ČSR – protikatolícky štát

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
ČSR – protikatolícky štát

Pri príležitosti 100-tého výročia vzniku ČSR pripravila Nadácia Slovakia Christiana 3-dielnu historickú esej, ktorá analyzuje túto udalosť z pohľadu katolíckej Cirkvi. Autor Branislav Michalka v nej opisuje politický režim, ktorý v tomto štáte vládol, hodnotí konanie vtedajších politickych aktérov a zároveň uvádza širšie súvislosti v kontexte protikresťanskej Revolúcie prítomnej vo svete počas posledných šiestich storočí. Uverejňujeme jej druhú časť.

Pokračovanie prvej časti.

Prizrime sa udalostiam tak ako postupovali chronologicky, od roku 1918 s prihliadnutím na štátne snahy zamerané proti katolíckej Cirkvi.

Už v počiatkoch tzv. československého odboja počas I. svetovej vojny sa dalo ľahko vypozorovať akým smerom sa bude uberať samostatný český (o Slovensku ešte vtedy rozhodnuté nebolo) štát. V auguste 1917 sa Masaryk ponáhľal do Ruska za legionármi, aby im, ako píše B. Ráček v Československých dějinách, „promluvil do duše“. Výsledkom tohto „dušespytu“ bolo, že pluky legionárov, ktoré dovtedy niesli mená: pluk sv. Václava a pluk sv. Cyrila a Metoda boli premenované, na Masarykov nátlak, podľa Jána Husa a Jiřího z Poděbrad. Následne išlo všetko hladko, pretože ďalšie pluky už niesli správne mená podľa Jána Žižku a Prokopa Velikého. Je vskutku záhadou akým spôsobom by mohol veriaci katolík „nevidieť“ protikatolíckosť týchto aktov a zotrvať v danom vojsku. Však sa aj pán prezident neskôr sťažoval, že bolo viac tých čo sa do vojska nehlásili. Podľa historika J. Pekařa bolo zajatých v Rusku celkovo 210 000 budúcich občanov ČSR, ale do légií sa prihlásilo cca 30 000. Už to svedčí o mnohom.

Prvé správy o prevrate, prichádzajúce z Prahy neveštili nič dobrého: strhnutie Mariánskeho stĺpu na Staromestskom námestí dávalo tušiť aké budú prvé kroky novovzniknutého štátu. Následne sa v českých krajoch spustila lavína deštrukcie sakrálnych symbolov, aká nemala obdobu od čias husitizmu a tridsaťročnej vojny. Dochádzalo k hromadnému ničeniu starobylých krížov, sôch, morových stĺpov, sôch Sv. Trojice, pomníkov na cintorínoch (!), hlavne však sôch sv. Jána Nepomuckého ako symbolu „pobielohorského útlaku“ a „temna“. Najhoršia situácia bola v stredných Čechách. Okresy medzi Plzňou a Klatovami boli doslova „vyčistené.“ V niektorých mestách vtrhla liberálna mládež do kostolov počas sv. omší, spievala tam, hrala na harmonike a tancovala. Inde zase vtrhli na Silvestra do chrámu, vyrabovali omšové rúcha, obliekli si ich a veselo sa zabávali. Zo škôl boli samozvanými revolucionármi odstraňované kríže a hádzané do odpadových košov, k zdeseniu žiakov aj rodičov. B. Ráček uvádza, že aj ľudia nábožensky ľahostajný boli zdesení keď videli tisíce krucifixov hodených do popolníc vedľa odpadkov a smeťárov ako ich hromadne odvážajú na skládky odpadu. Malá časť, asi 500 kusov, mohla byť odkúpená (!) od štátu Rádom školských bratov za 10 000 Kč (!), aby ich nevyhodili na smetisko. Niektorí učitelia navádzali dokonca deti, aby hanobili kríže tými najohavnejšími spôsobmi, takže mnohí veriaci pedagógovia radšej sňali a schovali kríže sami. Pokrokoví učitelia zašli tak ďaleko, že organizovali výlety žiakov v nedeľu, aby sa deti nemohli zúčastniť sv. omše, či dokonca ich priamo vyzývali k ateizmu a odpadnutiu od viery. Celkovo došlo v priebehu piatich rokov, do roku 1924 k znesväteniu a vylúpeniu cca 500 svätostánkov v kostoloch.

Aby nikto nepochyboval o tom kam sa bude uberať nová ČSR, tak T.G. Masaryk hneď pri svojom návrate do Prahy zadeklamoval: „ ... již před 500 lety jsme měli v Husitech a Táborech prvé socialisty a komunisty české. Tábor byl první demokratickou a socialistickou republikou. ... Tábor je nám programem.“ Už prvé Masarykovo zahraničné vystúpenie, roku 1915 v Ženeve sa odohralo na výročie upálenia J. Husa. V práci o T.G. Masarykovi a Cirkvi píše P. Žák že, „celý československý odboj byl koncipován nejen jako protirakouský, ale i jako husitský a tím protikatolický“. Nehorázne Masarykove výroky dokladajú jeho nenávisť k Cirkvi: „Proti katolicismu, nejhoršímu nepříteli našeho milého národa je nutno bojovat. ... Dřímající husitská duše se probudila, když se svěrák, který ji tísnil hlavu, zlomil. ... Masaryk dokonca schvaloval aj strhnutie mariánskeho stĺpu. V správe pre ministerskú radu uviedol: „Jsem rád, protože ta socha byla politickou potupou pro nás.“


Strhnutý Mariánsky stĺp (1918)

Jeho program sa okamžite realizoval s očakávaním, že vyústi až do odluky Cirkvi od štátu. Heslá ako „Preč od Ríma!“, „Rím musí byť súdený a odsúdený!“, „Najprv Viedeň – potom Rím!“, boli na dennom poriadku. Na cirkevný majetok bola uvalená štátna správa, cirkevné školstvo bolo zrušené. Antiklerikáli, liberáli, socialisti a voľnomyšlienkari uchopili všetku moc. Mocenský zástoj slovenských katolíkov v pražskom tzv. revolučnom národnom zhromaždení bol tristný. Zo 40 slovenských poslancov bolo 10 nominálnych katolíkov a z týchto 6 patrilo k tzv. pokrokovému táboru.

Nový minister školstva Gustav Habrman zrušil povinnú účasť detí na náboženských obradoch a pravidelnú modlitbu v triedach. Na svoje si prišli aj stúpenci novopohanskej kremácie za výdatnej pomoci nového štátu, ktorý hneď začal s výstavbou krematórií. Tzv. kazateľnicový zákon obmedzil slobodu slova pre kňazov pri kázňach počas sv. omší.
Taktiež nová pozemková reforma pripravila Cirkev o množstvo pôdy a o tzv. patrónov v rámci patronátneho systému. Vláda znárodnila pôdu, vlastnenú šľachtou, ktorá plnila záväzky voči farnostiam. Nový vlastník nejavil záujem farnosti podporovať a starý, z toho čo mu zostalo ani nemohol. A tak sa farnosti zrazu ocitli vo veľmi biednom stave. Až v roku 1921 bolo stanovené, že k fare musí náležať aspoň 8 hektárov pôdy.

Nástup masarykovského režimu na Slovensku

Na Slovensko sa podobná protináboženská smršť ako v Čechách dostavila čoskoro, konkrétne prišla s tzv. „českými legionármi“ t.j. vojskom dobrovoľníkov z Čiech, ktorí prišli Slovensko oslobodiť a s pravou osvieteneckou aroganciou šíriť pokrok. Svoj príchod do Bratislavy oslávili bujarou deštrukciou miestnej sochy sv. Jána Nepomuckého. Rozbehnúc sa po dedinách zhadzovali sochy svätcov a strhávali kríže zo stien vo verejných budovách. Celková bilancia tohto osvetového pôsobenia v rámci celej ČSR bola vyčíslená v časopise Lid zo 14. júna 1920. Podľa nej bolo v ČSR za rok 1919 vyrabovaných 300 kostolov, zničených 500 sôch Panny Márie a sv. Jána Nepomuckého a z 1513 škôl boli povyhadzované kríže.
Ako protihodnotu mohli vychutnať slovensky hovoriaci občania fakt, že v novom štáte sa dali zakladať slobodomurárske lóže so slovenským komunikačným jazykom. Vznikli lóže: Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik a iné. Celkovo pôsobilo v ČSR 29 lóží.

Po konsolidácii moci na Slovensku nasledovali inštitucionálne kroky. Minister s plnou mocou pre Slovensko, Vavro Šrobár, známy masarykovský apologéta už z čias predvojnových, obdarený z Prahy doslova diktátorskými právomocami, rozhodol sa do 26. marca 1919 vypovedať zo Slovenska troch katolíckych biskupov bez odobrenia tohto kroku Svätou stolicou. Vykonaním deportácie bol poverený český legionár, major J. Dřímal, ktorý ju vykonal vskutku „promptne.“ Viedenská nunciatúra protestovala u Vavra Šrobára, ale márne.
Situácia sa zdala liberálnym silám taká nádejná, že už v apríli 1919 vyslala československá Jednota katolíckeho duchovenstva do Ríma delegáciu s požiadavkami na „obnovu Cirkvi“, ktorá mala zahrňovať: voľby biskupov, zrušenie celibátu, pripustenie kremácie, český a slovenský jazyk pre liturgické úkony, odvolanie rozsudku nad J. Husom a vyhlásenie jurisdikcie pražského arcibiskupa nad celým Československom. Slovákov zastupoval Mons. Marián Blaha, budúci banskobystrický biskup (!), v tejto delegácii pôsobiaci ako vládny zmocnenec Vavra Šrobára. Mala sa riešiť aj otázka slovenských biskupov. Pápež návrhy zamietol.


Šrobár v Bratislave

Následkom toho došlo k vzniku Československej cirkvi husitskej a mnoho kňazov v Čechách odpadlo od Cirkvi; na Slovensku sa však odpadlícke hnutie stretlo s minimálnym ohlasom. Nová sekta sa uviedla brutálnym zaberaním katolíckych kostolov, na ktoré si činila nárok, podobne ako luteráni a kalvíni v minulosti a to zo záhadných príčin, keďže sa jednalo o majetok katolíckej cirkvi. Neskôr boli nútení, na základe súdnych nálezov, s hanbou a zlosťou kostoly vrátiť.

18. decembra 1919 referoval kňaz Anton Gracík v USA, navrátiac sa zo Slovenska: „Moc je v rukách sociálnodemokratických ateistov, nevercov ... Preto náboženská sloboda je len na papieri a Cirkev dosť trpí ...Vláda československá zastavila (!) všetku katolícku tlač, potlačila všetky katolícke časopisy.“ V decembri toho roku vznikol na Slovensku Zväz socialistických bezvercov.

Ďalší konflikt so Svätou stolicou nastal pri vymenovávaní nových slovenských biskupov. Rím naliehal aby sa stal biskupom Andrej Hlinka, čo bolo odobrené aj voľbou medzi členmi prípravného výboru kde Hlinka obdržal spolu s Kmeťkom a Jehličkom najviac hlasov, to však vláda ČSR nehodlala akceptovať. Nahnevaný Beneš vyčítal nunciovi Clementovi Micarovi, že Rím nechce akceptovať vládou navrhovaného Mariána Blahu (viď vyššie). Nakoniec Rím akceptoval požiadavky vlády a vymenoval za biskupa Mariána Blahu, ktorý sa možno v Jednote katolíckeho duchovenstva lepšie osvedčil čo do názorov na celibát, kremácie a liturgický jazyk.


Vysviacka slovenských biskupov

Novovymenovaní biskupi sa dohodli s vládou, že tá povolí v roku 1921 tri katolícke gymnázia. Tu sa samozrejme natíska otázka či v bývalom uhorskom režime neboli žiadne katolícke gymnázia, keď ich je nutné s povolením vlády otvárať. Zbežný pohľad nás presvedčí o opaku. V skutočnosti bolo na Slovensku pred rokom 1918 až 21 (!) cirkevných gymnázií. Ak sa biskupi dožadujú aspoň troch, tak to znamená, že už žiadne nie sú a teda boli všetky zrušené liberálno-demokratickou vládou. Jednalo sa teda o vrátenie gymnázií, nie o zriadenie.
V práci S. Gabzdilovej s názvom Školský systém na Slovensku v medzivojnovej ČSR (1918-1938) čítame: „Rozvoj školstva v Uhorsku nenapredoval rovnakým tempom ako v rakúskej časti monarchie. Príčin bolo niekoľko. Úlohu zohrával nízky počet štátnych škôl v pomere k cirkevným. Ďalším faktorom bola nejednotnosť a často konzervatívnosť vydržiavateľov škôl.“ Po roku 1918 teda, zdá sa, rozvoj školstva smerom od konzervativizmu k pokroku napredoval plnou parou, pretože už aj zriadenie (vrátenie) troch katolíckych gymnázii sa stalo problémom.

Sľub vlády novým biskupom nakoniec nebol dodržaný, Vavro Šrobár odmietol gymnázia povoliť a prezident Masaryk ho v tom podporil. Sociálno-demokratický minister školstva Rudolf Bechyně k tomu doložil: „Ďříve zanikne stát, než bude zavedena konfesijní škola. Církevní škola je neštěstím národa.“

Pozoruhodné je, že česká Lidová strana, ktorá sa deklarovala ako katolícka, bola natoľko konformná s masarykovským režimom, že odmietla Cirkvi na Slovensku pomôcť pri vymáhaní legitímnych majetkových aj náboženských práv. Tento podivný, priam servilný vzťah niektorých českých katolíkov k masarykovskému kultu, obzvlášť po jeho úmrtí, je z hľadiska katolíckeho nepochopiteľný. Jeho vyústenie môžeme pozorovať napr. v prejave kardinála Berana z roku 1948: „ Masaryk neměl ve svém životě štěstí na dobré katolíky (!), snad kdyby potkal katolíka mravně silného a intelektuálně schopného se mu vyrovnat (!), jeho vztah ke katolické církvi se mohl vyvíjet odlišně,“ či dokonca v takých nehoráznostiach ako sú nepodložené tvrdenia jezuitu Adolfa Kajpra, že Masaryk pred smrťou „snáď“ konvertoval.

„Nové“ gymnázia teda Cirkev nedostala, ale nás skôr zaujíma kam sa podeli všetky tie cirkevné školy po roku 1918, keď predtým mali väčšinu a odrazu ich niet?

A tak sa pomaly dostávame k dobre maskovanej realite poštátnenia cirkevných škôl v roku 1918, ktorá je zahmlievaná a zastieraná tzv. demaďarizáciou. V práci S. Gabzdilovej čítame: „Činnosť pracovníkov referátu školstva sa v roku 1918 sústredila predovšetkým na prevzatie vzdelávacích inštitúcií do správy Československej republiky.“ Prevzatie od koho, sa nedozvedáme. Avšak vzhľadom na horeuvedené konštatovanie tej istej autorky to nebude ťažké zistiť – od Cirkvi. Masarykovská liberálno-demokratická republika nám tu ukazuje svoju odvrátenú tvár likvidátora cirkevného školstva. Dovtedajší pedagógovia cirkevných škôl zaiste nemohli dostatočne plniť ideové úlohy nového antiklerikálneho štátu. Ako píše S. Gabzdilová: „Dôležitou úlohou školskej správy bolo preškoliť učiteľov vo vyučovacích predmetoch, osnovy ktorých boli po roku 1918 ovplyvnené zmenou oficiálnej ideovo-politickej línie československého štátu. Ministerstvo školstva a národnej osvety, ako aj iné inštitúcie tak organizovali rôzne kurzy. Niektoré z nich umožňovali aj v pomerne krátkom čase získať kvalifikáciu pre ľudové školy, čím sa aspoň čiastočne riešil nedostatok učiteľov.“ Avšak čo ak sa učitelia nebudú chcieť preškoliť v novom liberálno-demokratickom duchu?

Riešenie sa čoskoro našlo. V Čechách sa totiž začalo hromadiť množstvo kádrov so stredoškolským alebo aj nižším vzdelaním, utečencov z Viedne a rozpadnutého Rakúska, kde pred rokom 1918 žilo niekoľko stotisíc Čechov a nový štát nevedel čo s nimi. Netrvalo dlho a kádre boli poslané na Slovensko. A tak boli Slováci, ktorí pôsobili v školstve do roku 1918, označení za maďarónov len na základe toho, že do roku 1918 vyučovali v maďarčine, štátnom jazyku zaniknutého Uhorska. A to aj napriek tomu, že sa po roku 1918 deklarovali ako Slováci. Proti nim svedčili zrejme aj ich katolícke škrupule ohľadom nového ľavicovo-liberálneho režimu a jeho protikatolíckej ideológie.

Hľaďme, aké „slobodné“ boli kritéria na učiteľa v novej liberálno-demokratickej republike: „...školská správa preto pri opätovnom prijímaní učiteľov musela postupovať veľmi obozretne. V pedagogickom procese museli byť postoje a vyjadrenia pedagógov v súlade s platnými zákonmi. Nebolo tolerované spochybňovanie suverenity jednotnej a nedeliteľnej Československej republiky. Povinnosťou pedagógov bolo vychovávať žiakov a študentov k priateľskému spolunažívaniu, k národnej, náboženskej a spoločenskej znášanlivosti, k oddanosti k Československej republike, zvlášť k jej demokratickému zriadeniu. Uvedené princípy mali byť uplatňované v celom vzdelávacom procese, bez rozdielu vyučovacieho predmetu. Učiteľ sa musel zdržať akýchkoľvek politicko-straníckych prejavov, ktoré by mohli medzi žiakmi budiť zdanie jeho národnostnej, politickej alebo náboženskej zaujatosti“. Zaiste mnohí „maďaróni“ takéto kritéria nespĺňali: „Značná časť Slovákov odmietala lojalitu k československému štátu zúžiť na ideologický konštrukt čechoslovakizmu. Predstavitelia vládnej koncepcie považovali za príčinu takého postoja iredentizmus, hungarofilstvo, či spiatočníctvo“.

Namiesto nich išli zachraňovať školstvo na Slovensku „učitelia“ z Čiech, ideovo spoľahliví a po maďarsky určite nerozumejúci. Americký biskup moravského pôvodu J.M. Koudelka v časopise Jednota napísal: „Vláda poslala na Slovensko tých najhorších nevereckých učiteľov; dietky nesmeli na omšu; smiali sa ľudu verejne, keď ľud šiel do kostola; nazývali veriacu Slovač blbými chňupmi.“ V prípade týchto „učiteľov“ sa často jednalo o ľudí bez vzdelania, remeselníkov, ktorí, ako uvádza Konštantín Čulen v knihe Boj Slovákov o slobodu: „nechávali zamestnanie a išli na Slovensko robiť úradníkov. Veľké množstvo tých ľudí bolo vychované plytkým českým voľnomyšlienskárstvom a títo jednoduchí ľudia ... mysleli, že najjasnejšie sa prejaví ich pokrokový duch tým, že začnú vojnu proti náboženstvu.“

Okamžite sa prejavil aj jeden zo zákonitých príznakov liberálnej partjnej demokracie: raketový nárast byrokracie. Čulen uvádza, že kým za Uhorska bolo na Podkrarpatskej Rusi 4 500 úradníkov, tak po roku 1918 ich už bolo 19 000 (!). Počet domáceho obyvateľstva sa samozrejme nezmenil.
Počty učiteľov na Slovensku prepustených na základe ich „maďarónstva“ boli nasledovné: Od konca roku 1918 do 20. septembra 1920 dosiahol ich počet 2 397 osôb. Z univerzity sv. Alžbety v Bratislave to bolo 131 z toho 32 profesorov. Zo stredných škôl 156, z odborných škôl 112, z lýceí 18, z učiteľských ústavov 40 a učiteľov ľudových škôl bolo 1 432.
13. júla 1922 bol prijatý zákon, ktorým sa upravovalo vyučovanie náboženstva na školách. Bolo zredukované len na nižší stupeň základných škôl. Zároveň boli prijaté zákony umožňujúce deťom „bez vyznania“ nenavštevovať hodiny náboženstva.

Aby štát vytrhol dôsledne novú generáciu spod cirkevnej kurately rozhodol sa, že v novom zákone o zriaďovaní obvodných meštianskych škôl, bude Cirkvi odoprená možnosť podieľať sa na ich zakladaní . S. Gabzdilová píše: „Zriadiť novú obvodnú meštiansku školu mohli len štát a obec, cirkvi túto možnosť nemali. Legislatívna norma tak predpokladala vznik nových meštianskych škôl. Zákon nemal na Slovensku pozitívnu odozvu, predovšetkým v cirkevných kruhoch, ktoré v jeho realizácii videli poškodzovanie svojich záujmov. Žiaci vyšších ročníkov cirkevných škôl totiž povinne nastupovali do prvého ročníka meštianskych škôl, čo pri nízkom počte viedlo k zatváraniu cirkevných škôl.“ Inými slovami povedané: žiakom štát prikázal opustiť cirkevnú školu a tá logicky zanikla keďže škola bez žiakov nemá zrejme veľký zmysel.

Od založenia ČSR do konca roku 1924 odňala vláda Cirkvi vyše 800 ľudových škôl a 21 gymnázií. Situácia bola po celých dvadsať rokov existencie ČSR v podstate konštantná. 4. októbra 1928 biskupi Slovenska zaslali do Prahy memorandum, v ktorom sa sťažujú na práva Cirkvi ohľadom vlastných škôl. Požiadavka však, vrátane katolíckeho gymnázia (aspoň jedného) nebola ani v roku 1928 splnená. Podobne tomu bolo aj s bohosloveckou fakultou v Bratislave. Tá bola podľa zákona zriadená v roku 1919 avšak reálne začala fungovať v roku 1936 (!) a aj to je otázne či pri tom nezohrala rolu potreba získať hlasy HSĽS v prezidentských voľbách roku 1935 a následný vstup HSĽS do vlády.

Pokračovanie v nasledujúcej časti Proticirkevná realita masarykovskej republiky.

 

Branislav Michalka
Nadácia Slovakia Christiana (www.slovakiachristiana.sk)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo