V porovnaní s inými apoštolmi, ktorí Krista poznali osobne a prežili s ním niekoľko rokov, si omilostený hriešnik Pavol z Tarzu musel svoj osobný vzťah k Spasiteľovi vybudovať dlhodobým rastom vo viere do značnej miery sám. V tom je veľmi podobný aj nám, moderným kresťanom. Vzhľadom na jeho povahu a predchádzajúci život farizeja sa tento proces nezaobišiel bez problémov či dokonca konfliktov. Po obrátení zostal celé tri roky v Damasku, aby sa už ako nové stvorenie, ktoré si oblieklo Krista, vydal za Petrom do Jeruzalema. Celý zvyšok života až po mučenícku smrť v Ríme všade, kam prišiel, oduševnene ohlasoval Spasiteľa a Vykupiteľa bez kompromisov.

Svoju metanoiu pojal radikálne a rovnakú dôslednosť očakával aj od tých, ktorých v kresťanskej viere na misijných cestách Stredomorím formoval. Pavlova analýza sveta, v ktorom pôsobil, sa vzhľadom na viaceré spoločenské paralely so súčasnosťou dá využiť aj dnes. Jeho precíznosť a ranokresťanská reakcia na dianie okolo seba by nám mohli dodať dôveru v riešenia, ktoré navrhol, aby urobil z kresťanstva autentický nástroj zmeny celého ľudského pokolenia.

Pre tých, ktorí túžia dozvedieť sa o sv. Pavlovi a jeho predstavách niečo viac, ponúkame dva úryvky (časť Predslovu a podkapitolu Stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom) z čerstvo vydaného slovenského prekladu knihy popredného svetového odborníka na jeho život a niekdajšieho profesora Nového zákona na l'École Biblique et Archéologique Française de Jérusalem, v roku 2013 zosnulého dominikána Jerome Murphy-O´Connora, Paul: His Story - Apoštol Pavol. Jeho príbeh. (https://www.martinus.sk/?uItem=260969).

Predslov

Písanie tejto knihy bolo nádherným dobrodružstvom – pokusom preme­niť život na príbeh. Existuje veľa životopisov Pavla z Tarzu, ale všetky sa uspo­kojujú so zdôrazňovaním bodov, ktoré môžeme stanoviť s určitým stupňom pravdepodobnosti. Stred záujmu spočíva na argumentoch, ktoré potvrdzujú isté závery a „fakty“, ktoré vychádzajú na svetlo a sú predstavované ako trofeje v nádhernej izolácii. Samotná povaha tohto procesu zaručuje, že Pavol sa nik­dy neobjaví ako živá bytosť. Isté veci o ňom boli objavené, ale nie je ho vidieť ako charakteristického jednotlivca. V mnohých momentoch sa v podstate ob­javuje ako netelesná myseľ, z ktorej sa vylievajú teologické myšlienky.

Na rozdiel od Lukáša nevkladám do Pavlových úst žiadnu reč, ale zamest­návam sa tým, čo si Pavol mohol myslieť a čo cítil. Tu je kontrolou jednoduchý sedliacky rozum. Pavol si musel premyslieť veci skôr, než urobil nejaké roz­hodnutie. Nechávam ho roztriediť možnosti, často v kontexte cesty k novej si­tuácii. Mohol konať impulzívne a neuvážene sa hnať do katastrofálnych strate­gických či taktických omylov. V takých prípadoch sa pokúšam vysvetliť, prečo sa niečo nepodarilo a ako Pavol pracoval na tom, aby sa v budúcnosti podob­ným omylom vyhol.

Počas svojej akademickej kariéry som pracoval na mnohých aspektoch Pavlovho života a teológie, ale pokus destilovať rafinované poznanie na prí­beh, ma priviedol k pohľadom, ktoré som nikdy netušil. Pavol je teraz pre mňa skutočnejší ako človek a pochopiteľnejší ako teológ. To isté želám aj svojim či­tateľom. Jerome Murphy-O´Connor OP,  január 2003

Stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom

Za daných okolností je teda isté, že Pavol nebol v žiadnom prípade dispo­novaný očakávať, že sa niečo stane počas jeho cesty do Damasku. Jeho mentál­ne nastavenie bolo porovnateľné s tým, ktoré mali učeníci, pre ktorých zname­nalo ukrižovanie koniec nádejí. Pavol bol presvedčený, že Ježiš zomrel smrťou, ktorá bola primeraná jeho trúfalosti, zostalo už len navrátiť jeho pomýlených stúpencov do ovčinca autentického židovstva.

Pavol výslovne tvrdí, že iniciatívu vzal Ježiš „a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne“ (1 Kor 15, 8), čo dovolí Pavlovi, aby v inom kon­texte položil rečnícku otázku „Vari som nevidel Ježiša, nášho Pána?“ (1 Kor 9, 1).12

Ale ako Pavol vedel, že to bol Ježiš? Na rozdiel od Márie Magdalény, Pet­ra a ostatných učeníkov sa s Ježišom počas jeho života nezoznámil. Môžeme sa iba domnievať, že z toho, čo o Ježišovi vedel, si Pavol vytvoril akýsi men­tálny obraz, ktorému zmŕtvychvstalý Pán zodpovedal. Stres, v ktorom Pavol konal, mohol zvýšiť jeho vnímavosť na každého a na všetko, čo bolo spojené so stredobodom jeho emócií. Nech už sa to stalo akokoľvek, môžeme si byť absolútne istí jednou vecou, že výsledkom tejto skúsenosti bolo Pavlovo ne­popierateľné presvedčenie, že Ježiš, ktorý bol popravený Pontským Pilátom, žije. Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktoré Pavol pohŕdavo odmietal ako podvod, sa ukázalo byť skutočnosťou tak nepopierateľnou ako nos medzi očami. Ježišova existencia pokračovala na inej úrovni bytia. Toto uznanie je všetkým, čo bolo po­trebné pre Pavlove obrátenie, pretože to úplne zmenilo jeho hodnotový systém.

Tvrdosť tohto obratu o 180 stupňov Pavol pripomína, keď hovorí o tom, že sa ho Ježiš Kristus zmocnil (Flp 3, 12). Ježiš sa ho zmocnil s neodolateľnou silou a postavil ho na úplne inú cestu. Bolo by ťažké, ak nie nemožné, nájsť gra­fickejšiu ilustráciu toho, čo znamená nadvláda. Pavlovo prvé presvedčenie tý­kajúce sa skutočnej Ježišovej identity teda muselo byť, že bol „Pánom“. Keď už Pavol prijal Ježiša ako Pána, musel ešte uznať, že bol „Kristom“ (Pomazaným). Ježiš nebol iba nejakým „Pánom“, ale židovským Mesiášom, v ktorého Pavol dúfal. Navyše, ak bol Ježiš Mesiáš, potom bol „Synom Božím“, pretože tieto dva pojmy boli v judaizme úzko spojené.

Celkom od začiatku jeho života ako kresťana, pojmy „Ježiš“, „Kristus“, „Pán“ a „Syn“ boli úzko spojené v Pavlovej mysli, pretože boli zakorenené v jeho skú­senosti Ježišovej sily.

Ďalší krok nasledoval prirodzene, pretože Pavol ho už mentálne prijal a bol naň pripravený. Ak bol Ježiš Mesiáš, potom doba zákona skončila. Čo zá­kon ukladal ako nutné podmienky spásy, už viac nemalo platnosť. Takže poha­nia, pokiaľ išlo o ich nádej na spásu, sa už viac od Židov nelíšili. Nezáležalo už na poslušnosti zákonu, ale na prijatí Ježiša. Mesiáš nebol iba pre Židov. Bol Pá­nom celého sveta.

V Pavlovom prípade bol tento rozumový záver posilnený jeho osobnou skúsenosťou. Ježišovi oponoval v mene zákona, ale bola mu daná milosť a jeho prijatie Ježiša už viac nebolo závislé na zákone. Z toho vyplývalo, že milosť bola dostupná aj pohanom, ktorých zákon vylučoval.

Tieto dva aspekty sa v Pavlovej mysli spojili. „Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svoj­ho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a kr­vou“ (Gal 1, 15–16). Pavol to videl tak, že jeho podriadenie sa Kristovi bolo sú­časne prijatím povinnosti ohlasovať ho ako Pána pohanskému svetu.

Publikované so súhlasom Vydavateľstva Dominikáni