Viac kultúrnosti!

A dnes to môžeme iba podpísať.

Hovorí o tom aj úroveň politiky a verejnej diskusie. Prirodzene, že je nízka, pretože väčšina obyvateľstva má veľmi nízke očakávania, a to nie preto, že by boli sprostí alebo narušení, ale jednoducho preto, lebo sa s dobrou politikou nikdy nestretli ani v literatúre, v histórii, alebo vo filmoch či divadle.

Rovnako konflikty v spoločnosti, konšpirovanie a nedôvera v inštitúcie. Nemôžeme očakávať od ľudí dôveru v systém, ak v ňom nevedia byť vypočutí a nevedia komunikovať svoje potreby. V spoločnosti je veľa zla a chaosu a práve preto treba, aby sa k ľuďom dostali pozitívne vzory a ideály šťastia a spokojnosti. Mnohé z otázok, čo si ľudia dnes kladú, si zaslúžia komplexné a filozofické odpovede.

Kultúrna diskusia nepovstane u človeka, čo nikdy nezmenil názor. Ak chceme rozumnú diskusiu, ľudia musia byť vystavení protichodným názorom, z ktorých každý je v istom zmysle rozumný. Treba rozširovať aj pocit dekonštrukcie názorov a to, ako sú podmienené všeličím, nech sa ľudia neberú až tak vážne.

Potom máme rôzne formy vyjadrovania, rôzne umelecké spôsoby, ktorými sa môžu ľudia komunikovať svoje pocity a potreby. Ale s nimi sa treba oboznámiť a musí byť aj príležitosť si ich vyskúšať, či už na školách alebo, a to v prvom rade, na pracoviskách. Napríklad by ako teambuilding mohlo jedno oddelenie vo firme zahrať divadlo pre zvyšok spoločnosti.

Skôr by som vyjadril náhľad, že my ľudia sme od prírody nekultúrni a získavanie sofistikovanosti a schopnosti vyjadrovať komplexnejšie myšlienky a emócie je proces postupný, pomalý a úplne nesamozrejmý.

Takisto je pochopiteľné, že na Slovensku je kultúrny vývoj pozadu za spoločenskými výzvami. Veľmi rýchlo sme sa z dedín, v ktorých sme žili stáročia a mali mali v nich vybudovaný určitý životný štýl efektívny pre život na dedine. Avšak teraz žijeme v úplne iných podmienkach, v oveľa väčších komunitách, a musíme si nájsť spoločnú reč s oveľa odlišnejšími životnými štýlmi.

Teda je potrebné omnoho viac zdokonaliť schopnosť vyjadrovať myšlienky, potreby a pocity, riešiť praktické záležitosti, vyjednávať, porozumieť a vyriešiť konflikty.

Technicky sme extrémne vyspelí, ako ešte nikdy. Ale spoločensky máme čo doháňať. Preto by som sa možno vyjadril aj pre to, aby sa oveľa viac ako do technických odborov investovalo do spoločenských. Do filozofie, psychológie, histórie, sociológie a politológie. Aby sme nielen všetko dokázali, ale aj aby sme vedeli, čo vlastne dokázať chceme.

Aj v akadémii je množstvo pracovných miest, administratívnych, ekonomických a iných, ktoré by pomohli akademikom, ktorí sa dnes musia trápiť s byrokraciou a zabezpečovaním vecí, ktoré sa ich odboru vôbec netýkajú, napríklad stavbou nábytku z IKEI (reálny prípad).

Zároveň by sa kontaktom s akademickým prostredím vytvorila širšia skupina ľudí, ktorá by síce nebola až tak vzdelaná, ale mala by priamy kontakt so širšími názormi a perspektívami, a tento kontakt by zase sprostredkovala svojim sociálnym bublinám. Inak povedané, treba hľadať spôsoby, ako dostať univerzitu medzi ľudí.

Objavujú sa názory, že treba viac investovať do vedy a techniky. Nechcem tvrdiť, že prírodné a technické odbory sú neužitočné, ale mohli by sme povedať, že technický pokrok v dnešnej dobe veľmi predbehol pokrok duchovný. A tento rozdiel treba vyrovnať.

A úplne rozumiem, že to znie úplne riskantne, namiesto vecí čo sa nám teraz oplatia, ako je pokročilá medicína alebo AI investovať do filozofických a sociologických výskumov a projektov, kde je návratnosť minimálna.

Avšak položme si otázku, chceme radšej, aby bola slovenská spoločnosť bohatá, alebo šťastná? Ja rozumiem, že na prekonávanie kríz treba kvalifikovaných ľudí, ktorí budú vedieť stavať a vyrábať veci. Ale práve tak treba vedieť ako spoločnosť komunikovať, poznať svojich susedov a ľudí z opačného konca krajiny a tvoriť spolu jednu komunitu. A práve k tomu nám masívne sústredenie sa na kultúru, spoločenské a humanitné vedy môže pomôcť.