Proticirkevná realita masarykovskej republiky
Pokračovanie druhej časti ČSR – protikatolícky štát.
Proticirkevná politika pražskej vlády bola trvalá a ideovo jasne vyprofilovaná. Jej orientácia na liberálne a ľavicové myšlienkové prúdy bola opakovane potvrdzovaná novými skutkami. Výpočet týchto aktivít by bol zdĺhavý. Spomeňme len niektoré.
Napríklad v roku 1924 biskupi Slovenska a Podkarpatskej Rusi vydali pastiersky list zakazujúci katolíkom členstvo v anarchistických, komunistických a socialistických spolkoch. Pražská vláda zakázala (!) čítať list v kostoloch a kňazom hrozil postih za nedodržanie zákona na ochranu republiky. Bolo to evidentne nedemokratické a v rozpore so slobodou prejavu, ale ako vidíme aj pri liberáloch platí, že srdcu nerozkážeš.
Masaryk a nuncius Marmmagi
To sa potvrdilo aj o rok neskôr, keď v Prahe dosiahlo husitské nadšenie svoj vrchol. Pražská vláda sa rozhodla zatočiť s cirkevnými sviatkami. Mariánske sviatky z 2. februára (Očisťovanie Panny Márie), 25. marca (Zvestovanie Panny Márie) a 8. septembra (Narodenie Panny Márie) boli zrušené, taktiež sviatok sv. Jána Nepomuckého a naproti tomu bol deň upálenia Jána Husa zavedený ako pamätný. T.G. Masaryk protizákonne vyvesil na pražskom hrade husitskú zástavu a demonštratívne sa spolu s predsedom vlády Švehlom zúčastnil na oslavách J. Husa. Masarykova radostná nálada nebrala konca a podľa svedectva osobného tajomníka Václava Kučeru: „Prezident byl v bujaré, bojovné náladě, zjevně rozhodnut dobojovat věc do konce. Přes den hrál na klavír a zpíval si Kdo jsú boží bojovníci.“ Počas osláv odzneli vulgárne útoky na Cirkev a nuncius Marmaggi na protest opustil Prahu. Masaryk sa dokonca, ako hlava štátu (!), nezastavil ani pred takou detinskosťou, že písal počas aféry anonymné protiklerikálne články do novín. Antiklerikálna radosť z vydarených osláv a poníženia Cirkvi dosiahla takú intenzitu, že sa František Žilka vo filohusitskom časopise Kostnické jiskry radoval akú kolosálnu porážku utrpela Cirkev v ČSR. Podľa neho, najväčšiu v celej Európe.
Oslavy Husa
Pomer ČSR k Vatikánu sa ukľudnil až na základe spoločného Modu vivendi, ktorý obe strany uzatvorili začiatkom roku 1928. Jeho plnenie však bolo zo strany republiky neustále sabotované a až v druhej polovici tridsiatych rokov, keď sa medzinárodná situácia stávala pre liberalizmus a demokraciu nepriaznivou, začala ČSR plniť svoje povinnosti a aj to nie všetky. Tak napr. až v roku 1935 nariadilo Ministerstvo školstva a osvety odovzdať cirkevný majetok spadajúci do kompetencie ministerstva, držaný od roku 1919. Štátny zátvor a dozor nad celým majetkom Cirkvi bol zrušený až 2. septembra 1937, keď už ľudovo povedané, republike tieklo do topánok a katolíkov potrebovala.
Vláda ČSR vo vzťahu k slovenským katolíkom zachádzala niekedy až na hranicu trápnosti. Tak napríklad odmietla vydať pas biskupovi Vojtaššákovi na jeho cestu do USA v obave, že tam bude ohovárať pokrokovú republiku a agitovať medzi slovenskými katolíkmi.
V roku 1933 sa konali oslavy 1100-tého výročia posvätenia prvého kostola na Slovensku. Ten bol postavený v Nitre počas vlády kniežaťa Pribinu. Pražská vláda chcela otupiť autonomistický a katolícky charakter osláv a rozhodla sa nepustiť na verejnosť takto orientovaných predstaviteľov. Masy si ich však vyžiadali na tribúnu, k veľkej hanbe a poníženiu predstaviteľov pražskej moci. Čo viac, pápežský nuncius Ciriaci poslal A. Hlinkovi pochvalný list, v ktorom sa píše: „Kým v Prahe urážajú Svätého Otca ... vy Slováci ste voči takej vysokej autorite preukázali svoju patričnú úctu. ... Túto vašu lásku vám nikdy nezabudnem. Šľachetný národ slovenský mi zostane navždy v srdci. Veľmi sa teším, že môžem reprezentovať Sv. Otca u Slovákov.“ Pražská vláda zakázala (!) list zverejniť a Karol Sidor, ktorý neuposlúchol tento zákaz, išiel do väzenia. Noviny, ktoré písali pozitívne o oslavách, boli pozastavené a nakoniec vláda viedla kvôli nitrianskym oslavám proti Sidorovi, ako zodpovednému redaktorovi denníka Slovák, 90 (!) tlačových súdnych procesov.
V podobnom duchu sa vyvíjali vzťahy medzi slovenskými katolíkmi a masarykovskou ČSR počas celých 20 rokov jej existencie. V druhej polovici tridsiatych rokov môžeme sledovať určitú pragmatickú ústupčivosť zo strany E. Beneša, či skôr vyčkávaciu ľstivosť a taktizovanie vzhľadom na medzinárodnú situáciu nepriaznivú pre liberálne snahy a pozície. O nejakom úprimnom prehodnotení liberálnych, ľavicových a voľnomyšlienkárskych tendencií, dominantných pre orientáciu československých vládcov, nemôže byť ani reč. „Triumfálny“ návrat E. Beneša, dezertéra z roku 1938, v roku 1945, nikým nevoleného a na Slovensko nevolaného samozvanca, kryptosocialistu a slobodomurára vysokého zasvätenia a kroky, ktoré urobil (poštátnenie cirkevného školstva, na určité obdobie zákaz cirkevných periodík) sú dostatočným dôkazom o konštantách smerovania ČSR a jej predstaviteľov. Medzi rokmi 1918, 1945 a 1948 je evidentná kontinuita čo do protikatolíckeho zamerania.
Záverečné hodnotenie
Prihliadnuc k všetkým faktom musíme konštatovať, že slovenský katolík nemá dôvod akýmkoľvek spôsobom oslavovať 28. október 1918. Objektívne vzaté sa postavenie Cirkvi v novom republikánskom režime výrazne zhoršilo oproti postaveniu v Rakúsko – Uhorsku. Celková prestíž Cirkvi, zástoj v školstve, v rodinných vzťahoch ako aj na poli sociálnom bola výrazne obmedzená a to nie nejakým spontánnym hnutím zdola, ale cielenou a systematickou protikatolíckou politikou exponentov nového režimu.
Tvrdiť, že ČSR zachránila Slovákov pred zánikom, je nemiestne, pretože to nemá oporu vo faktoch a navyše táto adorácia „národnej spásy“ na úkor spásy duší zásadne odporuje cirkevnej náuke, ako sme vysvetlili vyššie. Avšak aj z hľadiska etnického sa jedná pri tomto tvrdení o zavádzanie, pretože k slovenskému národu sa pri poslednom uhorskom sčítaní obyvateľstva v roku 1910 hlásilo 10,7 % obyvateľstva Uhorska z počtu 18 264 517 občanov, čiže cca 1,9 milióna obyvateľov. Pokiaľ sa tak stalo v čase najbrutálnejšieho etnického útlaku a po masívnom propagandistickom tlaku, odhliadnuc navyše od veľkého množstva Slovákov v USA, môžeme konštatovať, že sa nejednalo o stav tesne pred vyhynutím, ktorý by nás nútil nazerať na ČSR ako na národného spasiteľa, ak by sme aj opustili stanovisko katolícke a pridržali sa pohansko-etnického. Dokladom toho je aj štatistika počtu Chorvátov z toho istého roku, v ktorej tvorili len 8,8 % z celkového počtu 20 885 000 obyvateľov tzv. veľkého Uhorska vrátanie Slavónie a Chorvátska, pričom Slováci tvorili z tohto počtu 9,4%. Je evidentné, že Chorvátov bolo menej ako Slovákov, ale nikto predsa nebude tvrdiť, že ich vznik Juhoslávie zachránil pred vyhynutím.
Daň, ktorú museli slovenskí katolíci zaplatiť za pochybnú „národnú záchranu“, ktorá bola v skutočnosti len zle maskovanou snahou o počeštenie, bola značná a platia ju v podstate dodnes. Následkom roku 1918 sa na našom území definitívne etablovali liberálno-osvietenecké a ľavicové elity v takom počte, že pod ich nadvládou trpia katolíci aj v súčasnosti. Určite, pôsobili tu aj globálne trendy, avšak vnútropolitická situácia v Poľsku a Maďarsku dáva tušiť akým smerom by sa možno uberal osud Slovenska pokiaľ by sa v roku 1918 neocitlo v područí zúrivého antikatolicizmu masarykovskej proveniencie.
Alternatíva pripojenia Slovenska k jednému z týchto štátov, v čase po roku 1918 nebola z pohľadu katolíckej garnitúry taká nereálna, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V HSĽS bolo silné polonofilské krídlo okolo Karola Sidora, ktoré zdôrazňovalo katolícky charakter poľského národa a tiež jeho jazykovú blízkosť. Podobne je známy aj fakt, že Andrej Hlinka osobne navštívil cisára Karola I. v exile, aby s ním pravdepodobne konzultoval prípadné opätovné pripojenie Slovenska k svätoštefanskej korune, garantujúce slovenskú autonómiu. Vzhľadom na ďalší vývoj udalostí, medzinárodnú situáciu a cisárovu smrť sa stala táto iniciatíva bezpredmetnou.
Samotný fakt počeštenia by sa z pohľadu katolicizmu možno dal prekusnúť (aj keď z hľadiska praxe bol nereálny vzhľadom na odlišné mentálne a kultúrne danosti), ak by bola garantovaná kontinuita katolíckej dominancie v štáte, v takej podobe, akú mala v predlitavskej časti monarchie. To sú však len čisto abstraktné úvahy. Nech by sme ten horúci zemiak obracali akokoľvek a fúkali do neho z ktorejkoľvek strany, záver bude rovnaký – niet čo oslavovať.
Branislav Michalka
Nadácia Slovakia Christiana (www.slovakiachristiana.sk)
Predchádzajúce časti:
Zoznam použitej literatúry:
B. Ráček: Československé dějiny, Ladislav Kuncíř, Praha 1933
K. Čulen: Boj Slovákov o slobodu, Bratislava 1944
M. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč, Bratislava 2013
S. Gabzdilová: Školský systém na Slovensku v medzivojnovej Československej republike (1918-1938), Univerzita P. J. Šafárika, Košice 2014
J. Coranič: Vzťah Katolíckej cirkvi a štátu na Slovensku v rokoch 1918 – 1938, Prešovská Univerzita, Prešov 2008
P. Žák: T.G. Masaryk, římskokatolická církev a katolicismus s důrazem na období 1918 – 1935, Univerzita Palackého v Olomouci, Olomouc 2011
M. Chladný-Hanoš: Láska k národu, Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1941