zrejme to nebude tá predstava tisícoch, miliónov a miliárd rokov donekonečna. 

Na druhej strane, Cirkev sa o žiadnom človeku oficiálne nevyjadrila, že je skutočne v pekle. O nikom - ani o Judášovi, ba dokonca ani o Hitlerovi či Stalinovi. Je preto skutočne dobré nikoho predčasne neposielať do zatratenia, hoci by sa nám videl ako ten najlepší kandidát. Iste, môžeme povedať, že toto a toto je ťažký hriech. Ale život jednotlivca vie objektívne posúdiť jedine Boh. Jemu prenechajme konečný úsudok v tom-ktorom prípade. O to viac ma zarmucujú sebavedomé vyhlásenia fundamentalistických veriacich, ktorí naisto vedia ako to v pekle chodí a vedia kto tam je. Nestavajme sa radšej do role sudcov lebo čo ak sa to jedného dňa obráti proti nám ... 

Môže však človek ľutovať svoje činy v pekle a napokon sa obrátiť k Bohu? Háčik je v tom či ten dotyčný ešte naberie v sebe nejakú ľútosť. My si už v tomto živote svojimi rozhodnutiami budujeme to ako prežijeme večnosť. Ten, kto žil v nenávisti a pýche, smrťou svoj stav len potvrdí. Život po smrti má iné zákonitosti - času a vedenia. Myslím si, že človek, ktorý si zvolí peklo, presne vie, čo do čoho ide a neide tam s tým, že raz to bude ľutovať. Ešte jedno prirovnanie si dovolím - je to podobné ako počas skúšky v škole. Vyprší určitý časový limit a potom už niet možnosti na nápravu. Také sú pravidlá hry. Aj náš život je v istom zmysle skúškou. 

Peklo je peklom jednoducho aj preto, že je to miesto bez ľútosti. Slovo prepáč sa tu nenosí. Ľudia robia rôzne nepochopiteľné rozhodnutie nad ktorými len krútime hlavou, no večné peklo je voľba určite najnepochopiteľnejšia. 

Pohnime sa už konečne preč od tohto nehostiného miesta do o niečo príjemnejšej destinácie. 

Očistec
Očistec bol a je sporným bodom medzi katolíckymi a protestantskými kresťanmi. Kupčenie s odpustkami (ktoré s očistcom úzko súvisia) sa stalo pre Martina Luthera impulzom k spusteniu reformácie. Luther a ostatní reformátori odmietli očistec hlavne z dôvodu, že podľa nich sa nezakladal na biblickom učení a že jeho existencia spochybňuje Kristovo vykupiteľské dielo. Očistec sa priamo v Biblii skutočne nespomína a zmienky o ňom sú strohé. No na druhej strane, učenie o posmrtnom očisťovaní nie je s Bibliou ani v rozpore. Navyše, Luther a ostatní reformátori zúžili Božie Slovo len do hraníc Biblie, odmietli autoritu Tradície a Učiteľského úradu Cirkvi. Nestačí na niekoho iba vychrliť biblické citáty na obranu nejakého učenia. Treba chápať Bibliu v širších súvislostiach. (obhajobe očistca z biblického a historického pohľadu som sa osobitne venoval v tomto článku: https://blog.postoj.sk/34279/ocistec-katolicky-vymysel)

Častý argument z protestanského tábora, že katolíci si očistec zámerne vymysleli aby z predaja odpustkov nahromaždili bohatstvo stojí na vode. Viera v posmrtné očisťovanie bola kresťanom vlastná už od obdobia ranej Cirkvi. Neskôr sa učenie o očistci viac rozvinulo a prehĺbilo. Navyše zneužívanie očistca na svetské učely v podstate nevypovedá nič o jeho existencii alebo neexistencii. Podobné sa dá zneužiť nebo a peklo (v ktoré veria všetci kresťania) ale nepovie nám to veľa o tom či sú tieto miesta skutočné. 

Nie všetci protestanti očistec vyslovene odmietajú - napríklad spomínaný C.S. Lewis nebol katolík a o očistci píše v knihe Veľký rozvod. Raz som sa rozprával s evanjelikmi, ktorí na moju otázku či veria v očistec odpovedali, že áno, ale v tomto svete. S týmto čiastočne súhlasím pretože očistec môže človek v istom zmysle zažiť už tu na zemi. Pozemský očistný oheň v podobe rôznych ťažkostí a zdanlivo nezmyselných utrpení z nás môže odstraňovať nánosy sebectva a pýchy. 

Moja predstava očistca je približne taká, že istý človek putuje cez krajinu aby došiel na miesto svadobnej hostiny. Dôjde síce do cieľa, no počas cesty neraz zišiel na zablatené chodníčky. Cieľ dosiahol, no zablatený a špinavý. Svadba je už v plnom prúde, no človek bez toho aby mu Domáci niečo nakázal, si uvedomí, že takto predsa ďalej nemôže ísť. A tak sa musí prezliecť, poriadne vykúpať a umyť. Až tak môže ísť na hostinu. Očistec však nie je len nejakou sterilnou dezinfekciou. Je to stav kde sa zväčšuje schopnosť milovať. 

Je posmrtný očistec stav alebo miesto? Cirkev sa prikláňa skôr ku tej prvej možnosti - očistec je stav duše. Boh sám očisťuje a je tým očistcom. Očistec je stavom nádeje a zároveň stavom určitej bolesti. Každé okresávanie bolí. Boh sa vtedy akoby človeku stratil z dohľadu. Niečo podobné zažíva aj zamilovaný človek, ktorý prežíva dočasné odlúčenie od milovanej osoby. Lenže aj odlúčenie môže vzťah posilniť. 

Niekedy počuť o tom, že ten a ten strávil v očistci toľko a toľko mesiacov, príp. rokov. Lenže plynutie času v očistci nemožno chápať podľa pozemských meradiel, ale skôr symbolicky, analogicky. Je to duchovný čas. Opäť treba pripomenúť skutočnosť, že očisťovanie nie je aktívnym trestom od Boha. Očistec nie je väznicou kde Boh zatvára a s radosťou mučí úbohé duše. 

Očistec nie je treťou cestou medzi nebom a peklom. Je miestom pre budúcich občanov neba, ktorí nie sú úplní v láske a v svätosti. Duša aj napriek svojmu očisťovaniu má vo vrecku istotu, že je spasená a že jej túto istotu nik nevezme. Aj tu sa prejavuje aspekt solidarity medzi veriacimi putujúcimi na zemi a tými, ktorí prechádzajú fázou očisťovania. Môžeme im pomôcť svojimi modlitbami a obetou svätej omše. Kresťanská láska je láskou až za hrob. Očistec na rozdiel od neba a pekla je dočasná záležitosť. Jedného dňa potreba očistca zanikne a budú už len dva tábory.  

Nebo
Biblia sa o tom čo sa v nebi odohráva vyjadruje takmer mlčanlivo a stroho - ani oko nepočulo, ani ucho nepočulo čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Zdá sa, že chce tým vyjadriť, že aj tie záblesky dobra, spravodlivosti a lásky, ktoré človek môže tu na tomto svete zakúsiť sú v porovnaní s nebom slabota. V eschatológii sa môžeme stretnúť s výrazom blažené videnie Boha - keď človek prejde očistcom (nie všetci ľudia musia nutne prejsť očistcom) a spadne mu zahaľujúci závoj uvidí Boha priamo z tváre do tváre. Neviem si predstaviť ako to videnie môže vyzerať. Je však pravdepodobné, že to nie je zrakové, ale duchovné videnie. To je hlavná radosť neba - zdieľanie spoločenstva s Bohom naplno. Ostatné je už len prídavok. 

Je teda v nebi nuda? Nuda však zaváňa skôr peklom ako nebom. K predstavám o nudnom nebi zrejme opäť prispela ľudová a umelecká predstavivosť. Svoju úlohu zohráva aj dnešná všadeprítomná kultúra konzumu a zábavy, pri ktorej sa tradičné predstavy o nebi zdajú ako neúnosne nudné. Nebo je v princípe osobné - nie je to niečo na spôsob východnej nirvány kde sa osobnosť človeka rozplynie v neosobnom božstve. Človek bude mať v nebi aj telo aj dušu. 

Do neba vojde len pokorný človek. Ten, ktorý si prizná, že nebol dobrý a ten, kto sa nechá Bohom formovať. V jednom príbehu je „laťka“ pri nebeskej bráne nastavená nízko aby sa ukázalo kto sa vie skloniť. Pyšní zostávajú vonku ... 

Niektorí sa pýtajú, že čo je to za šťastie v nebi, kým naši blízki (a nielen blízki) možno budú trpieť v pekle. Je asi ľahšie odpovedať na tú časť otázky, ktorá sa netýka našich blízkych. Sú ľudia, ktorých nepoznám a ktorí sa dostanú do väzenia a to vlastnou vinou. Niektorí dostanú doživotie. Bráni mi to aby som bol šťastný? Ťažšie je zosúladiť predstavu, že napríklad budem v nebi a môj blízky sa z vlastnej vôle zatratí. Biblia však hovorí o prísľube, že Boh zotrie každú slzu a raz a navždy zatočí s utrpením, bolesťou a smrťou. Nevieme ako dá Boh dokopy skutočnosť, že niekto bude v nebi, kým jeho blízky bude v pekle. No nejako to urobí. Každopádne táto otázka je kladená z pohľadu pozemšťana a jeho pozemského prežívania. Prežívanie človeka vo večnosti bude pravdepodobne o niečom inom. No ak ťa veľmi znepokojuje predstava, že tvoji blízki budú v pekle, urob všetko pre to aby sa do toho neba dostali spolu s tebou. 

Jeden mysliteľ povedal, že hriech je najľahšie skúsenostne overiteľná časť kresťanskej náuky - stačí sa pozrieť do večerných správ. Mal pravdu. Nemá zmysel popierať existenciu zla okolo nás a v nás. Každý človek robí menšie či väčšie zlo, nikto nie je dobrý v prísnom slova zmysle. Nikto nerobí tak akoby mal a ako mu káže svedomie. Všetci by skončili v pekle, nikto nemá na nebo. No Niekto zvonku sa nás rozhodol zachrániť a podujal sa vyliečiť našu chorobu a vyriešiť náš problém. To je dôvod prečo sa Boh vtelil do ľudskej podoby. Slepý človek si sám od seba nedá zrak. Dokáže to urobiť jedine Vykupiteľ. Svojim životom, utrpením a zmŕtvychvstaním nám otvoril bráni neba. Stačí iba hovoriť áno Bohu v našom živote a nie zlu a neláske. Pokušenie samovykupiteľstva však bolo v dejinách veľmi silné. Utópie bez Boha mali za cieľ vyslobodiť ľudstvo z pokazeného stavu. Chceli vytvoriť nebeskú blaženosť už tu v tomto svete, no stali sa preludmi. Sľubovali nebo, no privodili peklo. 

Kresťanom sa ďalej vyčíta, že konajú dobré skutky len preto aby sa dostali do neba. Z dvoch hľadísk to nie je pravda. Poprvé, my si v žiadnom prípade nemôžeme iba skutkami vydobiť nebo. V prvom rade je potrebný Boží zásah a až potom naša odpoveď. A po druhé, aj keby sme sa snažili svojim životom uchmatnúť si nebeskú trofej čo je na tom sebecké? Aj športovci bojujú preto aby mali úspech. Na tom predsa nie je nič egoistické. 

Nie je však nebo iba nejaká zbožná ilúzia? Nie je to iba placebo na utíšenie bolesti z tohto sveta? Toto sa tiež kresťanom vyčíta. Sú to však bezduché frázy, obmeny Marxovho známeho výroku náboženstva ako ópia ľudstva. V princípe sa dajú použiť aj opačne - komunizmus bol placebom, náhradou kresťanstva. Oblažujúcim videním občana komunistického raja by bola rovnosť a hojnosť materiálnych statkov. Hoci sa na prvý pohľad predstava, že po smrti nič nie je, nemusí zdať lákavá, možno, že opak je pravdou. Je to také bezbožné kvázinebo, „zbožná“ túžba - nikto ma nebude brať na zodpovednosť a tak po epikureisticky ma čaká konečné odpočinutie večné. 

Ako je to s ľudmi, ktorí vravia, že zomreli, boli v nebi alebo sa stretli s Ježišom a svojim blízkymi. Aký postoj k tomu zaujať? Je treba podotknúť, že takéto súkromné zjavenia sú nie len o nebi, ale aj o očistci a o pekle. Sú to naozaj výlety do posmrtnej sféry? Alebo je to len obranná reakcia mozgu, ktorý sa ocitne tvárou v tvár smrti? Neviem k tomu zaujať jednoznačný postoj. No myslím si, že ten kto takýto stav prežije by mal aspoň minimálne rozmýšlať nad otázkami, ktoré presahujú tento život. Tieto zážitky zrejme nedokazujú posmrtný život absolútne, no môžu byť pozvaním k viere.      

Ešte jednu otázku chcem aspoň trochu preskúmať. Môže človek v nebi zhrešiť? Táto možnosť je však krajne nepravdepodobná. Myslím si, že pri plnom užívaní si šťastia s Bohom už nikomu nezíde ani na um zhrešiť. Ináč veriaci by nemali žiť v tom, že nebo bude až tam hore. Kresťan je občan neba už v tomto svete. Mal by žiť tak aby z neho bolo cítiť aspoň kúsok neba.

Katolícka Cirkev udelila niektorým svojim členom, ktorí vynikajúcim spôsobom nasledovali Krista v pozemskom živote, status blahoslaveného a svätého. O mnohých nám neznámych občanoch neba vie iba Boh. Niektorých však dáva svojej Cirkvi ako dar a príklad toho ako žiť kresťanské povolanie. Úcta k svätým sa vyvinula z úcty k mučeníkom. Kresťania sa zvyčajne stretávali pri hrobe daného mučeníka a slúžili  výročné omše k jeho pocte. Prvá písomná zmienka o takýchto bohoslužbách spadá do 2. storočia. Konkrétne išlo o omšu k ucteniu biskupa a mučeníka Polykarpa zo Smyrny. (porov. Slovník svätých,  D. Attwater) 

Na záver 
Môj obľúbený autor C.S. Lewis pekne vyjadril podstatu posledného súdu: Na konci zostanú len dva typy ľudí. Tí, ktorí povedia Bohu "Staň sa Tvoja vôľa" a tí, ktorým Boh povie "Staň sa tvoja vôľa."  Na ktorú stranu sa pridáme my je už na nás. 

Použitá literatúra

GRUN, A: Smrt není konec. 2010
LEWIS, C.S: K jádru kresťanství. 1993

Titulný obrázok - https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e2/Michelino_DanteAndHisPoem.jpg  

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo