8. mája 1945 nebol porazený fašizmus, ale skončila vojna v Európe. Fašistická národná strana vládla v Taliansku od r 1922 pod vedením B. Mussoliniho. Padla 25.7.1943, potom ako spojenci obsadili časť Talianska. Nemecku pod vedením A. Hitlera vládla NSDAP - Národno-socialistická nemecká robotnícka strana, skrátene nacisti. (viac tu: http://martinicky.blog.sme.sk/c/298243/Nad-fasizmom-sme-nezvitazili.html ) Podnes používané premenovanie nacistov na fašistov je úspechom komunistickej propagandy, ktorá tak chcela zakryť blízkosť a podobnosť nacionálneho socializmu a komunizmu.

Podobne je to so Slovenským štátom ( SŠ) , ktorý vznikol pod nátlakom Hitlera 14. marca 1939. Označenie "klérofašistický" mu prisúdila komunistická propaganda, ktorá tak „zabila 2 muchy jednou ranou" - okrem vyššie uvedeného to slúži na boj proti Katolíckej Cirkvi. Tomu však podnes napomáhajú aj slovenskí katolícki nacionalisti, ktorí chvália SŠ ako dobrý kresťanský protiklad zlej ČSR, a J. Tisa ako najlepšieho prezidenta v našich dejinách.

Národno-socialistický štát

Ideológiou vojnového SŠ bol národný socializmus inšpirovaný nemeckým. Už v r. 1939 vznikla v Bratislave Slovensko-nemecká spoločnosť, ktorá mala podobné ciele a spôsoby ako neskôr Zväz československo - sovietskeho priateľstva. Tá vydala v r. 1940 knižku Katolicizmus a slovenský národný socializmus. Dr. Ľudo Zachar tam v rozpore s encyklikou Pia XI. Mit brenender Sorge (1937) tvrdí, že nemecký národný socializmus je v súlade s katolíckou vierou. Chváli ho ako riešil „sociálne otázky, ktoré nevedel riešiť kapitalizmus, liberalizmus, demokracia...." Na základe diela A. Hitlera menuje 3 základné myšlienky národného socializmu: 1. Führerovský (vodcovský) princíp, 2. ľudový štát, 3. rasová teória. Vodca „všetko môže robiť, čo uzná za dobré pre nemecký národ, pre pospolitosť." „Tento ľudový štát stará sa v prvom rade o čistotu krvi ... Tiež sa stará o manželstvo... štát sa stará o výchovu."

„Želám si aby slovenský katolicizmus neupadol do tej istej chyby do ktorej upadol nemecký katolicizmus (= keď odmietol nacizmus) V jednom by sa mohli katolíci v Nemecku poučiť od nás Slovákov, ktorí sa skôr pripojili k národnému socializmu ... predseda vlády Dr. V. Tuka ohlásil toto pripojenie." (Ľ.Z.)

Vodcovský princíp v značnej miere vtedy platil aj na Slovensku. Riadili sa ním komunisti za Stalina, neskôr to viedol Ústredný výbor KS, čo u nás do r. 1990 zaručoval aj čl. 4 komunistickej ústavy. Nedotknuteľnosť pri akejkoľvek svojvôli propagandisticky odôvodnenej budovaním štátnosti mal de facto V. Mečiar a spol. Ficov Smer podnes odmieta zrušiť jeho amnestie, ktorými si ju zabezpečil do budúcnosti. 28% voličov podnes všetko dovolí a odpúšťa exkomunistovi Ficovi.

Komunistickou variantou ľudového štátu a rasového princípu bol štát "pracujúcich" a triedny princíp.

Rasové a triedne princípy v ekonomike

Predseda vlády V. Tuka na župnom zjazde HSĽS v Nitre 24.8.1940 odsúdil "sústavu" liberálno-demokratickú a socialistickú. „Národnosocialistický systém miesto osobného záujmu ... zriadil hospodárstvo riadené štátnou mocou". (rovnako komunisti) ... „národný socializmus znamená viac práce ... zapojil každého pracovníka do veľkého stroja národnej práce..." „Nemôžeme ďalej trpieť, aby náš hospodársky a obchodný život bol otravovaný židovským duchom" ... aby mu podliehala literatúra, umenie, „aby sa na Slovensku rozťahoval židovský kapitál."

Prezident Tiso na slávnosti v Ružomberku 29.9.1940: „Nedajbože aby to Nemec prehral. Všetci židia a podobné elementy by prišli naspäť. ... dnešný zápas - ako to povedal A. Hitler - celá táto vojna je vojnou sociálnou, ... proti svetovému židovskému kapitálu." ... Na Židoch „sa plní kliatba, ktorú sami vyslovili, keď žiadali na Pilátovi smrť Kristovu. ... Očistili sme Slovensko od Čechov a spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov."

Asi 60% slovenského priemyslu sa však dostalo do nemeckých rúk. Navyše bola uzavretá medzištátna dohoda medzi Nemeckom a Slovenskom o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl pre Nemecko. Prispelo to ku riešeniu nezamestnanosti, nakoľko približne 160 000 ľudí zo Slovenska našlo prácu v Nemeckej ríši. Mzdu im však vyplácal Slovenský štát. Platil tiež Nemecku 500 mariek za každého vyvezeného Žida. Aj preto, a napriek tomu že vo vedení štátu boli aj schopní a čestní ľudia, ako napr. guvernér Národnej banky Karvaš (evanjelik), vzrástol štátny dlh Slovenska v prepočte na obyvateľa z 12 Ks roku 1939 na 3700 Ks koncom vojny.

Arizácia, znárodnenie, privatizácia

„Cieľ arizácie spočíval v obmedzení hospodárskeho vplyvu Židov." (G. Medrický, minister hospodárstva SŠ) Komisia pre židovskú otázku pri ministerstve hospodárstva už 3. 4. 1939 určila že: „Židovské obyvateľstvo Slovenska musí opustiť Slovenský štát." Aj J. Tiso obhajoval kolektívne okradnutie židov štátom na základe rasových princípov: „Na Slovensku nejde o nič nespravodlivé .. národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť … ja si po kresťansky poviem: Najprv seba, potom teba.“ „To čo židovské zákony idú robiť nie je nijako nekresťanské ani neľudské“ (august 1940, na zasadaní tajomníkov HSĽS) A podpísal zákon, ktorým štát židov obral o všetok majetok. Podobne kolektívne obrali ľudí o majetok komunisti po februári 1948.

„Vďaka vodcom slovenskej sociálnej revolúcie stali sme sa svedkami transformácie slovenského národného života, každý deň vidíme prechod majetku z rúk Židov a Neslovákov, do našich slovenských. Veľa podnikavých a schopných Slovákov zo zamestnancov sa stali podnikateľmi a priemyselníkmi." (Gardista, 1940) V čom sa to líši od vzniku "slovenskej kapitálotvornej vrstvy" za Mečiarovej privatizácie?

Obdivovatelia SŠ teraz tvrdia, že deportácie židov sa vtedy robili pod nátlakom Nemecka, či v dôsledku SNP. Noviny Hlinkovej Gardy (HG), ktorú obdivuje aj Kotleba a spol., však 29.3.1942 napísali: „Hlavný veliteľ HG (A. Mach) odmietol zlomyseľné správy o tom, akoby vysťahovanie Židov bolo nanútené zo zahraničia. Hovoril podrobne o tom, koľko námahy stálo slovenských činiteľov … aby pre toto vysťahovanie pripravili pôdu ...“ (Gardista, 29.3.1942)

Od jesene 1940 do leta roku 1942 prebehla 2. etapa arizácie, ktorá, „riadila sa nie hospodárskymi, ale politickými a ideologickými požiadavkami, ktoré viedli k chaosu, intrigám a doposiaľ neznámemu stupňu korupcie“ (I. Kamenec) K dovtedy neznámemu stupňu korupcie viedol potom komunizmus. Nové formy prišli za Mečiara, a pokračujú podnes.

J. Tiso sa sťažoval sovietskemu splnomocnenému zástupcovi na Slovensku G. M. Puškinovi, že „na Slovensku je asi 25 000 židovských podnikov a vláda má len 5 000 arizátorov“ (Zborník ÚPN: Život v Slovenskej republike - SR 1939-45 očami mladých historikov) V tom sme pokročili. Za vlády zlepenca nacionalistov s exkomunistami pod vedením JUDr. Mečiara už nebol problém s výberom privatizérov.

Právo proti spravodlivosti

Kardinál Ratzinger napísal, že v nacionálno-socialistickom štáte sa „mohli používať právne prostriedky ako nástroje na páchanie zločineckých cieľov. … Nastalo prevrátenie usporiadania, ktoré by malo byť v službe spravodlivosti, avšak upevnilo nadvládu bezprávia, ...čo spôsobilo ozajstnú dominanciu klamstva, ktoré zatemňovalo svedomie.“ Aj výsledkom komunistickej vlády „bola dominancia klamstva a deštrukcia vzájomnej dôvery. Po páde týchto diktatúr sa odhalilo, aké obrovské katastrofy táto nadvláda spôsobila v hospodárskej, ideologickej a duchovnej rovine.“ (Európa, jej základy v súčasnosti a budúcnosti, SsV Trnava, 2005) Ako pápež Benedikt XVI. povedal o komunistickom a nacistickom režime: „Zakúsili sme oddelenie moci od práva, ba dokonca protirečenie moci právu, pošliapanie práva až natoľko, že sa štát stal nástrojom ničenia práva – stal sa veľkou bandou zbojníkov. (Berlín 2011)

Prezident Tiso podpísal Ústavný zákon SR z 3.9.1940, podľa ktorého §1 Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky. §3 Vysťahovaní strácajú občianstvo, ich majetok „prepadá v prospech štátu". Podobne kolektívne obrali ľudí o majetok komunisti po februári 1948. Židia nemohli pracovať v niektorých profesiách a študovať na niektorých školách, podobne ako napr. kresťania a iní za vlády komunistov. 

J. Burzio, zástupca Svätej stolice na Slovensku vo februári 1942 napísal V. Tukovi, že je nesprávne veriť, že Židia odchádzajú do Poľska pracovať. „V skutočnosti tam majú byť fyzicky zlikvidovaní.“ V marci 1942 odišlo zo Slovenska 5 transportov, v apríli 15, potom ďalšie, spolu vyše 58 tisíc ľudí. Zastavili ich až po ďalších informáciách o ich likvidovaní a liste biskupa Vojtaššáka ministrovi Machovi.

Charakteristika justície totalitných režimov od Benedikta XVI. v mnohom platí aj pre súčasné Slovensko, ktorého právny systém je jeden z najhorších prinajmenšom v Európe. Preto, že základy štátu v r. 1992 – 98 kládol zlepenec komunistov a nacionalistov obdivujúcich SŠ.

Slovenský štát nebol kresťanský

Slovenský štát nebol katolícky, lebo jeho ideológia, zákony a prax boli vo vážnych veciach v rozpore s kresťanským učením a hodnotami. Je pravdepodobné, že keby bol prezidentom niekto iný, mnohé by bolo horšie. Tiso nemal z prezidentovania osobný materiálny prospech. Zároveň je však pravda, žesa politicky mýlil, hlásil sa k pápežom odsúdenému nacizmu, a opakovane horlil proti Židom a za Hitlera.

„Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom. Pravda, to sa nám po vojne aj skutočne vypomstilo, keď sa stále spájalo, že „klérus a fašizmus“ sú spojenci, nálepka klérofašizmu.“ (V. Jukl, rozhovor pre Postoy 18.5. 2012  http://www.postoy.sk/jukl-kolakovic-nam-otvoril-oci) Toto spájanie Cirkvi a kléru s fašizmom je však nespravodlivou propagandou, čo dokazujú fakty a správanie mnohých kresťanov.

Katolík bol vojenský veliteľ Slovenského národného povstania, generál Ján Golian, aj J. Gabčík, ktorý vykonal 27. mája 1942 spolu s Jánom Kubišom atentát na ríšskeho protektora Heydricha a potom zahynul keď viac ako 7 hodín odolávali presile 800 Nemcov. Väčšina padlých povstaleckých vojakov, ktorí bránili Slovensko proti nemeckému wehrmachtu a proti Waffen SS, boli katolíci.

Väčšinu slovenských držiteľov vyznamenania “Spravodliví medzi národmi” za záchranu Židov tvoria katolíci.

Slovami „Slovensko nie je katolícky štát“ odmietol predseda vlády V. Tuka 7.4. 1943 Burziom odovzdaný demarš Svätej stolice kritizujúci politiku štátu v oblasti ľudských práv ako „protirečiacu katolíckym princípom“.

Biskupi verzus prezident Tiso

Klérus Katolíckej cirkvi i veriaci boli, a podnes sú v názore na SŠ, jeho "riešenie židovskej otázky", aj prezidenta Tisa rozdelení. Katolícki biskupi však 8.3.1943 vydali pastiersky list, ktorý odmieta postihovanie Židov na základe kolektívnej viny a rasových zákonov ako neprijateľné z hľadiska prirodzeného zákona i katolíckej náuky: „uvedené prirodzenoprávne normy neslobodno nikdy narušiť, lebo prestúpenie každého prirodzeného zákona prv alebo neskôr prináša záhubu spoločenskému poriadku a blahobytu.“ …. „Vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a svojej povinnosti chrániť prirodzené a zjavené normy Božie, musíme pozdvihnúť svoj rozhodný a varovný hlas proti opatreniam, ktorými sa masove, bez náležitého zistenia viny každého jednotlivca, postihujú naši spoluveriaci a iní naši spoluobčania na ich osobnej, rodinnej a majetkovej slobode.“

Gréckokatolícky biskup P. Gojdič už v r. 1939 listom varoval kňazov pred myšlienkami nacizmu a antisemitzmu, ktoré sú v rozpore s s kresťanským učením že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. Proti protižidovským zákonom protestoval hneď po ich schválení. Povzbudzoval kňazov a veriacich aby židom pomáhali, a viacerých zachránil aj tým že im vydal falošné doklady o konvertovaní.

Mnohovravný je list biskupa P. Gojdiča, zo 16. mája 1942, zaslaný vatikánskemu chargé d’affaires v Bratislave: „Hlboko nás zarmútili krutosti, ktorých sa dopustili pri deportácii židov orgány takzvanej Hlinkovej gardy, poverené vykonávaním nariadenia o deportácii nešťastného židovského ľudu. Barbarstvá páchané na tomto biednom ľude prevyšujú každú nehumánnosť a pripomínajú nám činy komunisticko-boľševické v Rusku, Španielsku a v Mexiku. To všetko je poľutovaniahodné tým viac, že v susedných štátoch, kde rovnako ako u nás narastá vplyv národného socializmu, sa takýchto barbarstiev nedopúšťali. …. ale jedine na Slovensku, kde je na čele vlády katolícky kňaz, kde popredné miesta má v rukách klerikálna strana …

Preto som pokladal za svoju povinnosť podať vznešenej Apoštolskej nunciatúre čo najúprimnejšiu a najzdvorilejšiu správu o tej veci, ktorá vzbudzuje medzi katolíckym klérom najväčší odpor;“ prosí aby Sv. Apoštolská Stolica, „primäla prezidenta našej republiky, ako katolíckeho kňaza k tomu, aby sa zastavili hore spomenuté ukrutnosti páchané na židoch, aby sa podľa možnosti napravili krivdy na nich spáchané....“

V závere Gojdič žiada Svätú stolicu, aby vyzvala prezidenta vzdať sa svojho úradu. Ak by si okolnosti a odvrátenie väčšieho zla vyžadovali aby prezident Tiso zostal v úrade, je potrebné, „aby bol nútený vrátiť sa do svetského stavu, a tým by sa dokázalo, že cirkev rozhodne nesúhlasí s hore spomenutým zaobchádzaním vlády so židmi.“

„Antifašistickí“ komunisti Gojdiča uväznili v r. 1950, keď sa pod vplyvom Moskvy rozhodli zlikvidovať Gréckokatolícku cirkev. Spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom bol odsúdený pre vlastizradu na doživotie. Zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici 17.7. 1960 v deň svojich 72. narodenín. Pápež Ján Pavol II. ho 4. 11. 2001 vyhlásil za blahoslaveného. Komisia pri izraelskom pamätníku Yad Vashem mu v r. 2008 udelila titul Spravodlivý medzi národmi.

V marci 2016 sa aj s pomocou viacerých katolíkov vrátane duchovných dostal do parlamentu SR M. Kotleba, ktorý sa hlási k Hlinkovej garde. A premiérom SR je znovu bývalý komunista Fico.

Národný a komunistický socializmus

Komunstická diktatúra, ktorá u nás v r. 1948 získala moc pod vplyvom Moskvy, bola v mnohom podobná, a z hľadiska demokracie, kresťanských hodnôt a porušovania ľudských práv rovnako zlá ako nacistická. A aj preto, že bola cielene protikresťanská, v niečom bol komunistický socializmus i horší než slovensko-štátny. Preto je z hľadiska demokratickej rovnosti občanov a spravodlivosti pomýlené teraz sa snažiť administratívne vylúčiť Kotlebu z politického života, keď sme tam akceptovali bývalých komunistov a eštebákv.

K tomu po r. 1989 výrazne prispeli aj uctievači Slovenského štátu, ktorí sa prakticky iba v tomto zásadne vzdialili od jeho princípov a ideológie. Prezident Tiso, a ďalší predstavitelia SŠ totiž odôvodňovali svoje postoje, vrátane účasti vo vojne po boku nacistického Nemecka, aj bojom proti komunizmu. Tak ako vtedy prijali spolok s Hitlerom, v r. 1990-98 sa za účelom rozbitia ČSFR a v mene slovenskej štátnosti spojili s bývalými komunistami aj za cenu zastavenia demokratizačných reforiem štátu a politckého systému. Exkomunisti pod Mečiarovým vedením zas prijali aj pomoc obdivovateľov podľa nich „klérofašistického“ Slovenského štátu, keď im to pomohlo ostať pri moci a korytách. Práve títo formovali základy nášho súčasného nedemokratického kapitalizmu. (viac aj tu: http://www.postoj.sk/11954/slovensko-od-tisa-cez-meciara-k-ficovi-a-kotlebovi  )

Vodcovský princíp nacionálneho socializmu fakticky priznávali všetci jeho podporovatelia V. Mečiarovi. Po ňom vodcovstvo prevzal R.Fico, ktorý sa v 3 veciach podobá aj na Hitlera: 1. za mladi podporoval komunizmus. 2. vytvoril vlastnú stranu a za pomoci sociálneho a nacionálneho populizmu získal moc. 3. na čele vlády popri heslách o sociálnych istotách úzko a na škodu väčšiny slušných ľudí nespravodlivo spolupracuje hlavne s veľkokapitalistami bez štipky morálky a spravodlivosti.

Hlavným koaličným partnerom socialistického Smeru v tretej vláde exkomunistu Fica je SNS, ktorá ním bola aj v Mečiarovej vláde. Kotlebova ĽSNS okrem protestu proti dôsledkom systému, ktorý založila Mečiarova komunisticko-nacionalistická koalícia, získavala hlasy aj tou istou slovensko-štátnou propagandou ako SNS a HZDS pred 20 - 25 rokmi.

Jedným z mála, ale podstatným rozdielom súčasného Slovenska oproti vyššie uvedenej diktatúre nacionálneho a komunistického socializmu je osobná a politická sloboda občanov. Slovensko má zas ako súčasť EÚ a NATO podstatne väčšiu mieru nezávislosti než počas vojnového Slovenského štátu od Nemecka a počas komunistickej diktatúry od Moskvy. To však znamená, že náš nespravodlivý polodemokratický systém nezmení nikto okrem nás.