Akcia K – 1. časť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Akcia K – 1. časť

Akcia K (kláštory), nazývaná aj „barbarská noc“, bol protizákonný pokus komunistickej strany o likvidáciu Katolíckej cirkvi, aký nemal v Československu ani v strednej Európe obdobu. Kvôli čomu prekážala komunistom cirkev, predovšetkým katolícka? Jednoduchou odpoveďou je to, že systém, ktorý ponúkal ľuďom jedinú ideu, jedinú víziu, videl v cirkvi – početnej a organizovanej – potenciálneho nepriateľa, ktorý by mohol ideológiu marxizmu - leninizmu ohroziť.

Komunisti hovorili, že náboženstvo je ópium ľudstva. Po tom, ako sa v roku 1948 dostali k moci, sa systematicky usilovali o oslabenie vplyvu cirkvi v spoločnosti, jej vplyvu na masy a úplnú ateizáciu. Neúnavne hovorili, že Boh neexistuje. Paradoxom bolo, že komunistická strana Československa (ďalej len KSČ) navonok deklarovala náboženskú slobodu. Skutočnosť však bola úplne iná. Komunisti mali vlastné predstavy o fungovaní štátu a potom, ako vyradili z politického života svojich protivníkov, prišla na rad cirkev. Formálne síce s predstaviteľmi cirkví a reholí diskutovali, no pokiaľ sa dialóg nevyvíjal podľa toho ako oni chceli, často boli rokovania ukončené predčasne. Dialóg medzi štátom a cirkvou sa ocitol na bode mrazu, keď sa počas biskupskej konferencie 21. marca 1949 v Starom Smokovci našlo odpočúvacie zariadenie. Vatikán, na ktorý boli rehole a cirkvi prepojené, bol pre komunistov symbolom zla. Štátna moc sa snažila o zlikvidovanie vtedajšej cirkevnej hierarchie a do čela cirkvi chcela dosadiť servilných „pokrokových“ kňazov. Pre cirkev tak v podstate neexistovalo obdobie pokoja, keďže aj počas 2. svetovej vojny boli desiatky rehoľníkov deportovaných do koncentračných táborov za kritiku nacizmu. Za najnebezpečnejšie protištátne živly boli na Slovensku považovaní vzdelaní jezuiti, kvôli vplyvu na mládež to boli saleziáni, takisto františkáni, verbisti a redemptoristi.

Analýza cirkví a reholí

Náboženstvo však bolo v bývalom Československu hlboko zakorenené predovšetkým na Slovensku. Po druhej svetovej vojne sa 99,72 % obyvateľov Slovenska hlásilo k vierovyznaniu, iba 0,28 % udávalo, že je bez vierovyznania. Najväčšie zastúpenie mala Katolícka cirkev. Nariadením Slovenskej národnej rady zo 16. mája 1945 sa zrušili cirkevné školy, o dva mesiace neskôr boli zoštátnené cirkevné internáty. Vznikol Slovenský úrad pre veci cirkevné (ďalej len SLOVÚC). Na čelo tejto inštitúcie bol dosadený Gustáv Husák. Úlohou tejto inštitúcie bol rozklad cirkvi a jej diskreditácia. Mali zmapovať slovenské kláštory, zabezpečiť zánik mnohých z nich a docieliť, aby ďalšie nevznikali, zamedziť príliv novicov a znefunkčniť spojenie so zahraničím.

Komunisti prikázali zrušiť aj pútnické miesta, aby sa znížili dobrovoľné príspevky pre cirkev, ktoré ľudia štedro dávali aj na púťach. Vládna moc sa tiež snažila kontrolovať aj prijímanie do noviciátov. Mladí kandidáti nemali byť posudzovaní a hodnotení cirkvou, ale paradoxne komunistami. Špinavých úloh mala Štátna bezpečnosť (ďalej len ŠtB) oveľa viac, toto boli len niektoré z jej činností. SLOVÚC urobil ako jeden z prvých krokov sondu v susednom Česku. Zameral sa na rozdelenie kňazov do skupín, podľa ich lojality ku komunistickému režimu. Prvú skupinu tvorili najservilnejší duchovní, bažiaci po kariérnom postupe a poplatní režimu, ktorých potom úrady dosadili na miesta generálnych vikárov či tajomníkov. V ďalších skupinách sa nachádzali duchovní, ktorí buď úplne mlčali a boli bez názoru, alebo s režimom síce vnútorne celkom nesúhlasili, no boli ochotní spolupracovať. Najnebezpečnejšou bola štvrtá skupina, ktorá sa otvorene vyjadrovala proti režimu a vo svojich kázňach nemali problém svoje názory tlmočiť veriacim. Títo kňazi boli celým srdcom oddaní Bohu, svojim diecéznym biskupom a pápežovi. Typickým príkladom bol hrdinský biskup Ján Vojtaššák, rodák zo Zákamenného na Orave. Napriek tomu, že bol komunistami mučený, prenasledovaný, dlhodobo väznený a neskôr mal dokonca zakázaný pobyt na Slovensku, zostal verný cirkvi a pápežovi až do smrti. Kardinál Ján Chryzostom Korec nazval Vojtaššáka dokonca „mučeníkom“. Podľa slov Jána Chryzostoma Korca SLOVÚC v roku 1949 nariadil, aby bol povinný štátny súhlas pre každú funkciu v cirkvi. Dňa 21. októbra 1949 vydali biskupi vyhlásenie, v ktorom proti tomu protestovali. Reakciou na to však boli uväznenia ďalších kňazov. (KOREC, 2009, s. 24)

 

Tabuľka 1 Počty rehoľníkov na Slovensku – mužské rády

Františkáni

235

Saleziáni

198

Spoločnosť Božieho Slova

160

Jezuiti

105

Redemptoristi

72

Minoriti

37

Milosrdní bratia

35

Tešitelia

34

Premonštráti

29

Kapucíni

26

Lazaristi

25

Dominikáni

19

Baziliáni

14

Piaristi

14

Benediktíni

10

Palotíni

2

Zdroj: JAKUBČIN, 2010, s. 112

 

Zdroje:

JAKUBČIN, P. 2010. Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950 až 1989. In Zborník z vedeckej konferencie Bratislava 5. – 6. mája 2010. Bratislava: Ústav pamäti národa. 290 s. ISBN 978-80-89335-32-9.
Dostupné na internete: <http://www.upn.gov.sk/sk/elektronicka-kniznica/>

KOREC, J. CH. 2009: Dni a roky po barbarskej noci 1950. Bratislava: Lúč, 176 s. ISBN 978-80-7114-785-5.

https://svetkrestanstva.postoj.sk/5288/pred-50-rokmi-zomrel-biskup-jan-vojtassak-docka-sa-blahorecenia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo