Slovensko potrebuje Fica

Začnime vymenovaním pozitívnych vecí, na ktoré Fico bol potrebný. Za prvej Ficovej vlády môžeme napríklad uviesť väčšiu ochranu invalidných dôchodcov. Bola to pekná zmena voči dosť necitlivej pravicovej politike predchádzajúcej vlády, ktorá na invalidoch šetrila.

Samozrejme, šetriť treba, ale rovnako sú dôležité záchranné siete, ktoré umožnia aj invalidom ostať členmi našej spoločnosti. Prakticky sa vďaka Ficovej vláde zvýšili sociálne dávky pre týchto ľudí. Taktiež sa zvýšila daň pre bohatších ľudí, vo forme výnimky z rovnej dane, ďalší logický krok k tomu, aby tí, čo majú väčšiu moc, mali aj väčšiu zodpovednosť.

Rovnako Ficove vlády zvýšili ochranu zamestnancov a sprísnili v tomto zmysle zákonník práce, v protiklade s veľmi liberálnym zákonníkom pravicových vlád. Možno to nebolo ekonomicky najvýhodnejšie, ale aspoň sa odstránila buldozérska politika pravicových vlád v tejto oblasti a dosiahlo sa určitého kompromisu. A netreba zabudnúť ani na úspešné zavedenie eura.

V zahraničnej politike treba spomenúť aj dobre riešené vzťahy s Maďarskom, kde jeho vlády prejavovali politiku na jednej strane suverenistickú, ako v prípade dvojitého občianstva, ale aj zmierlivo podporovali spoluprácu medzi našimi dvoma štátmi. A nezabúdajme ani na úspešné slovenské predsedníctvo v Rade EÚ, ako aj predsedníctvo Miroslava Lajčáka na valnom zhromaždení OSN.

Aj v prípade politiky voči Európskej únii sa Fico dlhodobo správa rozumne. V období utečeneckej krízy na jednej strane odmietol povinné rozdeľovanie kvót, ktoré iba odkladá problém ochrany vonkajších hraníc. Na druhej strane však Slovensko istý počet kresťanských utečencov zo Sýrie prijalo, a v celom tomto období sa Fico snažil byť v jadre Európskej únie a prehlbovať integráciu.

A aj v súčasnosti, aj keď má konsolidácia verejných financií množstvo chýb, treba hodnotiť pozitívne, že sa v konsolidácii pokračuje.

Vidím čitateľa, ako sa rozčuľuje, že to nie sú ktovieaké úspechy. Ale pochybujem, že 99% čitateľov tohto textu by na poste premiéra dosiahlo viac.

Hlavný prínos Roberta Fica však vidím v tom, že mnohým Slovákom prináša pocit hodnoty. Sme malí národ, a preto chceme mať pocit, že v našom čele stojí niekto, kto presadzuje naše záujmy, a nie záujmy cudzích štátov a firiem. Preto aj citlivejšia sociálna politika je veľmi konzistentná s pragmatickou politikou zahraničnou. Keď ochraňujeme slabých doma, budeme ochraňovať slabých aj na medzinárodnom poli, pričom tí slabí sme na medzinárodnom poli my všetci Slováci.

Som presvedčený, že tento prínos Roberta Fica by bol kvantifikovateľný aj sociologickým výskumom. Ide aj o všetky tie MDŽ, ktoré jeho strana zorganizovala a kde pripravili ľuďom program, rozdali kvetiny a venovali im trochu svojho času. To je hodnotná vec, ktorá aspoň sčasti naplnila emočné potreby ľudí žijúcich v nedokonalých vzťahoch.

Je dobré a upokojujúce, že všetci tí dôchodcovia dostali pocit, že im na nich záleží, že je tu niekto, kto im zvýši tie dôchodky a celkovo niekto, pre koho sú dôležití. Aj dôchodcovia sú Slovensko, a potrebujú vo svojich životoch niekoho, kto im prejavuje pozornosť, najmä keď to často nie sú ich deti, ktoré sa odsťahovali do iného mesta.

Nepoznám politika, na ktorého by sa nadávalo tak veľmi, ako na Fica. Keď sa stal prvýkrát premiérom, mal som štyri roky, takže som veľmi politiku nevnímal, ale z verejne dostupných informácií mi príde, že v danom roku Robert Fico bol krokom k lepšiemu, čo sa týka korupcie. Podobné veci, čo sa robili za Ficových vlád sa robili za všetkých vlád, aj za Matovičovej, či už sú to tendre, kauzy, záhadné úmrtia, alebo používanie SIS.

A čo sa týka programu a politiky, tak sa zvykne nadávať Ficovi, aký je populista, ale ukážte mi prosím stranu, ktorá vie čo so Slovenskom! Žiadna strana nemá dobrý program.

A na čo potrebujeme Fica my ostatní, čo by sme ho nikdy nevolili? Na to, aby nám nastavil zrkadlo a ukázal nám, že s nenávisťou sa v politike a ani v živote ďaleko nedostaneme. Dlhé roky zástupy ľudí Fica kritizujú zo všetkých možných strán, a on tu stále je. Pretože človeka neporazíte hnevom, to je prístup malých detí. Na politický súboj musíte odpúšťať, mať rád svojho nepriateľa a nenechať sa uniesť svojimi osobnými pocitmi. To je kresťanské, a zároveň smrteľne efektívne.

My, Ficovi kritici, sme ako atentátnik Cintula. Neznášame ho, až tak, že by sme boli ochotní obetovať všetko, aby z politiky odišiel, a aj na neho vystrelíme, ale pre emočné rozrušenie svoj cieľ netrafíme. Sme zaslepení.