Akcia K – 3. časť

V prvej časti sme si povedali pár slov na úvod o tom, čo predchádzalo Akcii K. V druhej časti o tom, ako sa Akcia K pripravovala.

Priebeh Akcie K

Starší rehoľníci, z ktorých mnohí prežili v kláštore väčšinu svojho života, boli počas prvých minút Akcie K doslova paralyzovaní. Na výzvy, aby sa urýchlene zbalili, neboli schopní primerane rýchlo reagovať a preto príslušníci SNB používali donucovacie prostriedky. Niektorí však mali šťastie na prívetivých príslušníkov SNB, ako spomína J. Ch. Korec:  „P. Ján Králiček, starý vzdelaný redaktor, ktorému som dva roky pomáhal v redakcii, býval v jednej izbičke plných dvadsaťpäť rokov. Keď sa mal za dvadsať minút pobaliť, celý sa triasol a nevedel, čo má robiť. Dobrý žandár, ktorý ho budil, mu pri balení pomohol.“ (KOREC, 2009, s. 27) Následne rehoľníkov previezli autobusmi do sústreďovacích kláštorov Podolínec, Pezinok, Šaštín, Jasov a Hronský Beňadik. Medzi mníchmi sa povrávalo, že ich pravdepodobne vezú na Sibír. Po odchode autobusov začali príslušníci ŠtB hľadať v priestoroch kláštorov protištátne materiály. Nasledovali „úspešné nálezy“ kompromitujúcich materiálov a predmetov, ktoré ŠtB sama do kláštorov nasadila. Potom zapečatili všetky dvere a začal sa spisovať inventár. Ak sa našli peniaze v hotovosti, príkaz znel, aby boli doručené do bánk. Mnoho peňazí sa však rozkradlo. Najčastejším majetkom mníchov boli hospodárske zvieratá, potraviny, omšové víno, nábytok, sakrálne predmety, knihy a oblečenie. Kláštory boli počas Akcie K rabované a vykrádané (jedlo, omšové víno, nábytok, obrazy...), prišlo k zničeniu mnohých kultúrnych pamiatok. Cenné predmety boli prevezené do múzeí. Cirkevné majetky sa zoštátnili. Vyprázdnené kláštory neskôr obsadila armáda a ministerstvo vnútra, niektoré slúžili ako detské domovy alebo ústavy.

„Život v kláštore riadil jeho vedúci. Snažil sa nám dať nejakú prácu, ale záležalo mu hlavne na tom, aby nás politicky prevychoval na občanov, ktorí budú ochotní prijať filozofiu socializmu.“ – spomína redemptorista Ján Janok. (JANOK, 2009, s. 41)

Nočný zásah z 13. na 14. apríla 1950 bol namierený aj proti dominikánom. V tú noc prišli o svoj kláštor v Košiciach, ktorý bol neskôr pridelený štátu a prerobený na továreň. Známy je prípad pátra Akvinasa Gaburu, ktorý v osudnú noc nebol v kláštore. Nasledovalo jeho ukrývanie sa na mnohých miestach, od Trenčína až po Oravu. Pôsobil vyše dvoch rokov v ilegalite, až sa napokon 26. septembra 1952 sám prihlásil na stanici SNB v Oravskom Podzámku.

Akcia K sa na prekvapenie verejnosti nedotkla rehole milosrdných bratov v takom rozsahu, ako napr. jezuitov alebo redemptoristov. Jedným z dôvodov mohla byť obava komunistov, aby neboli prirovnávaní k nacistom. Tí totiž počas 2. svetovej vojny zakazovali činnosť milosrdných bratov a viacerých poslali do koncentračných táborov. Druhý dôvod bol ten, že milosrdní bratia pôsobili ako ošetrovatelia v nemocniciach, pričom boli považovaní ako odborníci na túto prácu a boli by v krátkom časovom horizonte nenahraditeľní. Táto akceptácia však bola iba dočasná, nemocnice milosrdných bratov boli neskôr zoštátnené a bratia boli postupne zo zoštátnených nemocníc vytlačení alebo si nechali iba jednotlivcov.

Sústreďovacie kláštory

V Podolínci neskôr sústredili vyše 600 rehoľníkov (medzi nimi bol napríklad aj Anton Srholec). Jezuiti boli v sústreďovacích kláštoroch od ostatných mníchov oddeľovaní.  Napriek tomu, že kláštor bol strážený, obohnaný ostnatým drôtom a okná boli zamrežované, tento vysoký počet uväznených však nebolo možné ani za prísnych podmienok dokonale ustrážiť a tak sa do marca 1951 asi tridsiatim mníchom podarilo utiecť. Ešte v tom roku však boli sústreďovacie kláštory zrušené, pretože vedenie KSČ rozhodlo, že rehoľníci budú užitočnejší pri práci na stavbe priehrad, v rôznych závodoch či uránových baniach. Mnohí boli už v tom čase väznení, starší mnísi umierali v dôsledku neľudských podmienok, hladu a chladu vo veľkých počtoch. Mladí rehoľníci boli izolovaní od starších a ŠtB ich systematicky presviedčala, aby sa vzdali rehoľného života a našli si manželky. Väčšina však s pohoršením túto ponuku odmietla. Našli sa však aj takí, ktorí mali kladný vzťah k režimu a takýchto rozmiestnili do rôznych farností. Mladých mníchov vo veku 18 – 35 rokov, ktorí ešte neabsolvovali vojenskú službu, posielali aj do armády, do tzv. pomocných technických práporov (ďalej len PTP). Tie však s vojenskou činnosťou nemali veľa spoločné. Išlo o ťažkú fyzickú prácu na stavbách, v kameňolomoch či hutách. Náboženský život bol v týchto útvaroch tolerovaný len čiastočne alebo vôbec. Dĺžka trvania PTP bola 3,5 roka, potom boli mladí muži poslaní do civilných zamestnaní. Mnohí však boli sledovaní štátnou bezpečnosťou, ktorá keď odhalila pokusy o rehoľný život, tak ich odsúdila a viacerých stihlo väzenie. ŠtB však Jezuitov prenasledovala naďalej aj po roku 1950. O desať rokov neskôr, v máji 1960, zinscenovala v Bratislave súdny proces, v ktorom bolo obvinených a odsúdených viacero duchovných. Najťažší trest dostal Ján Chryzostom Korec, až 12 rokov. Napriek amnestii ešte aj v roku 1965 zostávali mnohí z jezuitov naďalej vo väzbe. Až o tri roky neskôr, po Pražskej jari 1968, keď sa socializmus snažil ukázať aj ľudskú tvár, sa dočkali jezuiti slobody a boli prepustení. Do roku 1968 to však bol doslova „boj o prežitie“ rehoľného života.

Čo sa týka pobytu v sústreďovacích kláštoroch, nie všade vládol prísny režim. Na Hore Matky Božej v českých Králíkoch mali rehoľníci dostatok jedla, ktoré im dodávali aj obyvatelia okolitých dedín v podobe rôznych darov. V mnohých kláštoroch sa mohli slúžiť sv. omše a po určitom čase mohli profesori prednášať svojim žiakom a tí mohli robiť dokonca aj skúšky.

Redemptorista Ján Janok spomína, že Jednotné zemědělské družstvo v neďalekej dedine si vyžiadalo na pomocné práce desiatich rehoľníkov. Tých pri práci strážil jeden príslušník Sboru národní bezpečnosti (ďalej len SNB). Neskôr sa dozvedeli, že štát zrušil všetky semináre a založil jeden v Prahe pre Česko a v Bratislave pre Slovensko. Tieto semináre však nemali schválenie z Vatikánu, a preto do nich študenti odmietli nastúpiť. Poslali ich teda do PTP. (JANOK, 2015, s. 42)

Zdroje:

JAKUBČIN, P. 2010. Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950 až 1989. In Zborník z vedeckej konferencie Bratislava 5. – 6. mája 2010. [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa. 290 s. [citované 2016-10-28]. Dostupné na internete: < http://www.upn.gov.sk/sk/elektronicka-kniznica/>. ISBN 978-80-89335-32-9.

JANOK, J. 2015: Pán ma viedol. Bratislava: Redemptoristi, 240 s. ISBN 978-80-89342-76-1.

KOREC, J. CH. 2009: Dni a roky po barbarskej noci 1950. Bratislava: Lúč, 176 s. ISBN 978-80-7114-785-5.

MIKLOŠKO, F., 1991. Nebudete ich môcť rozvrátiť. Bratislava: Archa, 283 s. ISBN 80-7115-016-9.

http://www.pamatnikkraliky.cz