Proticirkevná realita masarykovskej republiky

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Proticirkevná realita masarykovskej republiky

Pri príležitosti 100-tého výročia vzniku ČSR pripravila Nadácia Slovakia Christiana 3-dielnu historickú esej, ktorá analyzuje túto udalosť z pohľadu katolíckej Cirkvi. Autor Branislav Michalka v nej opisuje politický režim, ktorý v tomto štáte vládol, hodnotí konanie vtedajších politickych aktérov a zároveň uvádza širšie súvislosti v kontexte protikresťanskej Revolúcie prítomnej vo svete počas posledných šiestich storočí. Uverejňujeme jej tretiu časť.

Pokračovanie druhej časti  ČSR – protikatolícky štát.

Proticirkevná politika pražskej vlády bola trvalá a ideovo jasne vyprofilovaná. Jej orientácia na liberálne a ľavicové myšlienkové prúdy bola opakovane potvrdzovaná novými skutkami. Výpočet týchto aktivít by bol zdĺhavý. Spomeňme len niektoré.

Napríklad v roku 1924 biskupi Slovenska a Podkarpatskej Rusi vydali pastiersky list zakazujúci katolíkom členstvo v anarchistických, komunistických a socialistických spolkoch. Pražská vláda zakázala (!) čítať list v kostoloch a kňazom hrozil postih za nedodržanie zákona na ochranu republiky. Bolo to evidentne nedemokratické a v rozpore so slobodou prejavu, ale ako vidíme aj pri liberáloch platí, že srdcu nerozkážeš.


Masaryk a nuncius Marmmagi 

To sa potvrdilo aj o rok neskôr, keď v Prahe dosiahlo husitské nadšenie svoj vrchol. Pražská vláda sa rozhodla zatočiť s cirkevnými sviatkami. Mariánske sviatky z 2. februára (Očisťovanie Panny Márie), 25. marca (Zvestovanie Panny Márie) a 8. septembra (Narodenie Panny Márie) boli zrušené, taktiež sviatok sv. Jána Nepomuckého a naproti tomu bol deň upálenia Jána Husa zavedený ako pamätný. T.G. Masaryk protizákonne vyvesil na pražskom hrade husitskú zástavu a demonštratívne sa spolu s predsedom vlády Švehlom zúčastnil na oslavách J. Husa. Masarykova radostná nálada nebrala konca a podľa svedectva osobného tajomníka Václava Kučeru: „Prezident byl v bujaré, bojovné náladě, zjevně rozhodnut dobojovat věc do konce. Přes den hrál na klavír a zpíval si Kdo jsú boží bojovníci.“ Počas osláv odzneli vulgárne útoky na Cirkev a nuncius Marmaggi na protest opustil Prahu. Masaryk sa dokonca, ako hlava štátu (!), nezastavil ani pred takou detinskosťou, že písal počas aféry anonymné protiklerikálne články do novín. Antiklerikálna radosť z vydarených osláv a poníženia Cirkvi dosiahla takú intenzitu, že sa František Žilka vo filohusitskom časopise Kostnické jiskry radoval akú kolosálnu porážku utrpela Cirkev v ČSR. Podľa neho, najväčšiu v celej Európe.


Oslavy Husa

Pomer ČSR k Vatikánu sa ukľudnil až na základe spoločného Modu vivendi, ktorý obe strany uzatvorili začiatkom roku 1928. Jeho plnenie však bolo zo strany republiky neustále sabotované a až v druhej polovici tridsiatych rokov, keď sa medzinárodná situácia stávala pre liberalizmus a demokraciu nepriaznivou, začala ČSR plniť svoje povinnosti a aj to nie všetky. Tak napr. až v roku 1935 nariadilo Ministerstvo školstva a osvety odovzdať cirkevný majetok spadajúci do kompetencie ministerstva, držaný od roku 1919. Štátny zátvor a dozor nad celým majetkom Cirkvi bol zrušený až 2. septembra 1937, keď už ľudovo povedané, republike tieklo do topánok a katolíkov potrebovala.

Vláda ČSR vo vzťahu k slovenským katolíkom zachádzala niekedy až na hranicu trápnosti. Tak napríklad odmietla vydať pas biskupovi Vojtaššákovi na jeho cestu do USA v obave, že tam bude ohovárať pokrokovú republiku a agitovať medzi slovenskými katolíkmi.

V roku 1933 sa konali oslavy 1100-tého výročia posvätenia prvého kostola na Slovensku. Ten bol postavený v Nitre počas vlády kniežaťa Pribinu. Pražská vláda chcela otupiť autonomistický a katolícky charakter osláv a rozhodla sa nepustiť na verejnosť takto orientovaných predstaviteľov. Masy si ich však vyžiadali na tribúnu, k veľkej hanbe a poníženiu predstaviteľov pražskej moci. Čo viac, pápežský nuncius Ciriaci poslal A. Hlinkovi pochvalný list, v ktorom sa píše: „Kým v Prahe urážajú Svätého Otca ... vy Slováci ste voči takej vysokej autorite preukázali svoju patričnú úctu. ... Túto vašu lásku vám nikdy nezabudnem. Šľachetný národ slovenský mi zostane navždy v srdci. Veľmi sa teším, že môžem reprezentovať Sv. Otca u Slovákov.“ Pražská vláda zakázala (!) list zverejniť a Karol Sidor, ktorý neuposlúchol tento zákaz, išiel do väzenia. Noviny, ktoré písali pozitívne o oslavách, boli pozastavené a nakoniec vláda viedla kvôli nitrianskym oslavám proti Sidorovi, ako zodpovednému redaktorovi denníka Slovák, 90 (!) tlačových súdnych procesov.

V podobnom duchu sa vyvíjali vzťahy medzi slovenskými katolíkmi a masarykovskou ČSR počas celých 20 rokov jej existencie. V druhej polovici tridsiatych rokov môžeme sledovať určitú pragmatickú ústupčivosť zo strany E. Beneša, či skôr vyčkávaciu ľstivosť a taktizovanie vzhľadom na medzinárodnú situáciu nepriaznivú pre liberálne snahy a pozície. O nejakom úprimnom prehodnotení liberálnych, ľavicových a voľnomyšlienkárskych tendencií, dominantných pre orientáciu československých vládcov, nemôže byť ani reč. „Triumfálny“ návrat E. Beneša, dezertéra z roku 1938, v roku 1945, nikým nevoleného a na Slovensko nevolaného samozvanca, kryptosocialistu a slobodomurára vysokého zasvätenia a kroky, ktoré urobil (poštátnenie cirkevného školstva, na určité obdobie zákaz cirkevných periodík) sú dostatočným dôkazom o konštantách smerovania ČSR a jej predstaviteľov. Medzi rokmi 1918, 1945 a 1948 je evidentná kontinuita čo do protikatolíckeho zamerania.

Záverečné hodnotenie

Prihliadnuc k všetkým faktom musíme konštatovať, že slovenský katolík nemá dôvod akýmkoľvek spôsobom oslavovať 28. október 1918. Objektívne vzaté sa postavenie Cirkvi v novom republikánskom režime výrazne zhoršilo oproti postaveniu v Rakúsko – Uhorsku. Celková prestíž Cirkvi, zástoj v školstve, v rodinných vzťahoch ako aj na poli sociálnom bola výrazne obmedzená a to nie nejakým spontánnym hnutím zdola, ale cielenou a systematickou protikatolíckou politikou exponentov nového režimu.

Tvrdiť, že ČSR zachránila Slovákov pred zánikom, je nemiestne, pretože to nemá oporu vo faktoch a navyše táto adorácia „národnej spásy“ na úkor spásy duší zásadne odporuje cirkevnej náuke, ako sme vysvetlili vyššie. Avšak aj z hľadiska etnického sa jedná pri tomto tvrdení o zavádzanie, pretože k slovenskému národu sa pri poslednom uhorskom sčítaní obyvateľstva v roku 1910 hlásilo 10,7 % obyvateľstva Uhorska z počtu 18 264 517 občanov, čiže cca 1,9 milióna obyvateľov. Pokiaľ sa tak stalo v čase najbrutálnejšieho etnického útlaku a po masívnom propagandistickom tlaku, odhliadnuc navyše od veľkého množstva Slovákov v USA, môžeme konštatovať, že sa nejednalo o stav tesne pred vyhynutím, ktorý by nás nútil nazerať na ČSR ako na národného spasiteľa, ak by sme aj opustili stanovisko katolícke a pridržali sa pohansko-etnického. Dokladom toho je aj štatistika počtu Chorvátov z toho istého roku, v ktorej tvorili len 8,8 % z celkového počtu 20 885 000 obyvateľov tzv. veľkého Uhorska vrátanie Slavónie a Chorvátska, pričom Slováci tvorili z tohto počtu 9,4%. Je evidentné, že Chorvátov bolo menej ako Slovákov, ale nikto predsa nebude tvrdiť, že ich vznik Juhoslávie zachránil pred vyhynutím.

Daň, ktorú museli slovenskí katolíci zaplatiť za pochybnú „národnú záchranu“, ktorá bola v skutočnosti len zle maskovanou snahou o počeštenie, bola značná a platia ju v podstate dodnes. Následkom roku 1918 sa na našom území definitívne etablovali liberálno-osvietenecké a ľavicové elity v takom počte, že pod ich nadvládou trpia katolíci aj v súčasnosti. Určite, pôsobili tu aj globálne trendy, avšak vnútropolitická situácia v Poľsku a Maďarsku dáva tušiť akým smerom by sa možno uberal osud Slovenska pokiaľ by sa v roku 1918 neocitlo v područí zúrivého antikatolicizmu masarykovskej proveniencie.

Alternatíva pripojenia Slovenska k jednému z týchto štátov, v čase po roku 1918 nebola z pohľadu katolíckej garnitúry taká nereálna, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V HSĽS bolo silné polonofilské krídlo okolo Karola Sidora, ktoré zdôrazňovalo katolícky charakter poľského národa a tiež jeho jazykovú blízkosť. Podobne je známy aj fakt, že Andrej Hlinka osobne navštívil cisára Karola I. v exile, aby s ním pravdepodobne konzultoval prípadné opätovné pripojenie Slovenska k svätoštefanskej korune, garantujúce slovenskú autonómiu. Vzhľadom na ďalší vývoj udalostí, medzinárodnú situáciu a cisárovu smrť sa stala táto iniciatíva bezpredmetnou.

Samotný fakt počeštenia by sa z pohľadu katolicizmu možno dal prekusnúť (aj keď z hľadiska praxe bol nereálny vzhľadom na odlišné mentálne a kultúrne danosti), ak by bola garantovaná kontinuita katolíckej dominancie v štáte, v takej podobe, akú mala v predlitavskej časti monarchie. To sú však len čisto abstraktné úvahy. Nech by sme ten horúci zemiak obracali akokoľvek a fúkali do neho z ktorejkoľvek strany, záver bude rovnaký – niet čo oslavovať.

Branislav Michalka
Nadácia Slovakia Christiana (www.slovakiachristiana.sk)

 

Predchádzajúce časti:

  1. 28. október 1918 a katolícka Cirkev – máme čo oslavovať?
  2. ČSR – protikatolícky štát

 

Zoznam použitej literatúry:

B. Ráček: Československé dějiny, Ladislav Kuncíř, Praha 1933

K. Čulen: Boj Slovákov o slobodu, Bratislava 1944

M. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč, Bratislava 2013

S. Gabzdilová: Školský systém na Slovensku v medzivojnovej Československej republike (1918-1938), Univerzita P. J. Šafárika, Košice 2014

 J. Coranič: Vzťah Katolíckej cirkvi a štátu na Slovensku v rokoch 1918 – 1938, Prešovská Univerzita, Prešov 2008

 P. Žák: T.G. Masaryk, římskokatolická církev a katolicismus s důrazem na období 1918 – 1935, Univerzita Palackého v Olomouci, Olomouc 2011

M. Chladný-Hanoš: Láska k národu, Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1941 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo