Po príliš Nežnej revolúcii nám chýba Norimberský proces

Norimberský proces

Norimberský proces, ktorý mal potrestať najťažšie zločiny nemeckého nacionálno-socialistického režimu, začal 14. 11. 1945, a skončil 1. 10. 1946. Na Slovensku si toto 70. výročie takmer nikto nevšimol. Je to škoda, lebo jeho dôležitosť presahuje Nemecko a roky po 2. svetovej vojne.

Medzinárodný tribunál bol zložený zo zástupcov 4 veľmocí - USA, Spojeného kráľovstva, ZSSR a Francúzska. Obžalobu tvorilo 52 právnikov z týchto krajín, obhajobu 28 právnikov zastupujúcich jednotlivé osoby a 6 zastupujúcich nacistické organizácie.

Obžaloba bola založená na asi 100 000 zaistených nemeckých dokumentoch, mnohých dokumentárnych filmových záberoch a 25 000 fotografiách. Súdili 24 zo 100 pôvodne hlavných obvinených a nacistické organizácie: SS, SA. Gestapo a Sicherheitsdienst (SD) a vedenie vládnej NSDAP ( = Národno-socialistická nemecká robotnícka strana).

Obhajoba sa snažila dokázať neprávoplatnosť súdu pre retroaktivitu, lebo viaceré prvky obžaloby neboli pred vojnou právne kodifikované, alebo neboli v Nemecku trestným činom. Súd však skonštatoval, že zločiny, za ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými by boli podľa medzinárodných zvyklostí považované za kriminálne činy aj pred vojnou. Viacerí obvinení zvaľovali všetku vinu na nadriadených, Hitlera či gestapo. Obhajoba tiež tvrdila, že podobných zločinov sa dopustili aj iní, zvlášť ZSSR. Súd však konštatoval, že to môže byť poľahčujúcou okolnosťou, ale nezbavuje ich to osobnej zodpovednosti za svoje skutky.

12 z obvinených dostali tresť smrti. Medzi nimi aj M. Bormann - šéf straníckej kancelárie NSDAP (súdený v neprítomnosti), A. Rosenberg - rasový ideológ a minister východných okupovaaných území, H. Frank - ríšsky právnický líder a guvernér Poľska, J. Streicher - majiteľ a vydavateľ protižidovských novím Der Stürmer. Ďalší dostali doživotie či 10-20 rokov väzenia. Troch oslobodili, niektorí spáchali samovraždu.

Vedenie vládnej NSDAP, SS, Gestapo a SD boli odsúdené ako zločinecké organizácie.

Význam pre budúcnosť

Norimberský proces výrazne ovplyvnil rozvoj medzinárodného trestného práva a medzinárodného humanitárneho práva. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, a to aj vtedy, keď ich dovoľujú zákony totalitného režimu alebo podporujú jeho vodcovia. To je v súlade aj s kresťanským učením, ktoré hovorí, že základné morálne princípy formulované napr. v "Desatore" platia pre každého rovnako a stoja nad zákonmi štátov. Tieto princípy sa potom uplatnili pri ďalších procesch, ktorých bolo len v americkej okupačnej zóne 12. Podobný proces sa konal aj v Japonsku.

Norimberský proces prispel k zavedeniu Dohovoru o genocíde z r. 1948, Ženevského dohovoru z r. 1949 a Ženevského protokolu z r. 1977.

Komunizmus ako nacizmus

Slovenská Wikipédia sa však mýli, keď uvádza, že tribunál vtedy „prvýkrát verejne odsúdil podstatu nemeckého nacizmu" To spravil už pápež Pius XI. encyklikou Mit brennender Sorge zo 14. marca 1937. Paradoxne práve 14. marca 1939 vznikol pod nátlakom A. Hitlera Slovenský štát, ktorého ideológiou bol národný socializmus. (viac tu: https://blog.postoj.sk/13501/slovensky-stat-nebol-klerofasisticky-ale-narodno-socialisticky ) Jeho prezident Tiso aj noviny oslavovali Hitlera ako záruku našej štátnosti a vodcu pri budovaní novej Európy. Túto encykliku pritom ignorovali, ako pripomenul napr. V. Jukl v rozhovore pre Postoy 18.5. 2012 ( http://www.postoy.sk/jukl-kolakovic-nam-otvoril-oci ) Uctievači Slovenského štátu a J. Tisa ju aj s porušovaním ľudských práv nacionálno-socialistickým režimom ignorovali v r. 1991-98. keď podporovali Mečiarovo HZDS a Slotovu SNS, a podnes to ignorujú tí, čo podporujú Fica, Danka i Kotlebovu ĽSNS.

Pius XI. v r. 1937 samostatnou encyklikou rovnako odsúdil aj komunizmus. To zopakovali ďalší pápeži až po Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Preto, lebo je to rovnako pomýlená ideológia a rovnako zločinný totalitný režim. Komunisti z mocenských a ideologických dôvodov v Sovietskom Zväze už pred Hitlerom pripravili milióny ľudí o slobodu, majetok i životy, a všade, kde majú moc to robia podnes. Stalinovo NKVD, neskôr premenované na KGB bolo rovnako zločinne neľudské ako Hitlerovo Gestapo. (bývalým dôstojníkom KGB je aj V. Putin)

Stalin a Hitler si paktom Molotov - Ribbentrop podpísaným v Moskve 23. 8. 1939 rozdelili Európu. Po obsadení „svojej“ časti Poľska sovieti v Katyni zavraždili okolo 26 000 poľských vojakov a civilistov. Z Lotyšska, Litvy, Estónska a Poľska, ktoré anektovali na základe tejto zmluvy, vyviezli na otrocké práce na Sibír asi 2 milióny "triednych nepriateľov" a "neželaných". (Viac napr. tu: http://www.postoy.sk/content/stalin-vyhral-vojnu-aj-vdaka-obrovskej-pomoci-z-usa-britanie )

Stalin už počas vojny chystal nastolenie komunistickej diktatúry na oslobodených územiach. Červená Armáda dovolila nacistom krvavo potlačiť Varšavské povstanie, lebo tým Nemci zlikvidovali tých, ktorí sa mohli postaviť aj proti komunistickej diktatúre. V Maďarsku zatkli Švédskeho diplomata Raoula Wallenberga, ktorý s pomocou vyslanectva a Červeného kríža zachránil tisícky Židov. Popravili ho v centrále KGB v Moskve.

Československí „antifašisti"

Československí komunisti po uchopení moci splnili to, čo K. Gottwald sľuboval už v r. 1929: „naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A ... my se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!"

Komunisti znemožnili aj demokratické a spravodlivé vyrovnanie sa s vojnovým Slovenským štátom. Tým nebol ani proces s Dr. J. Tisom. Nacionálny socializmus premenovali na "fašizmus", aby zakryli podobnosť týchto ideológií a režimov.

Uväznili viacerých, ktorí na západnej fronte bojovali proti nacistom. Len v 50.tych rokoch v Československu uväznili a internovali 302 kňazov a vyše 3100 rehoľníkov a rehoľníčok. Aj biskup Gojdič, ktorý počas Slovenského štátu kritizoval protižidovské zákony a pomáhal Židom zomrel v komunistickom žalári. Uväznili a ináč prenasledovali aj tisíce iných - "kulakov", drobných podnikateľov, politikov, profesorov ... Komunistická ŠtB bola omnoho početnejšia a krutejšia než tajná polícia Slovenského štátu. Komunistické "znárodnenie" a menová reforma z r. 1953 obrali o majetok mnohonásobne viac ľudí než slovenskoštátna arizácia. Využívali otrockú prácu napríklad v uránových baniach. Označenie "mukl" pre väzňov komunistických pracovných táborov je skratka z Muž Určený K Likvidácii. Na ostnatým drôtom obohnaných zamínovaných hraniciach strieľali tých, čo chceli opustiť ich reálny socializmus.

Nie „totáč“, ale komunistická diktatúra

V novembri 1989 sme si na námestiach „vyštrngali“ slobodu. Tú sme však nevyužili na nastolenie spravodlivosti a demokratického právneho štátu. Na rozdiel od Norimberského procesu nebola ani len dostatočne, jasne, a v primeranom čase pomenovaná zločinnosť systému.

V Českej republike prijali 9. 7. 1993 Zákon o protiprávnosti komunistického režimu, ktorý tu vládol od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989. Podľa neho „Komunistická strana Československa byla organizací zločinnou a zavrženíhodnou obdobně jako další organizace založené na její ideologii, které ve své činnosti směřovaly k potlačování lidských práv a demokratického systému.“

Slovensko prijalo podobný zákon až 27.3.1996, keď už Mečiarova koalícia exkomunistov a nacionalistov ovládla štát a privatizáciu. Tento podobne opisuje oblasti v ktorých komunistický režim porušoval slobodu, a ľudské práva, ale líši sa v definícii KS: „Komunistická strana Československa, ako aj Komunistická strana Slovenska bola organizáciou, ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách.“ (zákon 125/1996 Z.z ) To nie je pravda, lebo KS tieto zločiny riadila a organizovala.

Slovensko malo aj slabší lustračný zákon, ktorý mal zabrániť aby bývalí činitelia totalitného režimu z vedúcich pozícií nenarúšali budovanie demokracie v spoločnosti chorej po desaťročiach totality, a ani ten sa nedodržiaval.

Príliš nežná revolúcia

Je dobré že zmena režimu, ktorá začala 17. novembra 1989 prebehla bez násilia. Následná politika hrubých čiar za minulosťou však nebola kresťanským odpustením, ale politickou hlúposťou. Hrubé čiary priniesli hrubé mravy, ako dobre povedal arcibiskup Cyril Vasiľ. Na Slovensku ešte viac než v Česku platí to, čo v r. 2010 biskup a bývalý disident Václav Malý označil za najväčšiu chybu za uplynulých 20 slobodných rokov: „Dosud v ČR není rozvinuta občanská společnost. Bohužel nedošlo k potrestání těch, kteří se průkazně v době komunismu dopustili trestných činů proti lidskosti. Chyběl právní rámec překotné ekonomické transformace. To podlomilo právní vědomí celé společnosti“

Prominenti a funkcionári totalitného režimu porušujúceho ľudské práva nie len že zostali bez spravodlivého trestu, ale, čo je omnoho horšie, zostali pri riadení štátu a získali exkluzívne výhodné možnosti v ekonomike a pri privatizácii. Zákonitý dôsledok je, že komunisti „Ovládli ekonomickou sféru a rozkradli, co se dalo." (V. Malý, ZRNO 20/2010)

Protikladom komunizmu nie je kapitalizmus, ale demokracia. Preto bývalým komunistom a eštebákom nerobilo problém využiť všetky možnosti a stať sa najbezohľadnejšími veľkokapitalistami a okrádať štát i spoluobčanov, ale ceý čas od Mečiara a Slotu, cez Gašparoviča a Harabína až po Fica sabotovali úsilie o budovanie skutočne demokratického a spravodlivého právneho štátu.

Postkomunistické Slovensko?

Predseda prvej vlády SR Mečiar sa podieľal na ničení dokumentov komunistickej ŠtB. Jeho partner Gašparovič už ako generálny prokurátor ČSFR pomáhal bývalým eštebákom, a potom počas Mečiarovej vlády viedol parlament, v ktorom prevažovali exkomunisti, a ktorý hrubo porušoval demokratické princípy. Potom ako prezident menoval prokurátorov a sudcov ako Harabín, ktorí tiež úporne brzdili každý pokus o demokratizáciu (post)komunistickej justície. Gašparovičom vedený parlament schválil menovanie Mečiarovho nominanta I. Lexu za šéfa SIS, v ktorej sa potom zvýšil podiel bývalých členov ŠtB, a ktorá sa snažila diskreditovať biskupa Baláža a zaplietla sa do únosu prezidentovho syna a vraždy R. Remiáša. Všetci menovaní sú bývalí komunisti.

Vlastníci Penty, jedného z najväčších slovenských finančných žralokov vyštudovali Moskovský inštitút medzinárodných vzťahov, školu pre komunistickú elitu aj kádre KGB. Kurz KGB v Moskve absolvoval aj posledný šéf ŠtB Lorenc, ktorý má tiež významnú pozíciu v manažmente Penty. Z komunisticko-eštebáckeho prostredia, alebo Mečiarovej stranícko-korupčnej privatizácie pochádzajú aj majitelia J&T, Váhostavu a ďalší podobní veľkokapitalisti.

Uvedený moskovský Inštitút vyštudoval aj M. Lajčák, minister zahraničia vlády exkomunistu R. Fica, ktorý za Slovensko kandidoval na post generálneho tajomníka OSN.

Bývalí členovia zločineckej ŠtB sú podnes omnoho lepšie zabezpečení než ich obete.

Národný front 1945-48 a 2016

Po oslobodení ČSR v r. 1945 tu nevládla Benešova exilová vláda, ktorá bola súčasťou protihitlerovskej koalície, ale vláda Národného frontu, v ktorej mala najväčší vplyv Komunistická strana.To malo vplyv aj na priebeh a výsledok procesu s J. Tisom, ale slovenskí nacionalisti podnes nadávajú iba na ČSR a Beneša. Komunisti ovládali rezort obrany i ministerstvo vnútra, čo zneužili na prípravu prevzatia moci.

V. Mečiar po novembri ´89 začínal ako minister vnútra za VPN, potom viedol "národný front" zlepený z bývalých komunistov a nacionalistov uctievajúcich vojnový Slovenský štát. Jeho vodcovstvo prevzal exkomunista R. Fico.

Nie je náhoda, že Ficov Smer-SD v každej vláde drží Ministerstvo Vnútra, a donedávna v spolupráci s prezidentom, exkomunistom a exmečiarovcom Gašparovičom určoval aj fungovanie Justície. Aj preto patrí Slovensko k štátom s najväčšou korupciou a najhoršou vymožiteľnosťou práva. Spôsob akým prokurátori zametajú a polícia rieši veľké korupčné kauzy vrátane aktuálneho Bašternáka úzko súvisí s tým, že súdy dávajú v sporoch za pravdu bývalým eštebákom ešte aj vtedy, keď proti nim svedčia nimi spracované a podpísané dokumenty. Dôsledkom dotýkajúcim sa každého sú aj rozkradnuté a vytunelované miliardy z našich daní, chudoba väčšiny obyvateľov Slovenska a obrovské nespravodlivé sociálne rozdiely.

Hrubá čiara za komunizmom priniesla Mečiara. Hrubá čiara za Mečiarom priniesla Fica. Voľby v r, 2016 priniesli okrem zotrvania exkomunistu Fica na čele vlády, aj posilnenie uctievačov vojnového Slovenského štátu. Nie iba v Kotlebovej ĽSNS. Hlavným koaličným partnerom, Smeru, ktorý dodal aj šéfa parlamentu, je SNS, ktorá komunistom a eštebákom pomáhala pod Mečiarovým vedením. Novú vládu "národného frontu" doplnila Sieť a Most-Híd, ktoré sľubovali zmenu. Ich vplyv na riešenie korupcie, tunelovania štátu a nápravu justície a spravodlivosti je však zrejme rovnako slabý ako mali nekomunistické strany v r. 1945-48. Výsledky zažívame.