28. október 1918 a katolícka Cirkev – máme čo oslavovať?

28. október 1918 a katolícka Cirkev – máme čo oslavovať?

Pri príležitosti 100-tého výročia vzniku ČSR pripravila Nadácia Slovakia Christiana 3-dielnu historickú esej, ktorá analyzuje túto udalosť z pohľadu katolíckej Cirkvi. Autor Branislav Michalka v nej opisuje politický režim, ktorý v tomto štáte vládol, hodnotí konanie vtedajších politickych aktérov a zároveň uvádza širšie súvislosti v kontexte protikresťanskej Revolúcie prítomnej vo svete počas posledných šiestich storočí. Uverejňujeme jej prvú časť.

Úvod

Rok 1918 je pre Slovákov, na prvý pohľad, zo všetkých rokov s tzv. magickou osmičkou najmenej rozporuplný. Súčasná oficiálna ideológia ho vykresľuje ako národnú záchranu v hodine dvanástej a prípadné nasledujúce negatíva prijíma so zaťatými zubami ako nutné zlo, ktorému sa nedalo vyhnúť. Nechýbajú samozrejme ani obligátne, ale časom preriedené, rady skalných čechoslovakistov liberálno-masarykovskej, luteránskej či komunistickej proveniencie, ktoré stále považujú zaniknuté Československo za nepochopenú oázu večnej radosti nevďačného slovenského národa. Tak či onak väčšina hodnotení onoho dátumu je kladných a s blížiacim sa okrúhlym výročím sa miera radostnej historickej roztatárenosti presúva až na hranicu ideologického festivalu. Pritom rok 1938 s tou istou magickou osmičkou, v ktorom sa uskutočnila autonomistická idea, je ostentatívne prehliadaný, napriek tomu, alebo práve preto, že populárne ľavicovo-liberálne obvinenia v spojitosti s vojnovou kolaboráciou sa v jeho prípade nedajú použiť, keďže autonómia vznikla s pražským odobrením.

Zdá sa ale, že už všetky hľadiská boli prebádané, všetky klady a zápory zvážené, všetko dopovedané. Avšak, na počudovanie, jedno hľadisko akosi uniklo pozornosti verejnej diskusie. Je to možno dané aj tým, že ani tí, ktorých by sa toto skúmanie malo týkať najviac, sa netvária príliš nadšene a klopia zrak, keď sa začnú podobné veci vyťahovať. Hovorím o katolíkoch a ten sklopený pohľad je katolíckym pohľadom na klady a zápory 28. októbra 1918. Väčšina národne aj nenárodne orientovaných katolíkov prijíma oficiálnu radosť z prevratu v roku 1918 ako niečo samozrejmé. Prijímajú ho ako Slováci a nezamýšľajú sa nad tým ako by ho mali prijať z katolíckeho pohľadu. Určite tu hrá úlohu aj ohľaduplnosť, pretože mnohí z nich si už zaiste všimli, že nie všetci Slováci sú katolíkmi. Ergo, hľadisko nacionálne a teda interkonfesijné a ekumenické prevážilo nad hľadiskom Večnosti, čo však môže byť z pohľadu vierouky zásadný problém.

Postoj katolíka pri hodnotení dejinných udalostí musí byť jednoznačne podriadený Bohom stanovenej hierarchii dobier. Dobrá nadprirodzené sú nadradené dobrám prirodzeným. Z toho jednoznačne plynie, že prospech svätej katolíckej Cirkvi, ako mystického tela Kristovho, musí byť nadradený prospechu národa, rodiny alebo osoby. Pod prospechom sa samozrejme nemyslia len hmotné zabezpečenia Cirkvi, ale predovšetkým jej duchovná dominancia v danom priestore. Prirodzené dobrá sú napokon zaručené dodržaním práve horeuvedenej hierarchie, ako nás na to upozorňuje Pán Ježiš: „Hľadajte teda najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33) Samozrejme nemôže byť reči o takej nadradenosti cirkevného záujmu, ktorý by bol v rozpore s Božími prikázaniami. Z logiky veci vyplýva, že za záujem Cirkvi môže byť považovaný len taký, ktorý je v súlade s Božími prikázaniami.

Národ viac než Cirkev?

Pri hodnotení 28. októbra 1918 však badáme u katolíkov nezáujem klásť si otázky typu:

● aké bolo postavenie katolíckej Cirkvi pred a po uvedenom dátume?
● aké bolo postavenie katolíckeho školstva?
● aké bolo postavenie katolíckej rodiny?
● do akej miery bolo akceptované katolícke učenie o štáte a moci?

a podobne. Nadšenie z nadobudnutej národnej suverenity; a to suverenity veľmi pochybnej, ako sa vzápätí ukázalo, prehlušilo a dodnes prehlušuje u veriacich všetky nepríjemné súvislosti. A to do takej miery, že v dobových vyjadreniach nájdeme zvláštne slovné spojenia o „národnej spáse“, z čoho by logicky pri domyslení do dôsledkov vyplývalo, že fyzická spása (záchrana) národa je nadradená spáse individuálnych duší. Realitou však je, že do Neba a do Pekla sa nechodí preto, že niekto bol alebo nebol Slovákom, ale preto, že žil alebo nežil podľa Božích a cirkevných prikázaní. Takže, ak nový režim cielene ukrátil Cirkev o možnosť privádzať do Neba čo najviac duší (čo je viac než pravdepodobné), tak nadšenie nad týmto režimom/štátom len z toho dôvodu, že možno (nie isto) zachránil nejaký národ pred kolapsom, je problematické.

Tým samozrejme nie je vôbec spochybnená prirodzená láska k vlastnému národu. Tá je pre katolíka nielen prípustná, ale aj Cirkvou odporúčaná a chválená ako významné dobro. Avšak nesmie presiahnuť mieru stanovenú horeuvedenou hierarchiou dobier a nesmie byť v rozpore s Božími prikázaniami. Z toho plynie, že záujem zachovania určitého národa nie je a nemôže byť pre katolíka záujmom dominantným, inak by upadol do pohanskej modloslužby. Na tom nič nemení ani fakt, že jemu nepriateľské národy sa takým spôsobom chovajú. Ak sa pohansky chovajú, budú Bohom súdené ako pohanské.

Zbežný pohľad na dejiny nás učí, že aj národy slávnejšie ako národ slovenský zanikli. A neboli to etniká okrajové, ale také, ktoré vyhĺbili značnú brázdu v dejinách. Márne by sme dnes hľadali vo svete tie nekonečné zástupy Keltov, ktoré zaplavovali zem a naháňali strach Impériu. Tie úbohé zvyšky, komunikujúce medzi sebou jazykom svojich podmaniteľov sa len sťažka dajú nazývať „národom“ v pravom slova zmysle. Avari zmizli do nenávratna, preč sú Etruskovia aj húfy Kvádov, Gepidov, Longobardov a iných germánskych kmeňov, pred ktorými sa triasol svet. Z Aztékov a Mayov zostali len gény. Kto by ich však mohol za to haniť ak stratili svoj etnicko-kultúrny svojráz, vec svetskú, nestálu a preto pochybnú a získali za to istoty večné? A tak teda môžeme konštatovať, že zánik etnika nemôže byť v očiach Božích nepripustiteľnou tragédiou, avšak zatratenie duší tragédiou rozhodne je. Posmelení týmto zistením vykročme bez bázne na vratké trasovisko národných dejín, kde zánik etnika (v našom prípade čisto teoretický, pretože slovenský národ mal v roku 1918 k zániku veľmi ďaleko, ako ukážeme na dobových štatistikách nižšie ) môže byť síce dôvodom k smútku, ale určite nie k zúfalstvu.

Môžeme teda zhrnúť túto drobnú prípravu do konštatovania, že:
a)     láska k národu je dobro, avšak menšie ako láska k Bohu.
b)    úsilie o zachovanie národa je dobrom, ak sa tak nedeje proti Božím prikázaniam, na úkor šírenia Viery a slobody Cirkvi.
a s týmto kritériom pristúpime k hodnoteniu roku 1918.

Stav Uhorska pred rokom 1918 z pohľadu postavenia katolíckej Cirkvi

V liberálno-osvieteneckej a marxisticko-leninskej historiografii sa nám zvečnila predstava o Uhorsku ako bašte svätoštefanského katolíckeho tmárstva a feudálnych prežitkov. Stav v predvojnovom Uhorsku zvykne byť vykresľovaný ako niečo vo vtedajšej pokrokovej Európe už nevídaného. Neustálym omieľaním týchto stereotypov sa podarilo vytvoriť nereálny obraz Uhorska ako bašty katolíckej Cirkvi a to tak šikovne, že tomu uverilo aj množstvo romantických legitimistov z nástupníckych štátov bývalého Uhorska.

Realita však bola diametrálne odlišná. Ak bolo vtedajšie Uhorsko niečoho baštou, tak jedine liberalizmu, nacionálneho kalvinizmu a judaistického finančného a novinárskeho entuziazmu. Málokto vie, že už v prvej polovici 19. storočia sa v Uhorsku na nátlak liberálnych protestantov uzákonilo dedenie náboženskej viery v zmiešaných manželstvách podľa pohlavia. Z hľadiska katolíckeho je taký sobáš zmiešaných párov krajne problematický, pretože znemožňuje katolíckej stránke vychovávať deti vo Viere, čo je jeden z predpokladov cirkevného súhlasu s týmto sobášom. To bol však len začiatok. Liberálne vrece sa roztrhlo v roku 1848, tak ako koniec koncov v celej Európe. Maďarskí liberálni šovinisti a slobodomurári s Košútom na čele s radosťou vyhlásili republiku a rušili staré poriadky, napriek tomu sú titulovaní v našom národnom dejepise ako „reakcionári“.

Ich dočasné zašantročenie do zahraničia a nahradenie Bachovým absolutizmom, z rovnakej liberálnej stajne, nemohlo naštartovaný trend zastaviť. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 si už maďarskí liberáli a kalvíni gazdovali sami, na svojom a po svojom. Konkordát z roku 1855 medzi Svätou stolicou a cisárstvom v Uhorsku neuznali. V roku 1868 prijali zákony umožňujúce obciam zriaďovať sekulárne školy. Cirkevným súdom zostali kompetencie iba vo veciach katolíckych manželstiev. Ďalšia skupina cirkevno-politických zákonov prišla do parlamentu 6. apríla 1893. Boli to zákony: o prijímaní Židov (podľa neho mohol kresťan prestúpiť na judaizmus, čo bolo dovtedy zakázané) a zákon o štátnych matrikách. 17. mája v tom istom roku prišiel zákon o slobodnom výkone náboženských úkonov. Postupné odbúravanie katolíckeho charakteru Uhorska vyvrcholilo prijatím zákona o povinnom (!) civilnom sobáši v roku 1894, v duchu laicizmu francúzskej revolúcie. Uhorský štát uznával len civilný sobáš a nariadil povinné civilné matriky. V reakcii na tento (a nielen tento) škandál vznikla v Uhorsku Ľudová strana ako reprezentantka katolíckeho odporu. Reálne výsledky jej usilovania však boli viac než chabé a tak sa celkový stav Uhorska pred I. svetovou vojnou dá zhrnúť do odpovede Andreja Hlinku, ktorý keď bol vyzvaný arcibiskupom Černochom, aby pomohol zachrániť uhorské Regnum Marianum, odpovedal: „Čože tu zachraňovať, veď ste Regnum Marianum nechali liberálom a židom rozchytať.“

Andrej Hlinka
Andrej Hlinka

Napriek tomu, postavenie katolíckej Cirkvi v Uhorsku bolo ešte stále sankcionované tak historickými danosťami ako aj vládou habsburskej dynastie. Po vyrovnaní síce na území Uhorska nebola katolícka Viera garantovaná ako štátna, ako tomu bolo v Predlitavskej časti monarchie, avšak tradície, autorita dynastie a disponovanie značným majetkom zaručovali Cirkvi určité exkluzívne postavenie, ktoré sa však v rámci etnickej skladby obyvateľstva tešilo priazni skôr u slovanských etník (Chorváti, Slováci, Slovinci, Rusíni), prípadne u Karpatských Nemcov než u Maďarov, medzi ktorými bolo síce nominálnych katolíkov cca 50 %. (čo samo o sebe nie je mnoho v porovnaní českým obyvateľstvom, ktoré vykazovalo až 90% nominálnu príslušnosť k Cirkvi), avšak z hľadiska maďarského nacionalistického snaženia predstavovali maďarskí katolíci skôr trpnú časť národa. Motor tvorila silná kalvínsko-liberálna klika.

Nadvláda kalvínskeho a protestantského elementu v maďarskom nacionálnom snažení vykazovala a stále vykazuje pozoruhodnú kontinuitu zahŕňajúcu aj „železného“ Isztvána Tiszu, Miklósza Horthyho aj Viktora Orbána. Tento reálny stav prebleskoval cez cudný závoj tradičnej monarchie v tragikomických situáciách, akou bola napr. korunovácia Karola I. v roku 1916. Kalvín Tisza, ako predseda vlády sa dožadoval priamej osobnej asistencie na katolíckom obrade korunovácie a nepomohlo ani rozhorčenie cisárovnej Zity. „Železný“ Isztván nepoľavil dovtedy kým si nepresadil, že bude klásť na hlavu kráľovi korunu spolu s arcibiskupom(!). A tak vznikla zaujímavá ekumenická spolupráca, na svoju dobu nevídaná, v ktorej sa laická persóna kalvínskeho liberála dostala na úroveň vysväteného arcibiskupa.
V Uhorsku, na rozdiel od Rakúska boli tiež povolené slobodomurárske lóže, jeden z hnacích motorov proticirkevného „pokroku“. Filantropi z Viedne húfne zakladali lóže v Prešporku, mali to len cca 70 kilometrov, pretože doma mali podobnú činnosť zakázanú. Boli to lóže Zukunft (Budúcnosť), Sokrates, Freundschaft (Priateľstvo), Goethe a iné. Vznikali aj domáce lóže pre uhorských milovníkov pokroku ako napr. Wahrheit (Pravda) alebo Testvériség (Bratstvo). Niektoré názvy podozrivo pripomínajú komunistické periodiká.

Napriek tejto, zo striktne katolíckeho pohľadu neblahej situácii (nehovoriac o laxnosti vysokého kléru, jeho poplatnosti vládno-šovinistickým podnetom, ignorovaniu pápežských sociálnych encyklík a pod.) a so zreteľom na neutešené postavenie Cirkvi aj v iných krajinách, môžeme konštatovať, že život katolíka, s ohľadom na jeho súkromné možnosti náboženské, bol v Uhorsku na dobrej úrovni. Hojnosť autonómnych cirkevných škôl a cirkevných ustanovizní, ako aj rehoľných spoločností a celkové hmlisté ovzdušie pozostatkov habsburského barokového katolicizmu dávalo možnosť prehliadnuť blížiacu sa progresivistickú katastrofu, ktorá by sa pravdepodobne dostavila aj bez vzniku ČSR. Avšak dejiny nepoznajú „keby“ a tak úlohu ničiteľa katolicizmu na území Slovenska hrala od roku 1918 nová republika. Do akej miery sa jej to darilo skúsme posúdiť.

Ideové korene ČSR

Ideové korene ČSR sú známe. V podstate by sa dalo povedať, že všeobecná znalosť týchto koreňov je značná a to ani nie tak pre to, že by sa medzi ľudom rozbujnela záľuba v štúdiu dejín, ale skôr preto, že žijeme stále pod vládou týchto ideí. Tento ideologický základ nastolený v roku 1918 sa v euro-atlantickom priestore uchoval do dnešných dní pod zjednodušujúcim pomenovaním „liberálna demokracia.“ Rozmenený na drobné predstavuje tento pojem súhrn nasledujúcich ideí a dejinných podnetov (samozrejme v ich zjednodušenej podobe):

● protestantskú reformáciu (husitizmus, antikatolicizmus)
● osvietenectvo a revolúcia (laicizmus, sekularizácia, slobodomurárstvo)
● liberalizmus štátny (centralizácia, antiklerikalizmus, antikresťanstvo, šovinizmus)
● liberalizmus hospodársky (industrializácia, korporačný internacionalizmus, monopolizácia)

T.G. Masaryk, E. Beneš ale aj M.R. Štefánik (bez ohľadu na jeho záverečný monarchistický a protiboľševický vývoj) boli predstavitelia týchto ideí, ktorých aplikáciu môžeme aj dnes sledovať v „priamom prenose“.

Masarykov príjazd do Prahy 1918
Masarykov príjazd do Prahy v roku 1918

Netreba sa teda zdržiavať výkladom ich cieľov, v očiach predstaviteľov týchto ideí zaiste dokonale pozitívnych. Taktiež nemusíme zdôrazňovať a vysvetľovať prečo sú pre pravoverného katolíka ich východiská a ciele neprijateľné. Zbežný pohľad do katechizmov z obdobia okolo roku 1918 nenechá nikoho na pochybách, že sa jednalo o trendy zásadne odporujúce učeniu Cirkvi a to ako na poli teológie, tak aj štátovedy a sociálnej náuky. Fakt, že súčasná Cirkev pod vplyvom liberálnych trendov tieto skutočnosti zahmlieva alebo ignoruje, nie sú spochybňujúcim argumentom o platnosti starých vieroučných zásad, keďže platnosť tradičného cirkevného učenia nie je závislá na módach a to ani na módach cirkevných.

Vediac teda, že princípy liberalizmu, ako napr: odluka Cirkvi od štátu, laicizácia školstva, štátom podporovaný náboženský pluralizmus a pod. sú negatívom už svojou podstatou a ČSR ako štát bola reprezentantom týchto negatív, nemusíme sa prácne zaoberať otázkou či ČSR bola, alebo nebola ideovým posunom k horšiemu pre Cirkev, v porovnaní s Uhorským kráľovstvom. V oblasti ideovej posunom k horšiemu určite bola, pretože Uhorsko aj keď v praxi liberálne, v rovine deklaratívnej sa ešte stále hlásilo k tradícii svätoštefanskej a teda katolíckej. Nás však zaujíma porovnanie praktického dopadu vzniku nového štátu, keďže vieme, že Uhorsko ako štát v skutočnosti nespĺňalo nároky štátu katolíckeho. Čo teda nasledovalo po 28. októbri 1918? Bol stav rovnaký, alebo horší?

Pokračovanie v nasledujúcej časti ČSR - protikatolícky štát.

 

Branislav Michalka
Nadácia Slovakia Christiana (www.slovakiachristiana.sk)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo