Keď odchádzajú rockové kapely - všetci máme svoju dobu exspirácie

Je už taký paradox, že človek si skôr na tých druhých – na svojich rovesníkoch všimne ako letí čas a ako zanecháva kruté a nevyhladiteľné stopy na všetkom, čoho sa dotýka.

Rozlúčky a straty sa bojíme. Celá spoločnosť je tak nastavená – všade sa oslavuje život, produktivita, v každom televíznom programe ide o to, že všetko bude lepšie, krajšie, zdravšie. Nehovorí sa však, že vrásky sú v poriadku, že starnutie je prirodzenou súčasťou života.

Hoci si to človek nepripúšťa, rozumu je jasné, že všetci máme svoju „dobu exspirácie“. Týka sa to aj rockových kapiel. Veľmi dobre to kedysi, keď bol ešte oveľa mladší, vyjadril aj Pavol Hammel v piesni Keď odchádza kapela:

Už nám nič iné neostáva,
len aby sme sa zbalili,
zapadla prachom naša sláva,
svoj pohár sme si vypili.

Už naša pieseň nepobeží,
vlasy nám môžu vypadať,
nikomu na nás nezáleží
a nikto nás už nemá rád.

Keď odchádza kapela,
slzy v očiach máš,
keď s klobúkmi do čela
hrajú trauermarš.

Myslím, že to bolo v roku 2023, keď ukončila svoju činnosť moja obľúbená kapela KISS. Bol som na rozlúčkovom koncerte v Prahe. Skupina Kiss sa zrodila v New Yorku, na 23. ulici, a to presne pred polstoročím. „Bude nám cťou a poctou ukončiť svoje turné práve v Madison Square Garden, desať blokov a 50 rokov od miesta, kde sme začali,“ uviedla kapela vo vyhlásení. A ukončila tým svoj dlhý kolobeh životných cyklov.

Pokiaľ sa nemýlim, svoju činnosť ukončila aj Whitesnake  anglická hardrocková skupina, ktorú v roku 1977 založil bývalý spevák skupiny Deep Purple, David Coverdale. S lístkom vo vrecku sa už teším na koncerty legiend ako The Sweet a Judas Priest. Skľučuje ma predstava, že by to zas mohlo byť „naposledy“. Ale znovu mi prichádza na um text Pavla Hammela: „Čo ma po tom čo bude potom“.

Rozum chápe, ale srdce napĺňajú emócie nostalgie a smútku.

Ale taký je život. A legendy rocku odchádzajú tak, ako celý život žili – vo výbuchu tvorivej energie, ako hviezdy – supernovy. Možno je to aj vhodný príklad pre nás a naše profesionálne kariéry. Aby sme vedeli, kedy a ako odísť, aby si naše „publikum“ pri našom odchode radšej potajomky utieralo slzy, než by mali s uľahčením potláčať šťastné úsmevy.