Kňazský celibát a sviatostné manželstvo (podstatná súvislosť v rímskom ríte)

Podľa kardinála Ratzingera (neskoršieho Benedikta XVI.) a sv. Jána-Pavla II. sú celibátne kňazstvo a sviatostné manželstvo komplementárne povolania. V tomto texte sa v ich duchu snažím priblížiť jeden z dôležitých aspektov, ktorý sa v diskusiách o celibáte temer nevyskytuje, pričom je - podľa mňa - zásadný.

Z nejakých závažných osobných dôvodov po roku 2008 som sa prihlásil na „veľké doktorandské štúdium“ na Katolícku univerzitu v Ružomberku. Na samom začiatku som mal pred dekanským kolégiom (dekanom mojej katedry bol vtedy prof. Akimjak) predstaviť projekt môjho štúdia. Tak som to na tých ctených mužov v kolárikoch vybalil: KRÍZA SVIATOSTNÉHO MANŽELSTVA AKO ZRKADLO KRÍZY CELIBÁTNEHO KŇAZSTVA (ZA PRINCÍPOM SLASTI V PLÁNE SPÁSY). Nasledovali znepokojivé otázky: čo tým vlastne máte na mysli? A ako, na akej štatistickej úrovni chcete robiť výskum?

Ak si dobre pamätám, prvé, čo som uviedol, bola skutočnosť, že to nie je tak celkom z mojej hlavy, že už kardinál Ratzinger (budúci pápež Benedikt XVI.) v knihe rozhovorov s Petrom Seebaldom usudzuje, že celibátne kňazstvo ( kňazstvo rímskeho rítu, kde kňaz je snúbencom mystického tela – Cirkvi) je zrkadlom sviatostného manželstva (muža a ženy). A že manželia aj z tohto dôvodu majú právo pýtať sa svojich kňazov, ako vážne a poctivo berú dobrovoľne prijatý záväzok celibátu. Lebo aj manželská vernosť je tvrdá disciplína. Uviedol som aj skutočnosť, že podobne sa na celú vec díva aj pápež Ján Pavol II., ktorý (vo svojej jedinečnej Teológii tela – Ako muža a ženu ich stvoril) fantasticky spracováva tému komplementárnej podstaty sviatostného manželstva a celibátneho kňazstva, kde sa benefity aj problémy povolaní vzájomne zrkadlia. Pri tej obhajobe projektu doktorandskej práce som uviedol, že v rámci výskumu (skôr kvalitatívneho ako kvantitatívneho, vôľa rozprávať o zlyhaniach je v našom prostredí minimálna!) chcem spracovať kazuistiky výrazných manželských a kňazských zlyhaní v oblasti vernosti. Že sú tu predsa precedentné výskumy z Ameriky (R. Sipe: Celibacy in Crisis), z Austrálie ( J. Anderson: Priests in Love), ale aj z blízkeho Poľska (J. Baniak: Rerzygnacje z kaplaňstwa), ktorých komparatívne vzorky na Slovensku chýbajú. Na záver svojej entuziastickej eskapády som ešte uviedol (na vysvetlenie toho „psychoanalytického“ princípu slasti), aj keď mám minimálne vzdelanie v biblistike, že ak je pravda, že „oko nevidelo a ucho nepočulo, čo Pán pripravil pre tých, ktorí ho milujú“, a pritom už v pominuteľnom tele nám dal zakúsiť orgazmickú intenzitu, potom – bola moja dedukcia – stretnutie s večnosťou musí byť mega-orgazmom. Niektorí ctení členovia poroty si začali uvoľňovať koláriky a civilná zapisovateľka, celá červená, vybehla z miestnosti, aby sa mohla nadýchnuť.

Výsledok mojej aktivity na seba nedal dlho čakať. Ešte pred tridsiatym dňom (správneho konania) mi prišla odpoveď, že sa môj projekt doktorandského štúdia zamieta. Obratom som sa vybral do Ružomberka, že to s prácou aj výskumom myslím vážne a že si myslím, že takáto reflexia u nás absentuje a zbytočne je tabuizovaná (bol to ešte v čase, keď sa naplno neprevalili sexuálne škandály). Prijal ma pán dekan Akimjak a po dlhej diskusii svoje pôvodné rozhodnutie predo mnou roztrhal a prikázal svojej asistentke, aby vyhotovila nové rozhodnutie, že sa môj návrh prijíma. Tak som sa stal externým doktorandom KU v Ružomberku. Zvlášť ma v mojom smerovaní posilnil vynikajúci znalec cirkevného práva prof. Duda, ktorý mi povedal, že Cirkev aj na Slovensku asi musí najskôr „padnúť na hubu“, aby osvedčila svoju životnosť. A že je legitímnym právom Božieho ľudu (lebo čo iné sme?) pýtať sa aj – alebo najmä – na neľahké otázky, ktoré sú rovnako neľahké v oboch komplementárnych povolaniach.

Prijatím môjho projektu sa však kalvária neskončila. Nazdával som sa, že ja slúžim univerzite, že nejako dopĺňam je akreditačné kritériá (počet doktorandov) a že jej napokon prinášam aj normatívne peniaze. V praxi to bolo oveľa zložitejšie. Ak chcem pokračovať v štúdiu, mám si vraj nájsť nejakého vhodného školiteľa! Myslel som si, že mi nejakého poskytne univerzita, ktorej slúžim. Oslovil som – aj kvôli špecifikám témy – Maxa Kašparů, ten mi však odpísal, že v tej téme nejako cíti osteň manželskej krízy a že nie je celkom presvedčený, že to prispeje k renesancii môjho manželstva. Potom som kontaktoval Františka Mikloška, ktorý mi dal dva tipy – na bývalého ministra zdravotníctva Alojza Rakúsa (toho mi zamietli, nakoľko vraj nie je morálnym teológom) a na jezuitu Aurela Štefku (ktorému takéto angažovanie neschválila provincia a nadôvažok v tom čase tragicky zahynul). O absencii školiteľa som informoval katedru, takže po roku trápenia mi bol pridelený prof. Kútny. Už pri našom prvom stretnutí v motoreste v Drietome som si uvedomil, že sa celá vec dostáva do akéhosi iného levelu. Samá filozofia, patristika, scholastika, tomizmus, kánonické právo, morálno-teologické konštrukcie atď. Z pôvodnej témy, kde iritovalo explicitné slovo „kríza“, nezostalo temer nič. Po dvoch hodinách konzultačného sedenia sme došli k novému vymedzeniu témy: VZŤAHOVÉ ŠPECIFIKÁ DARU SEXUALITY AKO INŠTITUCIONÁLNY, MORÁLNO-TEOLOGICKÝ A PSYCHOLOGICKÝ PROBLÉM. Veď áno, znelo to vznešene, len ten kritický osteň sa nejako vytratil. Práve v tom čase som to vnútorne vzdal, napriek skutočnosti, že na Slovensku celkom určite vlastním najväčšiu (domácu i zahraničnú) knižnicu všetkého, čo súvisí s celibátom a vzťahovými zlyhaniami.

Odvtedy som si mnohé veci definoval takpovediac po svojom. Ak je kňazstvo jednou zo siedmich sviatostí (nezmazateľný znak, ktorý nezaniká ani po laicizácii) a celibát je iba disciplinárnou normou rímskokatolíckej Cirkvi, potom verím v nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva, kde manželská vernosť je takisto iba disciplína – a vôbec nie ľahká. Anglický spisovateľ a konvertita Graham Greene sa nikdy nerozviedol so svojou katolíckou manželkou, ale žil s ňou len minimálne – aj keď na ňu a ich potomkov prepísal autorské práva na svoje knihy. Poznám tie veci o konzumácii a nekonzumácii, kde je však hranica medzi citom a „povinnosťou“? Aj preto by som bol asi prvý muž – ak by Cirkev pristúpila na zdobrovoľnenie celibátnej disciplíny – ktorý by žiadal, aby mohol byť vyviazaný z disciplíny manželskej vernosti, aj keď svoju manželku by nikdy neopustil. Lebo ako celibát je jagavou perlou rímskeho kňazstva, tak manželská vernosť je najkrajším záväzkom, bremenom, produktom, cieľom aj dôsledkom poctivo žitého sviatostného manželstva. Manželstvo podľa mojej viery trvá , aj keď partneri žijú v iných (civilných) vzťahových konštitúciách. Na tieto tvrdenia, samozrejme, nemám nijaký befel, len sa mi zdalo, že tento aspekt pri aktuálnych diskusiách (kňaz Lajcha z Kľaku) absentuje.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora