Psychológia Imposter syndrómu. Strach z odhalenia Ψ Marek Horňanský

„Keby ľudia vedeli, ako málo toho naozaj viem, už dávno by ma odhalili…“ Podobné myšlienky nie sú ničím výnimočným. Patria k typickým prejavom tzv. Imposter syndrómu (syndróm podvodníka), psychologického fenoménu, pri ktorom člověk, napriek objektívnym dôkazom o schopnostiach, prežíva vnútorné presvedčenie, že jeho úspech je skôr výsledkom náhody, šťastia či priaznivých okolností než vlastnej kompetencie, a žije s obavou z „odhalenia“. Pojem podrobne opísali už v roku 1978 Pauline R. Clance a Suzanne A. Imes pri práci s vysokovýkonnými ženami. Ich článok klasicky zachytil dynamiku, udržiavacie mechanizmy a terapeutické možnosti a stal sa východiskom pre ďalšie dekády výskumu.

Dnes vieme, že tento prežitok nie je diagnóza v zmysle klasifikácií ani výlučne ženská téma. Ide o rozšírenú skúsenosť naprieč pohlaviami, vekovými skupinami a profesiami. Prehľadová štúdia z Journal of General Internal Medicine ukázala široké rozpätie prevalencie (9–82 %) v závislosti od použitých nástrojov a prahov, častú komorbiditu s úzkosťou, depresiou a súvis s nižšou pracovnou spokojnosťou a vyšším rizikom vyhorenia, pričom v čase publikácie chýbali robustné štúdie účinnej liečby ako takej.

„Nie ste podvodník, ste človek, ktorý sa učí a rastie ...“ Valerie Young

Z vlastnej praxe si spomínam na klientku, skúsenú projektovú manažérku, ktorá práve získala prestížne ocenenie za vedenie medzinárodného projektu. Namiesto hrdosti cítila ťarchu a v poradni povedala: „Mala som len šťastie. Všetci si myslia, že som odborníčka, ale ja len celý čas improvizujem ….“ Dlhé nočné kontroly pracovných detailov ju vyčerpávali, domácu pohodu nahradila úzkosť a napriek nadpriemerným výsledkom sa videla ako nekompetentná (imposter syndróm). Tento vzorec, teda kombinácia perfekcionizmu, presúvania termínov a prehnaných príprav je v literatúre opakovane popísaný a súvisí s tzv. perfekcionistickými obavami. Výskumy v pracovnom kontexte ukazujú, že impostorstvo úzko súvisí s neuroticizmom, nízkym sebahodnotením, maladaptívnym perfekcionizmom a nižšou pracovnou spokojnosťou.

Impostori často zažívajú strach, stres, pochybnosti o sebe samých a cítia sa nepríjemne pri dosiahnutí úspechu. Obavy impostorov narúšajú schopnosť človeka prijať a tešiť sa zo svojich schopností a úspechov a majú negatívny vplyv na ich psychickú pohodu. Keď stojí pred úlohou súvisiacou s úspechom, impostor často prežíva nekontrolovateľnú úzkosť v dôsledku strachu zo zlyhania. Vyhorenie, emocionálne vyčerpanie, strata vnútornej motivácie, slabý úspech, vrátane pocitu viny a hanby za úspech sú posilnené opakovaním cyklu podvodníka.

Keď stojí človek s impostorskými pocitmi pred dôležitou úlohou, typicky aktivuje dva stratégie. Konkrétne prehnanú prípravu alebo odkladanie s následným „záchranným šprintom“. V oboch prípadoch po úspechu pripíše výsledok buď nadmernej drine („len som sa nadrela“), alebo šťastiu („mali sme šťastný timing“). To vedie k nemožnosti internalizovať kompetenciu a uzaviera kruh pochybností. S rastúcim tlakom výkonu sa zvyšuje riziko vyhorenia /Burn Out syndróm/. Imposter syndróm však nie je len „osobný problém jednotlivcov“. Kontext a identita zohrávajú významnú úlohu. Napríklad výskumy u príslušníkov rasových a etnických menšín ukazujú, že impostorské pocity môžu sprostredkúvať či zosilňovať vzťah medzi diskrimináciou a duševným zdravím. Pre prax to znamená, že „liečba“ nie je len o kognitívnej práci jednotlivca, ale aj o prostředí. Hlavne o bezpečných tímoch, mentorstve, viditeľných vzoroch, férovej spätnej väzbe a kultúre, ktorá normalizuje učenie sa z chýb. Na úrovni kariéry sa impostorstvo správa ako „vnútorná bariéra“. Súvisí s tzv. menším plánovaním kariéry, nižším kariérovým úsilím, slabšou motiváciou viesť a nižšou sebaúčinnosťou.

„Úspech nie je náhoda. Je to výsledok práce, viery a vytrvalosti ...“ Pelé

Ako teda z tohto kruhu vystúpiť ? Úplné zmiznutie pochybností nie je cieľ. Cieľom je, aby prestali riadiť vaše rozhodnutia. Začať možno pomenovaním: „To, čo cítim, je pocit, nie fakt.“ Už samotná psychoedukácia a externalizácia „vnútorného podvodníka“ znižuje jeho vplyv. Potom prichádza kognitívna práca. Pri najbližšom úspechu si cielene zapíšte, aké zručnosti a rozhodnutia k nemu prispeli. Platí, že impostorstvo zriedkavo „odíde“ samo. Skôr sa mení vzťah človeka k vlastnej kompetencii. Niekedy pomôže jednoduchá otázka …keby to naozaj bolo len šťastie, ako by vyzeral môj týždeň, keby som sa vôbec nesnažil ?“ Odpoveď zvyčajne odhalí konkrétne zručnosti a rozhodnutia, ktoré by bez vašej práce neexistovali. A ak by ste si mali odniesť jedno motto, potom toto: „Najväčší nepriateľ úspechu je pochybnosť o sebe“ …a tá sa dá systematicky oslabiť tým, že úspech prestaneme vysvetľovať výlučne vonkajšími náhodami a naučíme sa vidieť aj vlastný podiel na výsledku. Úspech si zaslúžite. Nie preto, že ste dokonalí, ale preto, že ste vytrvalí, schopní a ľudskí. A to je viac než dosť ✅ Marek Horňanský psychológ Ψ bibliografia:

• Russell J. Cambridge International AS & A Level Psychology Coursebook.  UK Cambridge University Press, 2022. ISBN 1009152483
• Nolen-Hoeksema S. Atkinson and Hilgard's Introduction to Psychology. UK Cengage Learning EMEA, 2014. ISBN 1408044102
• Geiser J. Lehrbuch Allgemeine Psychologie. Outlook Verlag, 2024. ISBN 3368659308

Autor: PhDr. Marek Horňanský psycholog