Pohľad na mentálnu katastrofu v Rusku

Pohľad na mentálnu katastrofu v Rusku

Recenzia knihy Čaro totalitarizmu. Totalitná psychológia v postsovietskom Rusku.

A. Gronsky je v Rusku známy odborník v oblasti psychológie a psychoterapie, tentoraz vystupuje ako publicista a politológ. Kniha je venovaná procesom, ktoré zachvátili Rusko v súvislosti s krymsko-ukrajinskými udalosťami, a ich počiatkom, väziacim v osobitostiach historickej cesty krajiny. Zmeny v spoločenskom vedomí, ktoré prebehli v tomto období autor charakterizuje ako „mentálnu katastrofu“, pričom zdôrazňuje neočakávanosť zmien v citoch, hodnotách a myslení množstva svojich spoluobčanov.

Kniha je pokusom o objasnenie osobitostí vedomia a správania ľudí, ktoré napomáhajú formovanie autoritatívnej a totalitnej štruktúry spoločnosti, o analýzu špecifickosti ich prejavenia sa v Rusku, a taktiež pôsobenia faktorov, ktoré ich podporujú v súčasnej situácii.

Gronsky upozorňuje, že nie je nestranný, že „materiál je predložený z hľadiska stúpenca demokratických hodnôt“. Cituje 14 príznakov totalitarizmu podľa Z. Brzezinského a L. Britta, a taktiež symptómy neototalitarizmu podľa Z. Vidojeviča a konštatuje ako zrejmý fakt, že toto všetko možno pozorovať v súčasnom Rusku. Napokon zmäkčuje obvinenie a vyhlasuje, že ruský politický režim nepochybne teraz nie je totalitný, ale má tendenciu smerovať ku klasickému totalitarizmu.

Zmeny vo vedomí spoluobčanov, ktoré, podľa autora, prebehli pod vplyvom udalostí okolo Krymu, Gronsky nazýva „psychickou epidémiou“. Potom nasleduje aj  diagnóza: „syndróm médiáinfotoxikácie“ – mimoriadne cenné a vedome nepravdivé idey vznikajúce v dôsledku získania informácií prostredníctvom médií.

Na dôkaz svojich tvrdení autor uvádza mnohopočetné príklady vzaté zo všedného života. Jeho výskumnými metódami sú: pozorovanie, besedy a rozhovory, analýza textov a obrázkov vrátane internetu. Treba povedať, že takéto inštrumentárium, bežné v psychológii, môže vyvolať pochybnosti u sociológov a politológov, lebo nepredpokladá kvantitatívne a komparatívne metódy. Avšak samotnú skutočnosť „mentálnej katastrofy“, ako aj „psychickej epidémie“ možno odhaliť len porovnaním stavu spoločenského vedomia pred a po vyznačenom okamihu. V knihe takáto komparácia (v merateľných ukazovateľoch) absentuje.

Andrej Gronsky: Čaro totalitarizmu. Totalitná psychológia v postsovietskom Rusku. Vydavateľstvo: Izdateľskije rešenija, Moskva 2016. ISBN 9785448323263.

Obšírne opisy ruských reálií, ktoré A. Gronsky používa na ilustráciu a dôkaz svojej koncepcie, môžu pripadať ruskému čitateľovi, ktorý v nich nepretržite žije, zbytočné a banálne. No pre čitateľa zahraničného budú nepochybne užitočné a zaujímavé, napomôžu pochopiť autorovu logiku.

Základný objem knihy tvorí obšírny výber citátov, ktoré patria autoritám svetovej psychológie a sociológie, ako aj súčasným ruským bádateľom. Tu je, zdá sa, zhromaždené všetko, čo bolo napísané priamo na danú tému alebo nejako s ňou súvisí. To vytvára pocit hlbokej fundovanosti, ale z druhej strany zavaľuje čitateľa prebytočnými informáciami a sťažuje vymedzenie autorovej vlastnej logiky a prínosu.

Znepokojuje aj to, že Gronsky sa zastavuje takmer výlučne na tých okamihoch, ktoré podopierajú jeho tézu o inklinácii Ruska k totalitarizmu. Pritom mnohí experti upozorňujú na vzrast neovládateľnosti, dokonca aj chaosu v štátnom systéme, čo protirečí základnej téze totalitného štátu. Ústredná moc je čoraz menej schopná kontrolovať nielen regióny, ale aj vlastné štruktúrne prvky, korupčné mechanizmy fungujú spontánne oveľa efektívnejšie než administratívne. Na tomto pozadí prekvitá právny nihilizmus, opovrhovanie normami spolunažívania v duchu známeho výroku: „Ak sa nesmie, no veľmi sa chce, tak sa môže“. To všetko len ťažko možno pripísať totalitnému trendu.           

Pochybnosti vyvoláva aj autorova východisková téza o „mentálnej katastrofe“ roku 2014. Zmeny v masovom a individuálnom vedomí, ktoré skúma, majú starší pôvod. Ukazuje sa, že ich východiskom bola jeseň roku 1993, keď bol, s použitím zbraní, rozohnaný Najvyšší soviet Ruskej federácie. Pri všetkých svojich nedostatkoch bol tento orgán v tom čase parlamentom, zákonne zvoleným v najdemokratickejších voľbách za celú predchádzajúcu ruskú históriu.

Je charakteristické, že v svojom historickom prehľade Gronsky tieto udalosti vonkoncom nespomína. To nie je zábudlivosť, to je „potlačenie“ (Verdrängung podľa S. Freuda), typické pre ruských liberálov. Tí vtedy videli v parlamente hrozbu pre demokratický vektor vývinu a v B. Jeľcinovi – garanta jeho pokračovania. No vyšlo to práve naopak: od tých čias Rusko nemá parlament nezávislý od výkonnej moci. Systém hamovaní a protiváh bol rozvrátený, voľby boli čoraz menej priezračné a čoraz viac prognózovateľné, postupne sa vrátilo štátne riadenie ekonomiky, občania sa uistili v tom, že silnejší má vždy pravdu. Práve odtiaľto pramenia fenomény, ktoré autor skúma. Niet divu, že tí, ktorým teraz naháňa strach prízrak totalitarizmu, si nespomínajú na vlastnú zodpovednosť za jeho zjavenie.

Je ťažké vytvoriť demokratickú spoločnosť, ak začneme rozstrieľaním parlamentu. V Rusku nie je prekvapivé, že tu možno objaviť autoritatívne tendencie, ale to, že tento prízrak sa ani nematerializoval. Príčiny, vrátane psychologických, ktoré doteraz chránia krajinu pred zopakovaním najhorších stránok minulosti, by sa mohli stať objektom veľmi zaujímavého výskumu.

Čo sa vlastne udialo v rokoch 2012 – 2014? Podľa autora tohto textu sa v tomto období vnútropolitický program, ktorý bol predtým stredobodom spoločenských diskusií, zmenil na zahraničnopolitický. Nie som presvedčený, že sa to stalo podľa plánu kremeľských polittechnológov – najskôr oni len využili situáciu.

Prítomnosť vonkajšej hrozby, hoci len domnelej alebo zveličenej, zvyčajne zomkne ľudí, mení ich priority, pričom robí menej dôležitými vnútorné problémy a nesváry. V podmienkach, keď ekonomika nenapredovala a vzrastalo protestné hnutie, prítomnosť nestabilných a nepredvídateľných susedov (Gruzínsko, Ukrajina) sa ukázala byť niečím, čo režim dokázal využiť. A reakcia Západu na akcie, ktoré Rusko podniklo, sa poľahky interpretovali ako návrat k antagonizmu.

História ukázala, že aberácie vedomia, vyvolané zahraničnopolitickým faktorom, sú prechodné a relatívne krátkodobé. Preto dramatizmus a alarmizmus, ktorými je recenzovaný výskum preniknutý, ukazujú sa byť nie celkom oprávnené.

Kniha A. Gronského reflektuje jedno z možných hľadísk na vývin situácie v Rusku. Vyššie sme sa pokúsili ukázať, že sú možné aj iné poňatia. Treba však oceniť, že Gronského kniha podnecuje k diskusii, teda spĺňa svoje poslanie katalyzátora myslenia v spoločnosti a posúva čitateľov k lepšiemu ponímaniu podstaty prebiehajúcich procesov.

Prof. V. Lipitsky, DrSc., Bratislava

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo