Benjamín Netanyahu / Pamätáme Amalek, čo si nám učinil (2. časť)

Pokračovanie 1. časti.

Impregnácia Západnej civilizácie

Tieto myšlienky majú na Západe svoju ľudovejšiu podobu – vulgátu, teda verziu preloženú do reči ľudu, ktorá má mimoriadne rozsiahlu podporu aj medzi kresťanmi, obzvlášť v USA.

Takzvaný kresťanský sionizmus má desiatky miliónov prívržencov najmä v rôznych evanjelikálnych denomináciách.

Všeobecne možno v kresťansko-sionistickom myslení nájsť štyri hlavné témy: 

1. Založenie dnešného národného štátu Izrael v roku 1948 odštartovalo poslednú éru ľudstva a je znamením blízkeho "konca časov". 
2. Prebiehajúci blízkovýchodný konflikt je súčasťou Božieho plánu s veľkou a poslednou vojnou, ktorá má predchádzať druhému príchodu Krista.
3. Božia zmluva s Izraelom je večná a bezpodmienečná. 
4. Nepodporovanie politickej dominancie Izraela v súčasnosti bude mať neskôr za následok odsúdenie, zavrhnutie Bohom.

Kresťanský sionizmus je na základe selektívne a literárne interpretovaných výrokov Biblie presvedčený o tom, že celá biblická zem Izraela je navždy svätou zemou židovského ľudu a že je v strategickom, vojenskom a ekonomickom záujme Ameriky podporovať expanziu Izraela.

Opiera sa pritom o mnohé výroky Biblie. Niektoré ilustratívne príklady:

Prorok Ezechiel [20, 41-42]
Prijmem vás blahosklonne ako ľúbeznú vôňu, keď vás vyvediem spomedzi národov a pozbieram vás z krajín, do ktorých ste rozhádzaní, a pred očami národov ukážem, že som medzi vami svätý. Vtedy budete vedieť, že ja som Pán, keď vás zavediem na izraelskú pôdu, do krajiny, pre ktorú som zdvihol svoju pravicu, že ju dám vašim otcom. 

(Poznámka: Zdvihnutá ruka alebo vystreté rameno znamenajú [pod prísahou] nezvyčajnú Božiu pomoc v boji. Porov. napr. Žalm 89, 11: "Nepriateľov rozprášil silou svojho ramena" alebo Ez 25, 16: "Takto hovorí Pán: Hľa, ja vystriem svoju ruku proti Filištíncom, vyhubím Kréťanov a vyničím zvyšky..."  Podľa niektorých sú v tomto kontexte USA a prezident Trump takouto "božou rukou".)

Prorok Izaiáš [11, 11-12]
V ten deň Pán zase zdvihne ruku, aby získal zvyšok [svojho] ľudu. (...) Zdvihne zástavu k národom, zhromaždí vysťahovalcov Izraela a Júdových roztratených pozbiera zo štyroch strán sveta.

Prorok Ezechiel [28, 24-26]
A už viac nebudú domu Izraela pichľavým tŕňom a raniacim bodliakom všetci tí, čo sú okolo neho, čo ním opovrhujú, a budú vedieť, že ja som Pán.

Keď zhromaždím synov Izraela spomedzi národov, kde sú roztratení, ukážem na nich pred očami národov, že som svätý. I budú bývať vo svojej krajine, ktorú som dal svojmu sluhovi Jakubovi.

Budú v nej bývať bezpečne, budú stavať domy a vysádzať vinice. Budú bývať v bezpečí, keď zavediem súdy proti všetkým, čo nimi opovrhujú zo všetkých strán.

Prorok Amos [9, 11-15]
V ten deň vyzdvihnem padnutý Dávidov dom, (...) vybudujem ho ako kedysi. Aby ovládli (...) všetky národy, nad ktorými sa vzýva moje meno, hovorí Pán, ktorý to urobí. Vtedy obrátim osud svojho ľudu, Izraela, budú stavať a obývať spustošené mestá. Vtedy ich zasadím do ich pôdy a viac ich nevytrhnú z ich pôdy, ktorú som im dal - hovorí Pán, tvoj Boh. 

1.kniha Mojžišova [12, 3]
Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať!

Akékoľvek YouTube video dáva pod heslom „christian zionism“ pomerne rýchlo dosť presnú predstavu o tomto fenoméne. 

Napríklad This Is What Christian Zionism ACTUALLY Is... pekne opisuje základné idey a naviac tiež reaguje na slová Tuckera Carlsona, že kresťanský sionizmus je heréza a „mozgový vírus“.

Tuná je zasa pozoruhodné svedectvo mladej ženy, ktorá v takomto prostredí vyrastala od detstva.

Doslovná neomylnosť písma

Interpretácia Biblie je pomerne zložitá problematika. 

Exegéza (náuka o výklade Biblie) pozná rôzne kontextuálne prístupy k Písmu, ktoré bývajú podmienené mentalitou a situáciou čitateľov (napr. teológia oslobodenia) alebo fundamentalistické prístupy, ktoré inšpirované Božie slovo interpretujú doslovne. 

Vylučuje sa každý pokus chápať Bibliu v jej historickom raste a v jej vývoji.

Dezinterpretácia toho, čo naozaj chcel Boh vo svojom slove ľuďom povedať, prináša so sebou (po aplikovaní to praxe) tragické omyly, žiaľ neraz gigantických rozmerov.

My kresťania vieme o tom čo-to povedať aj z vlastnej historickej skúsenosti. Viď príklad nižšie.

Fundamentalizmus / krátka charakteristika

• Absolutizácia biblického textu: 
  Vyžaduje sa bezvýhradný súhlas s výrokmi Biblie ako s nemennými a doslovne normatívnymi pravdami viery, bez ohľadu na ich literárny žáner, historický kontext či spôsob inšpirácie.
   
• Ignorovanie historicko-kritického rozmeru: 
  Fundamentalistický prístup si neuvedomuje, že biblické texty vznikali v rôznych kultúrnych, jazykových a teologických prostrediach a nesú stopy celkom rozdielnych historických situácií. 
  
  Preto sa prehliadajú legitímne rozdiely v štýloch, predstavách a teologických akcentoch jednotlivých kníh Biblie.
   
• Odmietnutie symbolickej a teologickej interpretácie: 
  Zväčša sa odmieta možnosť preneseného, symbolického alebo analogického významu Písma (napr. alegorické, morálne či eschatologické vrstvy významu) a upína sa výlučne na doslovný (literárny) zmysel. 
  
  Tento postoj môže viesť k ideologickému zneužívaniu textu – napríklad na ospravedlnenie politických, sociálnych alebo náboženských postojov, ktoré sú v rozpore s duchom Biblie ako celku (pre kresťanov: s duchom Evanjelia, ktoré je "naplnením Zákona" - vyextrahovaním toho "ducha Biblie ako celku").
   
• Selektívnosť a ilúzia „čistej viery“: 
  Selektívne sa vyberajú biblické pasáže, ktoré podporujú vopred dané konštrukty či doktrinálne rámce, čím sa vytvára zdanie jednoduchej a zdanlivo čistej viery. 
  
  Takýto prístup však vedie k nerovnováhe medzi obsahom Božieho Zjavenia v Písme ako takým a jeho pseudo-autentickým výkladom (vrátane aplikačnej praxe) v živote spoločenstva/spoločnosti.
   
• Zámena Božieho posolstva s ľudskými interpretáciami: 
  Fundamentalizmus môže zvádzať veriacich k nevedomému intelektuálnemu a duchovnému uzavretiu. 
  
  Zamieňa totiž ľudskú, obmedzenú interpretáciu Písma za samotný Boží zámer. Tým sa potláča dynamika živej viery, ktorá predpokladá rast v pochopení Božieho slova a jeho stále nové prehlbovanie pod vedením Božieho Ducha.

Čo Boh naozaj chce? A čo Boh chce naozaj povedať svojim slovom? Teraz.

Názorný príklad

V Starom zákone sa v 4. knihe Mojžišovej [Numeri 5, 11-31] opisuje rituál označovaný ako skúška „horkou vodou“, vodou zlorečenia. 

Slovo horká, v originálnom hebrejskom texte "mārîm" (מָרִים), môže znamenať aj otrávená.

Rituál sa mohol vykonať, ak muž podozrieval svoju manželku z nevery (cudzoložstva), ale nemal žiadnych svedkov ani priamy dôkaz.

Žena bola mužom privedená pred kňaza. Kňaz nabral svätú vodu do hlinenej nádoby, nasypal do nej prach z podlahy svätostánku a napísal slová zlorečenia na zvitok, ktorý potom zmyl do vody.

Žena musela túto „horkú vodu, ktorá prináša zlorečenie“ vypiť a tým sa podrobila Božiemu súdu:

Ak bola nevinná, voda jej neuškodila (a neskôr mohla mať deti). 

Ak sa však poškvrnila neverou, voda spôsobila, že jej opuchlo brucho a „stehno zoschlo“ (stala sa neplodnou alebo fyzicky postihnutou), čo bola aj výstraha pre ostatných. 

Rituál mal zabezpečiť, aby sa nevera v spoločenstve netolerovala, ale zároveň chránil ženu pred svojvôľou manžela (a ukameňovaním), keďže o jej ne-vine rozhodoval priamo Boh a nie ľudia.

Katolícky komentár

V katolíckom preklade Biblie sa v poznámke pod textom uvádza, že v starozákonných časoch, ak bola žena neverná a jej neveru dokázali, tak mala byť ukameňovaná aj so svojim spoločníkom. 

Niekedy však vinu ženy nebolo možné dokázať, alebo manžel svoju ženu skrátka len podozrieval z nevery. 

Vtedy muž mohol od manželky žiadať, aby sa očistila od podozrenia Božím súdom. 

Tento zákon z jednej strany hájil manželskú čistotu a z druhej strany dával žene aspoň akú-takú ochranu pred ukameňovaním a možnosť, žeby dokázala svoju nevinu v prípade, že ju manžel upodozrieval neoprávnene. 

Zákon však dával možnosť iba mužovi odvolať sa na Boží súd. 

Obrady tohto súdu, ak sa žena previnila, mohli naozaj priviesť ženu k vyznaniu viny, alebo aspoň k oľutovaniu činu a náprave. 

Táto „obeta žiarlivosti“ bola pochopiteľne pre oboch manželov veľmi pokorujúca. 

Preto sa tento súd konal iba veľmi zriedka. Starý zákon neuvádza ani jeden prípad podobného súdu.

Boží súd & inkvizícia

Hoci podľa wikipédie sa božie súdy spomínjú tiež v Chammurafiho kódexe (18. st. pred K.) alebo aj v kódexe Ur-Nammu (2100 pred K.) v Mezopotámii a na našich územiach boli takisto známe v pohanskej kultúre germánskych kmeňov (longobar. ordail - rozhodnutie, súd; angl. or-deal), dovolím si vysloviť nasledovnú tézu:

V dejinách kresťanstva sa táto prax ordálií (lat. iudicium dei) objavovala nie len vplyvom pohanskej mentality, ale čiastočne aj z dôvodu chybnej exegézy Biblie, respektíve, že božie súdy v časoch inkvizície sú príkladom extrémne zlej interpretácie biblických textov a ich prenesenia do praxe (aj s ohľadom na názorný príklad vyššie, Urim a Tumim a iné).

Inkvizíciu (lat. inquisitio - hľadať, vyhľadávať) oficiálne uznal pápež Inocent III. v roku 1215, hoci už dávno pretým bola „nástrojom“ na obnovovanie poriadku a cirkevnej disciplíny.

Išlo vlastne o trestný proces, ktorého účelom bolo dokázať obvinenému spáchanie trestného činu (deliktu) či už v svetskom alebo cirkevnom práve.

Formy boli rôzne. 

Najčastejšie to bola skúška vodou alebo ohňom. 

Buď obvineného so zviazanými rukami a nohami hodili do vody, pritom pozerali, či pláva na povrchu alebo klesá ku dnu. 

V prvom prípade to bol dôkaz jeho neviny, v druhom dôkaz jeho viny. 

Alebo obvinený musel držať v rukách žeravé železo a následne mu ruky na niekoľko dní obviazali do ľanovej látky a zapečatili. 

Ak, potom čo ruku odpečatili, usúdili, že vzniknutá rana je (takmer) nepoškodená (bez zápalu, nehnisá), obvinený bol oslobodený.

Spravodlivý sa poteší, keď pomstu uvidí (...) a ľudia povedia: "Naozaj je odmena pre spravodlivého, naozaj je Boh, čo súdi na zemi." [Žalm 58, 11-12]

Motiváciou takéhoto konania bola enormná snaha (počas fázy dokazovania) preukázať, že vznesené obvinenie je pravdivé a páchateľ trestného činu sa ho naozaj dopustil. 

A tu sme pri koreni problému.

Inkvizícia túžila za každú cenu po dokonalom vykonávaní a nastolení spravodlivosti. (Ide o nesprávne pochopený koncept Božieho kráľovstva?) 

A keďže ju prirodzenými právnymi cestami nevedela nájsť, hľadala ju v "zázračných skutkoch", ktoré mali byť vraj prejavom božieho rozhodnutia.

Prekračovali hranice ľudskosti, rozumnosti, rozumnej miery.

Podstata tohto omylu bola v tom, že inkvizícia siahala po dôkazných prostriedkoch, ktoré prekračovali hranice ľudskosti a chcela priam „nútiť“ Boha, aby vykonal zázrak.

To bolo veľmi nerozumné.

Nijaký človek by nemal siahať k „násilnému“ postoju voči Bohu, čo On má alebo nemá urobiť, vykonať.

To je hriech pokúšania Boha (lat. tentatio Dei), v zásade ono prvotné: byť ako Boh, byť aj nad Bohom.

Človek môže Boha prosiť, ale nie ho „donucovať“, alebo si od neho niečo „vynucovať“.

Ani keď hovoríme o príchode Božieho kráľovstva, či parúzii – Jeho druhom príchode.

Eschatológia & politický mesianizmus (Ratzinger)

Nastolenie Božieho kráľovstva nie je politickým procesom. 

Tam, kde sa takto chápe, prekrúcajú sa obe skutočnosti: politika aj teológia.

Potom vznikajú falošné mesianizmi, ktoré zo svojej podstaty, ale i z akejsi vnútornej ľudskej potreby mesianizmu, ktorá sa tu ocitá na šikmej ploche, vedú k totalitarizmom.

V kresťanskej politike ide o oddelenie eschatológie* a politiky, čo predstavuje jednu z dôležitých úloh kresťanskej teológie. 
__
*Poznámka: Eschatológia - časť teológie, náuka o posledných veciach, keď sa naplní Božia spravodlivosť, nastane Boží súd, príchod Božieho kráľovstva v plnosti, druhý Kristov príchod, koniec sveta (v takej podobe, ako ho poznáme)...

Práve skrze takéto oddelenie sa teológia uberá Božou cestou – Ježišovou eschatológiou, ktorá vystupovala proti zelótizmu. 

Iba takto sa z jednej strany zachráni obsah nádeje eschatológie a z druhej sa uchráni pred tým, aby sa zmenila na hrozný obsah nejakého „súostrovia Gulag“.

Židia (aj) Ježišových čias očakávali spásu zmenou pomerov, ktorá by zasahovala celý kozmos a predstavovali si ju ako nábožensky odôvodnenú rozprávkovo-blahobytnú krajinu. 

Ježišove pokušenia na púšti odzrkadľujú práve toto očakávanie: chlieb z púšte, senzačné zázraky a... zabezpečenie politickej moci nad celým svetom. 

Mesiáša pokušení na púšti – mesiáša ľudských očakávaní – by bolo možné definovať zabezpečením konzumu a moci/vlády. 

Politická propaganda žije z tohto postoja očakávania.

Tento program sa sám od seba radikalizuje a prerastá do túžby po emancipácii, ktorá vrcholí v požiadavke, aby sa človek stal bohom. 

To však znamená, že viera v pokrok sa musí pretvoriť na negatívnu dialektiku, to jest emancipácia v opísanom zmysle predpokladá zničenie doterajšieho. 

Celková konštrukčná chyba tu spočíva v tom, že človek je síce schopný zničiť, no chýba mu sila zabezpečiť, aby zo zničenia vyplynula emancipácia.

Človek chce byť bohom, ale chce to prométeovským spôsobom: tým, že si rovnosť s Bohom ukradne, násilím ju na seba strhne. 

On však nie je bohom; tým, že sa sám robí bohom, stavia sa proti pravde a tak nevyhnutne končí tento experiment v ničote nespravodlivosti.

Kresťanské posolstvo musí odporovať „eschatológii pomerov“: treba začať nie pri pomeroch, ale pri osobe.

Vykúpenie neprichádza cez uspokojovanie egoizmov, ako o tom sníva naša súkromná eschatológia. 

Nie cez saturovanie egoizmu, ale cez odvrátenie sa od egoizmu. 

Preto opravdivá eschatológia musí byť univerzalistická – musí byť zameraná na všetkých. 

Všetci sú povolaní byť vyvolenými.

Otvorenie takejto univerzálno-antropologickej perspektívy sa začína v synovskom geste: 

Človek môže „stať sa bohom“, ale nie tak, že sa ním sám urobí, ale iba tak, že sa stane „synom“. Príjme Božie synovstvo ako dar.

Tam sa začína Božie kráľovstvo. 

Tam, kde je prijatá forma Syna, tam vzniká podobnosť s Bohom, lebo Boh sám je Synom a ako Syn je človekom.

Použité pramene:

• Ratzinger J.: Eschatológia; Dobrá kniha, 2011
• Pápežská biblická komisia: Interpretácia Biblie v Cirkvi; Libreria Edit. Vaticana, 1993
• Duda J.: Ordálie, božie súdy, jednoducho inkvizícia; in pokojadobro.sk, 2021
• Sväté písmo; Slov. ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, 1995

Obrázok v úvode: aljazeera.com