Očistec - katolícky výmysel?

Očistec - katolícky výmysel?

Je očistec výmyslom stredovekej Cirkvi alebo má pevné ukotvenie v Biblii a v dejinách?

Čo učí Katolícka Cirkev o očistci?
Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom.“ (KKC 1030 - 1031)
Profesor teológie Alan Schreck dodáva: „Očistec nie je druhou šancou pre tých, ktorí Boha odmietli a žili nemravným životom. Očistec je skôr znamením Božej milosti voči tým, ktorí v tomto živote konali jeho vôľu ale napriek tomu zomreli do istej miery spútaní hriechom alebo jeho dôsledkami.“ Protestantskí reformátori videli v učení o očistci popretie dostatočnosti Kristovej obety. Mnoho ľudí ešte aj dnes vníma očistec ako „vynález“ Katolíckej Cirkvi, ktorá si potrebovala nazhromaždiť bohatstvo z predaja odpustkov. Je to rozšírený ale úplne skreslený pohľad na očistec.

Očistec v Biblii
Biblia sa o očistci explicitne nevyjadruje. To však neznamená, že by očistec nemal biblický základ. Niektoré pomenovania pre dôležité pravdy viery sa v Biblii vyslovene nespomínajú napr. Trojica, Vtelenie, dedičný hriech. V týchto prípadoch sa terminológia sformovala v priebehu dejín Cirkvi. Emeritný pápež Benedikt XVI. ešte keď bol kardinálom výstižne pomenoval hlbokú spojitosť medzi dogmou a Bibliou: „Dogma nie je podľa definície nič iné ako vysvetlenie Písma.“ 
V Druhej knihe Makabejcov nachádzame pasáž (12,39-45), ktorá opisuje Júdu Makabejského a jeho družinu ako priniesli obetu za hriechy padlých spolubojovníkov. Autor knihy píše, že táto obeta za zosnulých „bola svätá a nábožná myšlienka. Preto dal (Júda) obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mach 12,45) Ľudia, ktorí sú už v stave večnej blaženosti (nebo) alebo si sami zvolili večné zatratenie (peklo) nepotrebujú naše modlitby ani obety. Ich stav je definitívne spečatený. Modlitba je určená pre duše, ktoré potrebujú očistenie od pripútanosti k neláske. Boh je totiž absolútne svätý a hoci miluje hriešnika, netoleruje hriech. „Nič poškvrnené nemôže doň vojsť, nik, kto sa dopúšťa ohavností a lží, ale iba zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjv 21,27) V Liste Hebrejom sa dočítame, že „Boh je stravujúci oheň.“ (Hebr 12,29) Na základe tohto môžeme usúdiť, že existuje stav, ktorí katolíci nazývajú očistec.  
Nájdu sa však kritické hlasy, ktoré budú tvrdiť, že Druhá kniha Makabejcov bola spolu s ďalšími knihami pridaná do biblického kánonu až na Tridentskom koncile v 16. storočí. Kvôli jej údajným teologickým a historickým omylom ju preto treba odmietnuť. Nie je to však pravda. „Tieto texty boli uznávané za posvätné od 2. storočia pred Kr., kedy bol dokončený grécky preklad Písma Septuaginta. Tá obsahuje všetky deuterokánonické knihy, dokonca ich radí medzi protokánonické knihy. Môžeme tak povedať, že apoštoli prijali celý kánon SZ vrátane deuterokánonických kníh.“  (Úvod do Písma Svätého, J. Monforte) Na Tridentskom koncile bol kánon SZ definitívne potvrdený. Scott Hahn uvádza: „Príbeh o vzbure Makabejcov je cenné historické svedectvo - pohľad na vieru Židov v Ježišovej dobe.“ 
V Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Ľuďom sa môže odpustiť každý hriech a každé rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, môže sa mu odpustiť. Kto by však niečo povedal proti Svätému Duchu, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“ Čo je to budúci vek? Je to priama narážka na očistec. V určitom zmysle by sme mohli uvažovať o očistci ako o dočasnom väzení, z ktorého duše nevyjdú, kým nezaplatia do posledného haliera. (porov. Mt 5,26)

O očistnom ohni pre zachránených ale nedokonalých v láske píše aj apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom: 
Lebo iný základ nikto nemôže položiť ako ten, čo je už položený, a ním je Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Deň Božieho súdu to ukáže, lebo sa musí ukázať v ohni, oheň preskúša akosť každého diela. Ak dielo postavené na základe zostane, robotník dostane odmenu; ak jeho dielo zhorí, utrpí škodu, no život si zachráni, ale ako cez oheň.“  (1Kor 3,11-15) 
Stojí za to zmieniť sa ešte o jednom dôležitom aspekte. Biblia je podľa protestantov jediná duchovná autorita, najvyššie meradlo pravdy. Biblia vyslovene neučí o očistci, je to nebiblická náuka a treba ju odmietnuť - to sú tvrdenia odporcov očistca. Paradoxne, toto tvrdenie ide proti tomu, kto ho vyslovuje. Kde Biblia učí, že je jedinou autoritou? Lebo ak ideme podľa zásady „iba Písmo“ (sola scriptura), môžeme tvrdenie, že Písmo je jediná autorita odmietnuť! A ako vieme, ktoré spisy majú byť v Biblii a ktoré nie? Opäť sa to nedá určiť na základe zásady „iba Písmo.“ Vieme to na základe toho, že katolícka Cirkev (pod Božím vedením) rozlíšila podľa určitých kritérii, ktoré knihy patria alebo nepatria do biblického zoznamu. 


Očistec v dejinách Cirkvi
Jacques Le Goff vo svojej známej knihe Zrodenie očistca uvádza, že výraz očistec (z latinského purgare - očistiť) sa v latinskom svete udomácnil medzi rokmi 1170 až 1200. Učenie Cirkvi o očistci bolo definované najmä na Florentskom (15.storočie) a Tridentskom (16.storočie) koncile. (porov. KKC 1031) Táto informácia nás však nemá zviesť k domnienke, že očistec bol úplne „vykonštruovaný“ v stredoveku. Kresťania v očisťujúci posmrtný stav verili už oddávna. Cirkev totiž zvykne s konečnou platnosťou sformulovať učenie o nejakej pravde viery v období spochybňovania a napádania daného učenia. Napríklad dogma o nanebovzatí Panny Márie bola vyhlásená pápežom Piom XII. v roku 1950. To však neznamená, že by to bolo pre katolíkov niečo nové. Rovnako je to aj v prípade očistca - ponúkam niekoľko svedectiev o posmrtnom očisťovaní z obdobia ranej Cirkvi: 

1) O modlitbách za zomrelých svedčia nápisy v rímskych katakombách. Viera v očistec sa opiera o túto starodávnu prax. 
2) Niektoré najstaršie kresťanské spisy mimo Nového zákona ako napríklad Skutky Pavla a Tekly alebo Mučeníctvo Perpetuy a Felicity spomínajú ustálenú prax kresťanov modlitby za zosnulých. 
3) Cirkevný otec Tertulián okolo roku 211 píše, že „kresťania obetujú modlitby a Eucharistiu za zomrelých pri výročiu ich úmrtia.“
4) Svätá Monika (4.storočie) prosila svojho syna Augustína aby po jej smrti za ňu obetoval modlitby a omše.
5) Gregor Nysský (335-396) – „Potom čo duša, ktorá nie je očistená opustí telo, nebude môcť mať účasť na božskom živote, pokiaľ očistný oheň neodstráni všetky škvrny na duši.“
6) Liturgia Jána Zlatoústeho (žil na prelome 4. a 5. storočia) obsahuje túto modlitbu: „Modlíme sa taktiež za odpočinutie duší zomrelých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich prestúpení, úmyselných aj neúmyselných ...“
7) Pápež Gregor Veľký v 6. storočí svedčil o očistnom ohni vo svojom diele Dialógy: „Treba veriť, že pred posledným súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože Ten, ktorý je Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom. Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom, nazdávame sa totiž, že čo sa odopiera pri jednom hriechu, bude priznané pri inom.“

Použité zdroje
https://biblia.sk/citanie/bot/mt/6
https://www.catholic.com/tract/purgatory
Katechizmus Katolíckej Cirkvi 
Katolíci - Čemu opravdu věrí? - Alan Schreck, 2013
Prečo veriť - Scott Hahn, 2009
Znamenitý život - Scott Hahn, 2010

Titulný obrázok - https://en.wikipedia.org/wiki/Purgatory

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo