Niečo o posmrtnom živote

V podstate sa v knižke tvrdí, že v pekle sa nedá byť nedobrovoľne, pretože každý, kto by odtiaľ chcel odísť, tú možnosť má. Len ju ľudia nevyužívajú, zo zatrpknutosti, pretože chcú ublížiť druhým a pretože sa nechcú pokoriť, v zmysle Miltonovho radšej vládnuť v pekle ako slúžiť v nebi. To je značne v súlade s biblickým Ježišovým zostúpením medzi zosnulých, a ja si myslím, že ich tam presviedčal a pozýval do neba. Keďže čas mimo nášho fyzického sveta neexistuje, zrejme sa stretol so všetkými zosnulými, minulými aj budúcimi, čiže aj s nami. Zároveň ale aj s ľuďmi, čo sú neveriaci.

To by ale znamenalo, že človek mohol byť ateista a mohol aj nadávať na cirkev, ale po jeho smrti sa stretol s Ježišom, ktorý mu to vysvetlil a tento ateista s radosťou vstúpil do neba, podobne ako kňaz, ktorý sa celý život každý deň modlil. Natíska sa otázka, načo je teda Cirkev, keď môžeme byť spasení mimo nej?

Trochu odbočím, výrok mimo Cirkvi niet spása môže byť pravdivý aj v tom zmysle, že spasení ľudia sú Cirkev, ktorá sa skladá z Cirkvi pozemskej a z Cirkvi nebeskej a ľudia, ktorí nikdy neboli súčasťou pozemskej Cirkvi sa môžu stať súčasťou Cirkvi, ale tej nebeskej. Takže áno, mimo Cirkvi niet spása, ale človek nemusí byť pokrstený atď. aby bol súčasťou Cirkvi (nebeskej časti).

Ale teda načo potom je Cirkev, keď sa teda môžeme dostať do neba aj bez toho, aby sme chodili do kostola a na sviatosti? No a ono by z toho vychádzala celkom pekná myšlienka, že áno, nemusíme chodiť do kostola, ak neveríme, ale prečo by sme nechodili, ak veríme? V tomto zmysle by Cirkev nebola prostriedkom na získanie spásy, ale oslavou Boha a spôsobom, akým šíriť dobro a radosť.

Takisto v evanjeliách nie je myslená Cirkev ako elitný klub, ale ako niekto, kto má učiť národy a zvestovať im dobrú zvesť, teda ako služba.

Mohli by sme sa spýtať, že prečo sa Boh nezjaví ľuďom už na tejto zemi, aby mohli ísť rovno do neba? No a odpoveď by mohla byť, že obrátenie tých, ktorých je možné obrátiť zaživa, delegoval na ľudí. V podstate by sme to mohli vnímať ako prejav dôvery a lásky, že Ježiš umožnil ľuďom spolupracovať na obrátení svojich blížnych.

Keď sa ešte vrátime k C.S. Lewisovi a k jeho dôvodom, prečo si ľudia volia svoje zatratenie, môžeme si všimnúť, že súvisia so strachom, nezvládnutým utrpením a pocitom osamelosti. A v tomto môže byť dôležitá práve starostlivosť o ľudí, ktorí sa môžu cítiť slabí a osamelí a môžu upadnúť do správania a nastavenia, pre ktoré pošlú Ježiša preč s tým, že sa o nich nezaujímal, lebo museli trpieť, prípadne zabudnú na to, ako sa tešiť zo života a prijímať dobré veci.

A najzraniteľnejší su v tomto práve chorí a chudobní a preto je dôležité im pomáhať, tak ako to Cirkev robí už od svojho začiatku. Treba byť takýmto ľuďom nablízku a pomáhať im či už zlepšiť ich situáciu, alebo aspoň vidieť dobro v tomto svete. Pre ich spásu, nie pre spásu ľudí, ktorí im pomáhajú, aj keď keď robenie dobra iným samozrejme tiež bude mať dobrý vplyv na dušu. Pomoc okolia a láska pomáhajú prekonať frustráciu zo života a strach, ktoré ničia dušu.

Každopádne je však kresťanstvo veľmi zaujímavé náboženstvo, ktoré celkom dáva zmysel.

Veď uvidíme, ako to je.