Úcta Ježišovho Srdca nie je zastaralý sentiment

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Úcta Ježišovho Srdca nie je zastaralý sentiment

Najbližší piatok sa v liturgickom kalendári slávi slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú pre celú Cirkev zaviedol pápež Pius IX. v roku 1856. Konkrétne prejavy osobitnej úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu začínajú v 12. storočí. Pred niektorými môže stáť dilema. Boli predchádzajúce generácie kresťanov skutočne dobrými veriacimi, keď neuctievali výslovne Božské Srdce? Alebo úcta Ježišovho Srdca nie je úplne kresťanská, lebo sa nepraktizovala od počiatkov Cirkvi?

„Preto ťa žiadam, aby sa zasvätil prvý piatok po oktáve Najsvätejšej sviatosti a stal sa zvláštnym sviatkom na počesť môjho Srdca, aby sa zmierujúcim sv. prijímaním podala náhrada za všetky urážky, ktorých sa mu dostalo v Oltárnej sviatosti.“ Tieto Pánova slová zo súkromného zjavenia sv. Margite Márii Alacoque v kláštore v Paray-le-Monial v júni 1675 prispeli k rastúcej úcte Božského Srdca Ježišovho, predovšetkým v praxi deviatich prvých piatkov.
 
Pokiaľ ide o magistérium Cirkvi, bol to najmä pápež Pius XII., ktorý v roku 1956 vydal encykliku Haurietis aquas, v ktorej podáva teologické zdôvodnenie úcty Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Názov encykliky pochádza z prvých slov verša v Knihe proroka Izaiáša 12,3: „Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy.“ Pius XII. varuje pred dvoma nepochopeniami tejto úcty: naturalizmom a sentimentalizmom. Naturalizmus, ktorý by sa pozeral na Ježišovo Srdce z medicínskeho hľadiska len ako na biologický orgán. Sentimentalizmus, ktorý redukuje náboženstvo na sentimentálny dojem. Pius XII. videl v úcte Božského Srdca rozhodnutie našej ľudskej lásky čerpať tie vlastnosti, ktorými sa vyznačuje Božia láska. Pri deformáciách pojmu a obsahu lásky v dnešnej spoločnosti, zostáva toto úsilie stále aktuálne.
 
Srdce – vyjadrenie celej osoby
V našom chápaní srdce najčastejšie označuje emotívnu stránku človeka a jeho citovosť. V biblickom pohľade človek nie je chápaný v dualistickým spôsobom ako „telo“ a „duša,“ ale ako jednota tela a duše. Preto rôzne časti ľudského tela sa môžu stať nositeľmi psychických vlastností. Telo nie je chápané na grécky spôsob ako smrteľná schránka nesmrteľnej duše. Psychické vlastnosti človeka sa v Svätom písme prejavujú cez ľudské údy a orgány. Z toho dôvodu biblické texty pripisujú ľudským orgánom psychologický význam. Najdôležitejším orgánom je ľudské srdce, ktoré má tieto charakteristiky: 1. Predstavuje celého človeka; 2. Je sídlom emócii, milosrdenstva, lásky; 3. Človek premýšľa vo svojom srdci a v jeho srdci vznikajú myšlienky; 4. V srdci robí človek rozhodnutia. Srdce predstavuje skúsenosť vzťahu, ktorý sa realizuje medzi dvoma osobami. Úlohou kresťana je vo vzťahu ku Kristovi na vlastnom živote realizovať to, o čo prosíme, keď sa modlíme: „Pretvor srdce naše podľa Srdca svojho.“ Prosba vyjadruje, že chceme celé svoje bytie, celú našu existenciu formovať Kristom, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých, ktorý miloval svojich a miloval ich do krajnosti. Chceme byť učeníkmi, ktorí sa učia od Učiteľa, ktorý ma tiché a pokorné srdce.
 
Jednota božskej a ľudskej prirodzenosti Krista
Sviatok Božského Srdca dáva do našej pozornosti dôležitosť Ježišovej ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba prijal v okamihu počatia. V Ježišovom tele tlčie ľudské srdce, ktoré miluje človeka nielen Božou láskou ale aj tou najčistejšou ľudskou láskou. Práve skutočnosť vtelenia chráni kresťanstvo pred falošným mysticizmom, ktorý by chcel obísť ľudskú prirodzenosť Krista. Autor Prvého Jánovho listu upozorňuje: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha.“ (1 Jn 4,3) Ježišovo Srdce je súčasťou jeho ľudskej prirodzenosti, ktorá je spojená s jeho božskou prirodzenosťou. Preto aj označenie „Božské Srdce“ je správne, lebo ide o jednu božskú osobu Krista, v ktorej sú neoddeliteľne spojené ľudská a božská prirodzenosť. Nejde preto len o nejaký obrazný výraz pre lásku, ale o úctu Ježišovho telesného srdca. Kristus vlastnil city a emócie, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti.
 
Syntéza biblického posolstva o Božej láske
V Svätom písme Starého a Nového zákone nenájdeme konkrétne prejavy úcty srdca Boha. Písmo však ponúka mnohé miesta, ktoré hovoria o Božej láske, ktorá je hlavným dôvodom tejto úcty. Spomeniem len niektoré kľúčové verše. Základným textom Prvého (Starého) zákona, ktorý izraelský národ dodnes denne vyznáva, je výzva „Šema Israel – Počúvaj Izrael“… „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4) Je to ľudská odpoveď na Božiu lásku, na Božie záchranné konanie v živote človeka. Prorok Ozeáš uvažuje nad vyslobodením Izraela z egyptského otroctva, pričom pri rozprávaní o Bohu používa vlastnosti otca a matky: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna… A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho.“ (Oz 11,1.3-4) Ešte výraznejšie materinské črty Božej lásky sú uvedené v Knihe proroka Izaiáša: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49,15-16) Úcta Božského Srdca Ježišovho nachádza svoje konkrétne a vrcholné vyjadrenie najmä v tajomstve bolesti a lásky Ježišovho utrpenia pre nás a pre našu spásu: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Milujúci učeník, ktorý spočinul pri Poslednej večeri na Pánovej hrudi, je príkladom pre kresťana, aby „načúval“ Kristovmu Srdcu a aby jeho vlastné srdce bilo v súzvuku s Kristovým posolstvom lásky. V slovách z Jánovho evanjelia: „Prebodli mu bok, z ktorého vyšla krv a voda“, vidí Cirkev vrcholné vyjadrenie Božej lásky k človeku ako aj symbolický odkaz na sviatosť krstu a Eucharistie.
 
Posväcovať seba, Cirkev a svet
V dejinách kresťanstva sa postupne rozvinuli viaceré formy úcty, ktoré síce neobsahujú výslovné ustanovenie v Svätom písme, ale z neho pramenia. Cirkev tieto formy odporúča na prehĺbenie duchovného života. Svätý Tomáš Akvinský (1224-1274) charakterizoval rôzne formy pobožností a prejavov úcty ako viditeľné rozhodnutie, ktorým sa veriaci človek chce dať do služby Bohu. Mnohí dnes už svätí praktizovali tieto formy posväcovania, ktoré prinieslo bohaté duchovné ovocie v podobe obnovy nielen ich osobného života, ale života samotnej Cirkvi a sveta. Spomeniem napr. pobožnosť krížovej cesty, modlitbu posvätného ruženca, úctu Kristových rán, ale v súčasnej dobe predovšetkým úctu Božieho milosrdenstva v podobe osobitne slávenej 2. veľkonočnej nedele a v pobožnosti Korunky k Božiemu milosrdenstvu. Okolo úcty Ježišovho Srdca sa rozvinula ľudová zbožnosť, litánie, piesne, ale predovšetkým prax sv. spoveď a sv. prijímania počas deviatich po sebe idúcich mesiacov. Slávnosť Božského Srdca je teda odpoveďou človeka na nekonečnú Božiu lásku, lebo milovať Boha a milovať blížneho je prvým a najväčším prikázaním.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo