Viera nie je povrchový náter

Viera nie je povrchový náter

Slávnosť svätých Cyrila a Metoda, apoštolov slovanských národov a spolupatrónov Európy, ponúka možnosť zamyslieť sa nad významom ich misie a spôsobom, ako ich odkaz napĺňame v dnešnej dobe.

Cyril a Metod bývajú niekedy označovaní ako svätí solúnski bratia podľa mesta, z ktorého pochádzajú a v ktorom  sa narodili v 9. storočí. Mesto Solún založil generál Kasander v roku 316 pred Kr. a pomenoval Thessaloniki podľa svojej manželky a nevlastnej sestry Alexandra Veľkého. Rozvoju mesta napomáhala skutočnosť, že ležalo na dôležitej ceste Via Egnatia. Solún bol centrom filozofov, rétorov a básnikov. Kristovo evanjelium do tohto mesta priniesol apoštol Pavol okolo roku 50 po Kr. počas svojej 2. misijnej ceste sprevádzaný svojimi spolupracovníkmi Timotejom a Sílasom. 

Ustarostenosť o vieru

V Svätom písme sa zachovali dva Pavlove listy adresované veriacim do Solúna.  Prvý list Solúnčanom je v Novom zákone vôbec najstarší spis, tzn. vznikol ešte skôr ako evanjeliá okolo roku 51 po Kr. Pavol v ňom pov zbudzuje veriacich, aby si v pohanskom prostredí zachovali vieru v Ježiša Krista aj uprostred slúšok a prenasledovaní. V druhom liste apoštol vyzýva veriacich, aby v trpezlivosti očakávaliKristov príchod, poctivo pracovaliv tomto svete a vytrvaliv mravnom živote. Pavlove listy vyjadrujú nielen záujem apoštola, ale až jeho ustarostenosť, aby sa medzi veriacimi zachovala zdravá Kristova náuka. Aký list píšeme my, nie atramentom, ale svojim životom, do sŕdc druhých ľudí? Je v ňom zahrnutá aj ustarostenosť o našu vieru  a spásu druhých ľudí? 

Keď na slávnosť svätých Cyril a Metoda ďakujeme za ich kresťanskú misiu na našom území, uvedomujeme si, že aj oni čerpali z misie iných, ktorí od doby apoštola Pavla, to znamená približne 800 rokov, odovzdávali Kristovo evanjelium až do ich čias. Od príchodu slovanských apoštolov k nám uplynulo už viac ako 1100 rokov. V žití našej viery nikdy nestojíme na zelenej lúke, ale na pleciach tých, ktorí ju žili pred nami so všetkými ťažkosťami a výzvami, ktoré každá doba obsahuje. Každá generácia pred nami musela riešiť otázku živobytia, zabezpečenia rodiny, ale vidíme, že naši predkovia mali ustarostenosť aj o zachovanie a odovzdanie daru viery. Je to aj naše poslanie. Ak neraz počujeme argument „dnes je iná doba“, buďme si istí, že to hovorila každá generácia pred nami. Riešením nie je meniť Kristovo evanjelium, lebo ako pripomína apoštol Pavol: „Ono ani nie je iné, ibaže sú niektorí, čo vás mätú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium.“ (Gal 1,7) Je len jedno evanjelium, ktoré nie je ani moje, ani nejakého teológa, ani charizmatického lídra, ale jedine Kristovo. 

Dedičstvo

V prípade slávnosti svätých Cyrila a Metoda často zaznieva zvolanie „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“ Na internete nájdeme vysvetlenie, podľa ktorého sa dedičstvom rozumejú veci, práva a záväzky, ktoré patrili nejakej osobe v deň jej úmrtia a ktoré majú právo získať dediči. Chcem však ponúknuť biblický význam tohto slova. V biblickej hebrejčine sa dedičstvo povie „nachala“. Je odvodené od slova „nachal“, čo doslova znamená „prúd vody“, pravdepodobne pre podobnosť medzi prúdom rieky, ktorá tečie, tak aj dedičstvo prechádza z jednej generácie na druhú. V Starom zákone v Prvej knihe kráľov je známy príbeh o Nabotovej vinici, ktorú kráľ Achab chcel získať a za ktorú ponúkal lepšiu vinicu alebo vyplatenie peniazmi. Nabot to odmietol so slovami:„Božechráň, aby som ti dal dedičstvo svojich otcov“ (1 Kr 21,3) Dedičstvo v biblickom chápaní nebol len kus poľa alebo suma peňazí. Bol to život predkov, ich presvedčenie, hodnoty, viera, v čom človek videl svoju identitu, vlastný život, svoje korene, Božie požehnanie. Zrieknuť sa takto chápaného dedičstva znamenalo zradu a prestať jestvovať. Preto Nabot v biblickom príbehu odmietol vymeniť vinicu dokonca za lepší pozemok alebo viac peňazí. Skúsme sa pozrieť na našu vieru, či sme nepodľahli pokušeniu vymeniť ju za lepší byt, pohodlnejší život a zrádzame vlastne korene a prestávame duchovne jestvovať. 

Nevyhnutná inkultúracia 

Svätý Cyril a svätý Metod poznali grécku kultúru a získali byzantské vzdelanie, ale správnym spôsobom porozumeli katolíckosť Cirkvi. Na jednej strane zostali verní pápežovi a náuke Cirkvi, ale zároveň katolíckosť chápali v jej význame všeobecnosti, tzn. otvorenosti, aby Kristovo posolstvo zaznelo aktualizované v konkrétnom prostredí kultúry, jazyka a sociálnych zvyklostí. 

Keď v roku 1985 napísal svätý Jan Pavol II. encykliku o svätých Cyrilovi a Metodovi, nazval ju „Slavorum apostoli“ – „apoštoli Slovanov“. Každý Ježišov učeník je apoštolom. Je totiž poslaným, lebo to je význam slova, prinášať Kristovo evanjelium do svojho prostredia. Cirkev je od svojho vzniku svojou podstatou misionárska. Evanjelizovať je naša každodenná úloha. Robme to podľa vzoru solúnskych bratov – verní pravde evanjelia, aby to nebol len pekný povrchový náter náboženských slávností a pútí, ale autentické osobné svedectvo, ktorým prenášame hodnoty evanjelia do našej spoločnosti.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo