Cirkev ako „prívetivé miesto“? Kritický pohľad na vyhlásenie pápeža Leva XIV.

^{Foto: Arina Krasnikova, Pexels}

Nedávne vyhlásenie pápeža Leva XIV., že Cirkev „má byť miestom, ktoré je prívetivé pre všetkých“ (cirkev.cz), vyvolalo širokú diskusiu nielen medzi laikmi, ale aj medzi teológmi. Na prvý pohľad môže táto formulácia pôsobiť lákavo a modernisticky – Cirkev otvorená, prijímajúca, všeobjímajúca, neodsudzujúca. No pri bližšom pohľade vypláva na povrch zásadný problém: zmieňuje pohodu nad pravdou a miernosť nad Božou spravodlivosťou.

Cirkev podľa Ježiša – kontrast s „prívetivosťou“

Ježiš Kristus nikdy nepredstavoval Cirkev ako „wellness zónu pre dušu“. Jeho pôsobenie bolo jasne selektívne, nie preto, že by niekoho odmietal, ale preto, že jeho posolstvo vyžadovalo vnútorné, bytostné obrátenie a pravdu. Farizeji, Herodes, predavači v chráme – títo sa necítili vítaní, pretože ich srdcia boli zatvorené pred Bohom. Príklady z evanjelií ukazujú, že Božie volanie nie je o pohodlí a prívetivosti:

Bičom vyčistený chrám (Mt 21,12–13) bol presným obrazom autority Cirkvi – nie bezhranične „prívetivý“, ale očisťujúci.

Ján Krstiteľ otvorene konfrontoval farizejov: „Hadie plemeno! Kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?“ (Mt 3,7)

Pavol v Liste Galaťanom nekompromisne varoval pred odklonom od pravého evanjelia: „Ak by aj anjel z neba hlásal iné evanjelium… nech je prekliaty“ (Gal 1,8–9).

Tento vzor ukazuje, že Cirkev je predovšetkým miestom, kde sa stretnutie s Bohom konfrontuje s pravdou, nie miestom, kde sa každý cíti prívetivo. Skutočná milosť nevychádza z komfortu, ale z očistenia a vedenia k obráteniu.

Riziko zmätku a modernistického pohodlia

Vyjadrenie „prívetivá pre všetkých“ sa dá ľahko interpretovať ako „neodsudzujúca v každom ohľade“. Tento prístup môže viesť k rozmazaniu hraníc učenia Cirkvi, k tolerovaniu postojov a praktík, ktoré sú v priamom rozpore s katolíckou doktrínou, jednoducho k relativizmu. Moderná tendencia prezentovať Cirkev ako miesto emocionálnej pohody môže maskovať základnú úlohu Cirkvi: viesť ľudí k Bohu cez pravdu a milosť ku skutočnej láske, nie k jej karikatúre.

Takýto postoj môže tiež oslabiť pôvodný príklad, ktorý zanechal Ježiš – jeho autoritu a očisťujúcu moc. Žiadny súčasný pápež nemôže ponúknuť takú autentickú Cirkev, ako to urobil Ježiš v evanjeliách. Pokusy predstaviť Cirkev ako „prijateľnú pre všetkých“ môže viesť k ilúzii, že dielo cirkevných otcov, učiteľov Cirkvi, jej učiteľský úrad i tradícia su druhoradé.

Biblické precedensy proti „prívetivosti za každú cenu“

Biblia obsahuje viacero momentov, ktoré priamo kontrastujú s dnešnými populistickými alebo modernistickými interpretáciami „prívetivej Cirkvi“:

Elizeus a Naaman (2 Kr 5) – uzdravenie vyžadovalo poslušnosť a pokoru; pohodlná cesta neexistovala.

Ježiš a Šimon Peter (Mt 16,23) – "Ale on sa obrátil a povedal Petrovi: "Ber sa mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, ale len pre ľudské!" - prísne konfrontácie so svojimi učeníkmi, aby ich vyviedol z mylných predstáv.

Apoštol Pavol (1 Kor 5,1–2) –  "Ba počuť o smilstve medzi vami, a o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť, aby mal niekto manželku svojho otca. A vy sa vystatujete! Mali by ste byť plní smútku a vylúčiť spomedzi seba toho, čo sa dopustil takého činu." -nekompromisný postoj k hriechu v spoločenstve, aby sa Cirkev očistila.

Tieto príklady jasne ukazujú, že Cirkev nie je „prívetivým“ miestom v zmysle, že sa každému musí páčiť alebo že všetky postoje sú prijateľné. Je miestom stretnutia s pravdou, ktorá nie vždy prináša pohodlie.

Cirkev: prívetivá alebo rozdeľujúca?

Pápež Lev XIV. hovorí, že Cirkev „má byť miestom, ktoré je prívetivé pre všetkých“. Moderný čitateľ môže počuť otvorenú, inkluzívnu Cirkev – miesto, kde sa každý bez ohľadu na postoj k pravde cíti prijatý a vítaný. Ale pozrime sa, čo hovorí Ježiš sám:

„ Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nepriniesol som pokoj, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre."   (Mt 10,34–35)

Nie je tu žiadna „prívetivosť“ v zmysle pohodlného prijatia všetkých postojov. Ježišova prítomnosť prirodzene rozdeľuje – tí, ktorí prijmú jeho učenie a obrátenie, stoja na jednej strane; tí, ktorí zotrvávajú v tvrdohlavosti, pýche a hriechu, na druhej. Cirkev podľa Krista nikdy nebola univerzálne prívetivým miestom; bola, je a vždy bude spoločenstvom konfrontácie a očistenia.

Keď pápež hovorí o „prívetivosti“, môže to byť myšlienka, ktorá zjemňuje tvrdú realitu: stretnutie s pravdou nie je vždy pohodlné a nie každému sa musí páčiť. Moderné interpretácie riskujú, že sa rozostrí hranica medzi milosrdenstvom a kompromisom s hriechom.

Kristova Cirkev nebola nikdy „pre všetkých“ v zmysle absolútnej inklúzie – bola pre tých, ktorí sú ochotní nasledovať pravdu, aj keď to znamená oddelenie od sveta, od pohodlia a od ilúzií o univerzálnej prijateľnosti.

 Záver

Vyhlásenie pápeža Leva XIV. o „prívetivosti“ odhaľuje napätie medzi túžbou po otvorenosti a skutočnou povinnosťou viesť veriacich k Bohu prostredníctvom doktríny, ktorú ustanovili a chránili cirkevní otcovia a učitelia Cirkvi, učiteľského úradu Cirkvi (Magistéria), ktorý autenticky vykladá vieru, a Tradície, ktorá zachováva kontinuitu a hlbokú múdrosť apoštolskej Cirkvi. Takýto postoj môže oslabiť autentický príklad, ktorý zanechal Ježiš – jeho autoritu a očisťujúcu moc. Pokusy predstaviť Cirkev ako „prijateľnú pre všetkých“ vedú k ilúzii, že dielo cirkevných otcov, učiteľov Cirkvi, jej učiteľský úrad i Tradícia sú druhoradé a zbytočné.

Veriaci, ktorí dúfali v obnovu a nápravu Cirkvi v oblastiach, kde podľa mnohých kritikov zlyhal pápež František, sa stávajú čoraz skeptickejšími. Ich očakávania pravdy, cirkevnej autority a vernosti Tradícii zostávajú nenaplnené, čo prehlbuje potrebu návratu k autentickej Kristovej Cirkvi.

Skutočná Cirkev je miesto konfrontácie s pravdou a stretnutia s milosťou, ktorá premieňa, očisťuje a volá k obráteniu. Pohodlie a univerzálne prijatie nie sú jej podstatou – jej podstata spočíva v Kristovej pravde.